— Zuzanka, no vysvetli mi to akože? — suseda Veronika Petrovná stála na prahu s taškou v ruke a nechápavo krútila hlavou. — Muža máš alebo nie? Včera som videla Jožka, vychádzal z tvojho bytu, a dnes ráno ho stretávam pri električke s nejakou blondínkou!
Zuzana vzdychla, odložila stranou časopis a pozvala susedu do kuchyni. Čaj práve vrieľ.
— Sadnite si, Veronika Petrovná. Všetko je zložitejšie, než sa zdá. Áno, Jozef je môj manžel. Úradne. Pečiatka v občianskom je už sedem rokov. Ale žijeme odlúčene. Každý vo vlastnom.
— Akože odlúčene? — suseda sa plieskla na stoličku, očividne pripravená na dlhší rozhovor. — Čo je to za rodinu? A načo si potom vôbec vydávala?
Zuzana pred hosťu postavila šálku čaju, sadla oproti. Za oknom mrholil októbrový dážď, kvapky stekali po skle ako slzy. Práve v také počastie pred siedmimi rokmi podávali s Jožkom návrh na manželstvo na matrike.
— Vydala som sa z lásky, samozrejme. Myslela som, že budeme žiť ako všetky normálne rodiny. Deti, záhradka, spoločný život. Ale nie! — Zuzana sa horko usmiala. — Po pol roku som pochopila, že sme úplne rozdielni ľudia. On miluje hlučné spoločnosti, ja preferujem ticho. On rozhadzuje veci, ja mám rada poriadok. On vydrží týždeň bez umývania, ja bez sprchy ani deň.
— Nuž tak rozveď sa! — zamávala rukou Veronika Petrovná. — Načo sa trápiť?
— A tu začína to najzaujímavejšie. Rozviesť sa nemôžeme. Byt máme jeden, zprivatizovaný pre nás oboch ešte pred svadbou. Spolu sme ho kupovali, polovicu každý. Jožo hovorí: ak sa rozvedieme, budeme ho musieť predať, rozdeliť peniaze. A kam by sme potom išli? Nájomné bývanie? Sme už nie najmladší, mne štyridsaťtri, jemu štyridsaťpäť. Kde také peniaze zohnať na nájom?
Veronika Petrovná sa zamyslene prikyvla. Problém jej bol jasný.
— A čo ste teda vymysleli?
— Nuž toto. Jožo žije v tom byte, a ja som si kúpila malý jeden izbák na Petržalke. Lacný, ale vlastný. Platím hypotéku, no aspoň mi nikto neprekáža. Občas za mnou príde, keď sa mu doma zateší. Posadíme sa, pokecáme ako starí kamaráti. A potom ide k sebe.
— A dlho tak hodláte žiť? — suseda so zvedavosťou pozerala Zuzanu. Tá vyzerala unavene, ale pokojne.
— Neviem. Zatiaľ mi to vyhovuje. Úradne sme manželia, nemusíme meniť papiere, v práci nekladú zbytočné otázky. A fakticky každý žije svoj život.
Keď Veronika Petrovná odišla, Zuzana dlho sedela pri okne, dopíjala vychladnutý čaj. Dážď sa zosilnil a v jeho hluku sa ozývali hlasy minulosti.
Zoznámili sa s Jožkom v práci. On bol vtedy šéfom obstarávacieho oddelenia, ona hlavnou účtovníčkou. Vysoký, športový, s láskavými očami a šarmantným úsmevom. Zuzana k nemu okamžite pocítila sympatiu.
— Zuzana Valeriovna, nenavštívili by ste ma v prestávke na obed? — pristúpil k jej stolu v ten nezabudnuteľný štvrtok. — Poznám výbornú kaviareň v blízkosti.
Súhlasila. Potom bolo druhé stretnutie, tretie. Jozef sa ukázal ako zaujímavý spoločník, veľa čítal, rozumel umeniu. Rozprávali sa o knihách, filmoch, cestovaní.
— Je mi s vami také ľahko, — priznal sa po mesiaci stretávaní. — Chápete ma bez zbytočných slov.
Zuzana sa s ním tiež cítila dobre. Po rozvode s prvým muž
„Monika pohladkala Macičku po mäkkom chlpáči, zahľadela sa na tiché lesklé ulice Bratislavy a nadobro vedela, že toto – vlastný malý svet, pokoj a nezávislosť – je presne to, po čom jej duša túžila.
