Mama prišla, poď sa baliť.
Väčšina detí v domove čaká na tieto slová, no Viera sa rozbehla od nich ako od úderu.
Poď, poď, prečo ešte stojíš?
Jana Kováčová, vychovávateľka, pozerala na ňu so zmätením. V domove nie je život sladký, mnohí deti odchádzajú na ulicu, a tu sa Viera má vrátiť do svojho vlastného domu a vôbec nemá chuť.
Nechcem, odvrátila pohľad k oknu. Jej kamarátka Jana sa na ňu pozerala, ale nevyjadrila sa. Ani ona nevedela, prečo je Viera taká. Jana by si rada šla domov, keby niekto ju tam vôbec chcel.
Viero, prečo? spýtala sa Jana Kováčová. Mama ťa čaká.
Nechcem ju vidieť. A ani sa k nej nevrátiť.
Ostatné dievčatá počúvali zvedavo, a Jana si uvedomila, že to nie je pre cudzích uší.
Poď so mnou.
Vychovávateľka ťahala Viera do jedného z izieb a súcitne na ňu pozerala.
Tvoja mama spravila veľa chýb, ale aspoň sa snaží ich napraviť. Nezbytočne ti ju dovolili vziať späť.
Myslíte, že je to prvýkrát? zamručala Viera a pokrčila hlavou. Som už druhýkrát v domove. Keď ma prvýkrát vzali, mama sa tvárila, že sa mení. Schovávala fľaše, upratala v dome, kúpila nejaké jedlo, našla prácu. Keď prišla kontrola, všetko vyzeralo pekne. Potom ma vrátili a ona si zase odpočinula. Ja som pre ňu len prostriedok na dostávanie príspevkov.
Viero, ja na to nemôžem nič spôsobiť. A doma je určite lepšie, snažila sa Jana Kováčová.
Lepšie?! Viete, čo to je hladovať? Alebo chodiť do školy v roztrhaných topánkach, keď vonku je -20°C? Schovávať sa v izbe a modliť sa, aby ti mamkiní opilé známi neprišli? Prečo jej neodobrať rodičovské práva?!
Viera sa rozplakala. V domove ju kŕmili a obliekali, aspoň tam bola relatívna bezpečnosť. Doma to bolo iné.
Nemôžem ti nič pomôcť, povzdychla sa vychovávateľka.
Bola úprimne ľútostlivá. Viera bola pohotová a múdra, čo v domove nie je bežné. Možno jej matka kedysi bola zaujímavá, kým sa nezapila. Jana už sedem rokov pracuje v domove, ale ešte nikdy nevidela, že dieťa nechce ísť domov.
Môžem bývať sama? spýtala sa Viera. Pracovala by som, prenajala si izbu.
Len keď budeš plnoletá, pokrčila hlavou Jana.
Už mi je skoro šestnásť! Som už dospelá!
Jana uznávala, že Viera je pre svoj vek veľmi zrelá, ale nič nemohla urobiť.
Musíš byť pod opatrovníctvom dospelého. Máš niekoho, kto by ti to mohol zabezpečiť? spýtala sa. A možno podať žiadosť o odobrenie rodičovských práv tvojej mamy.
Nemám nikoho Keď bola priživa moja stará mama, bolo aspoň najhoršie zvládnuteľné, teraz je to neznesiteľné.
A o otca?
Zomrel Po vypití sa zmaril.
Povedala to pokojne, akoby to bolo bežné.
Má nejakých príbuzných?
Viera premýšľala.
Mala živú matku, ale nepoznám ju. Nezdieľala sa so synom. A ja ju takisto nepoznám, zamručala. Ani by som s ňou nekomunikovala.
Dobre, vykročila dopredu Jana Kováčová, skúsime, že zostaneš s mamou, a ja zisťujem informácie o tvojej starej. Dohodnuté?
Viera prikývla. Čo iné mala?
Mama hrala celý divadelný príbeh. Bežala k dcére, kričala po celom domove, prosila o odpustenie a objímala ju. Viera však nereagovala. Vedela, že keď sa vrátia domov, mama zostane rovnaká.
Prvý deň mama vydržala, ale druhý deň prišla z obchodu s fľašou. Všetko sa vrátilo do starých štruktúr. Mama pila, stratila prácu, Viera opäť žila v pekle.
Keď po niekoľkých mesiacoch v noci do izby vtrhol opitý muž a Viera ho s veľkým úsilím vyhnala, uvedomila si, že už viac nezvládne. Našťastie Jana dala svoje číslo. Viera jej zavolala a povedala, že buď pôjde na ulicu, alebo sa vráti do domova.
Našla som tvoju starú, oznámila Jana. Skúsim s ňou hovoriť. Je v poriadku vekovo, ak súhlasí a podmienky budú vyhovovať, dostane opatrovníctvo.
Viera sa ponúkla ísť s ňou. Hoci starú nepoznala, dúfala, že ju neodmietne. Potrebovala len pár rokov prežiť, potom bude slobodná.
Otvorila im dvere žena okolo šesťdesiatich rokov, krásna a statná.
Čo potrebujete? spýtala sa.
Anna Mária? doplnila bývalá vychovávateľka.
Áno, to som ja.
Ste moja stará, vstúpila Viera. A čo, ak sa budeme obchádzať?
Čo?
Som dcéra vášho syna.
Jasné. Čím vám môžem pomôcť? Anna Mária si zachovávala pokoj.
Môžeme si popovídať? Jana Kováčová prekvapila Viera.
Dobre, ale rýchlo. Musím sa pripraviť do práce.
Anna Mária im naliala čaj. Občas sa pozerala na Viera, akoby na cudzieho. Nepovedala nič. Jana počas toho opisovala situáciu.
Viete, vaša vnučka pravdepodobne skončí späť v domove, ale vy môžete prevziať opatrovníctvo.
A prečo by som to mala? spýtala sa Anna Mária.
No Jana zahanbene povedala. Veď je to vaša vnučka.
Neviem ju. Úprimne, nechcem sa so ňou stýkať. Môj syn mi v minulosti spôsobil veľa starostí. Chcela by som zabudnúť na všetko, čo s ním súvisí.
Pochopte, Viera teraz žije v hrozných podmienkach, vy by ste mohla
Viera nepustila vychovávateľku do dvoch.
Anna Mária, nepoznám vás, nepoznáte ani mňa. Úprimne, ani ja nechcem poznať svoje rodiče, akoby to bol nočný mŕtvy sen. Chcela by som to zabudnúť, ale zákonom nemôžem. Som ešte malá, ale ubezpečujem vás, že od vás nečakám nič iné než pár papierov a povolenie bývať u vás do dospelosti. Skončím deviaty ročník a potom budem pracovať. Plánujem študovať, keď si postavím nohy. Teraz potrebujem peniaze budem si kupovať jedlo sama. Peniaze za opatrovníctvo, ktoré vám budú vyplácať, budú vaša prémie k dôchodku. Nepotrebujem ich. Potrebujem vyriešiť byrokraciu, a keby som mala iných príbuzných, neobracala by som sa na vás.
Jana pošmehlala Vieri päsť, akoby povedala: Čo to chceš? Anna Mária sa zdala prekvapená.
Hovorí sa, že alkoholici majú deti mentálne postihnuté, ale to nie je ten prípad. A čo, budeš u mňa dva roky a potom odídeš?
Sľubujem, povedala Viera.
Dobre, súhlasím. Ale má to pár pravidiel: nehovor mi stará, nedotýkaj sa mojich vecí, nepripúšťaj svojich kamarátov do domu. Rozumieme?
Jasné.
Jana si vybavila potrebné papiere, a k Vierinej mame prichádzali s kontrolou. Tentokrát podali na súd návrh na odobratie rodičovských práv. Anna Mária po vyplnení všetkého sa stala opatrovníčkou Vieri.
Viera sa síce radovala, ale stále sa bála. Mala ešte dva mesiace školy, peniaze nemala. A ak by ju stará skutočne nekrmila?
Prvý večer Anna Mária pozvala VIERU k stolu. Dlho už nejedla tak chutné, domáce jedlo. Mama vôbec nevedela variť, ani Viera.
Nasledujúci deň Anna Mária, pozerajúc sa na VIERove roztrhané tenisky, zamyslela sa:
Po škole ťa stretnem. Kúpime ti normálne topánky a oblečenie.
Nemám peňazí, zamručala Viera.
Zaplatím. Je pre mňa jednoduchšie minúť, než sa hanbiť.
Viera prikývla. Nemala nič proti.
Anna Mária nakúpila jej kopu vecí. Viera sa cítila trošku nepohodlne, ale aspoň sa jej opýtala na názor, čo Viera nečakala.
O týždeň neskôr Anna Mária zavolala VIERU k sebe.
Ako ti ide v škole?
Fajka, povzdal sa Viera.
Ukáž mi svoj rozvrh.
Máme ho v elektronike, usmiala sa.
Bože V našej krajine asi nie je nedostatok papiera Dobre, ukáž elektronický.
Viera bez hanby ukázala svoje známky. Študovala naozaj dobre a čím skôr pochopila, že nikto jej nebude platiť štúdium ani pracovnú zmluvu. Musela sa spoliehať na vlastnú inteligenciu a úsilie.
Výborne, povedala Anna Mária. Viera sa trochu zdráhala. S takýmito známkami pôjdeš do desiateho ročníka a potom na vysokú školu.
To je, ak by som mala rodičov, ktorí by ma živili, skvrnila Viera. Ja som iná.
Takže Anna Mária zakývala, ako pri vážnom rozhovore, pôjdeš do desiateho ročníka, budeš bývať u mňa až do univerzity.
Jasné
Viera nemohla uveriť svojmu šťastiu. Chcela pokračovať v štúdiu, ale nemala prostriedky. Teraz ich mala.
Postupne sa medzi ňou a Annou Máriou zbudovali skutočné vzťahy. Stará sa viac zaujímala o život vnučky, občas sa pýtala aj na svojho syna, hoci len zahanbene.
Viera dokončila školu, sama sa dostala na univerzitu. Anna Mária jej zabezpečila doučovanie a v posledných dvoch rokoch pred štúdiom Viera podala základy.
V lete pred univerzitou Viera našla prácu. Dostala aj internát, ale vedela, že podľa dohody s Annou Máriou musí po skončení školy odísť.
V auguste Anna Mária utrpela infarkt a skončila v nemocnici. Viera vrátila domov a našla ju ležať na podlahe bez vedomia. Hneď sa obávala, že zomrela.
Našťastie to bolo len napätie. Keď jej povolili navštíviť Annu Máriu, Viera bežala do izby.
Babička, ako sa máš?
Zastavila sa.
Prepáčte Anna Mária, ako sa cítite?
Žena sa usmiala a prešla rukou po VIEROVOCH vlasoch.
Volaj ma babička. To je milé. Som v poriadku, len sa zotavujem pomaly. Ale nič, zvládnem.
Budem sa o teba starať! Kým sa úplne neuzdravíš, budem s tebou bývať!
Nechcem byť ťažkosťou, zamračila sa Anna Mária.
Bola som tvojou ťažkosťou dva roky. Vnučka, ktorá ti padla na hlavu. A ty si mi dala viac, než mi moja matka kedykoľvek poskytla. Postarám sa o teba, nech chceš alebo nie.
Anna Mária zhlboka nadýchla a potlačila slzy.
Dobre. Ale podmienka: nechoď do internátu. Tam sú čudné veci! Budeš žiť so mnou.
Dohodnuté, súhlasila Viera a objala svoju babičku. Dlho to chcela urobiť, ale neváhala.
