V malej dedine na východnom Slovensku, kde ranné hmotky objímajú staré domy, sa môj život v sedemdvadsiatich rokoch zmenil na nekonečnú službu cudzím rozmarom. Volám sa Anežka, som vydatá za Jozefa a o pár mesiacov sa nám narodí dieťa. Môj krehký svet tehotenstva sa však rúca pod tlakom svokrej a jej rodiny, pre ktorú som len bezplatná slúžka. Bývame v trojizbovom byte, ktorý patrí starým rodičom Jozefa, a toto miesto sa stalo mojim prekliatím.
Láska, ktorá ma priviedla do pasce
Keď som stretla Jozefa, mala som dvadsaťtriadva. Bol starostlivý, s láskavým úsmevom a snami o rodine. Vzali sme sa o rok neskôr a ja som bola ako v raji. Jeho stará mama, Zdenka, nám ponúkla, aby sme bý v jej byte, kým sa nezariadime. Súhlasila som, mysliac si, že to je len dočasný stav a že budeme budovať svoj vlastný život. Namiesto útulného domova som však skončila v pasci, kde mojou úlohou je upratovať, variť a držať ústa.
Byť je veľký, ale je v ňom tesno od ľudí. Zdenka býva s nami a jej dcéra, Jozefova teta Alžbeta, chodí skoro každý deň s dvomi deťmi. Považujú tento byt za svoj, a mňa za súčasť vybavenia. Hneď od prvého dňa mi svokra dala jasne najavo: „Anežka, si mladá, tak sa otáčaj.“ Myslela som si, že ich uspokojím, že si zaslúžim ich lásku, ale ich ľahostajnosť a požiadavky len rastú.
Otroctvo v štyroch stenách
Môj život je nekonečným krúžkom upratovania a varenia. Ráno umývam podlahy, lebo Zdenka nesnáša prach. Potom varím raňajky pre všetkých: pre ňu kašu, pre Jozefa praženicu, a keď príde Alžbeta s deťmi, ešte palacinky alebo obložené chlebíky. Poobede čistím zeleninu varím kapustnicu, smažím vyprážané rezne, lebo „hostia“ chcú jesť. Večer je hŕada riadu a nové príkazy: „Anežka, na zajtra ošúp zemiaky.“ Moje tehotenstvo, moje nevoľnosti, moje unavené nohy – nikoho nezaujímajú.
Zdenka velí ako generál: „Polievku si presolila,“ „Záclony si zle vyprala.“ Alžbeta pridáva: „Anežka, pozerala by si sa aspoň trochu po moich deťoch, ja mám veľa práce.“ Jej rozbúrené a rozmaznané deti rozhadzujú hračky, špinia pohovky, a ja po nich upratujem, lebo „veď sme rodina“. Jozef, môj muž, namiesto podpory s povzdychnutím povie: „Mami, nehádaj sa so starou mámou, ona je už stará.“ Jeho slová sú ako zrada. Cítim sa ako otrokyňa v dome, ktorý nikdy nebude môj.
Tehotenstvo na šikmej ploche
Som v šiestom mesiaci a môj stav je naozaj vážny. Nevoľnosti ma trápia, chrbát ma bolí a únava ma zhadzuje. Ale svokra sa na mňa pozerá s nepríjemným pohľadom: „Za mojich čias sa rodilo vonku na poli a pracovalo sa až do posledného dňa.“ Alžbeta sa sarkasticky smeje: „Anežka, nevymýšľaj si, tehotenstvo nie je choroba.“ Ich ľahostajnosť ma ničí. Bojím sa o svoje dieťa – stres, nedostatok spánku, nekonečná námaha neprechádza bez následkov. Včera som sa takmer zrútila, keď som nesla večer vedro s vodou, ale nikto sa ma ani neopýtal, či sa cítim dobre.
Snažila som sa hovoriť s Jozefom. S pláčom som mu povedala: „Už viac nemôžem, som tehotná, je to pre môjho ťažké.“ Objal ma, ale odpovedal: „Stará mama nám dala byt, vydrž ešte trochu.“ Vydrž? Koľko ešte? Nechcem, aby moje dieťa vyrástlo v dome, kde jeho matka je len slúžka. Chcem pokoj, starostlivosť, lásku, ale miesto toho dostávam výčitky a hromady špinavej riadu.
Posledná kvapka
Včera Zdenka vyhlásila: „Anežka, mala by si byť vďačná, že bývaš v mojom byte. Postatuj, inak vás vyhodím.“ Alžbeta to doplnila: „Nevyhej, nevesta má byť vďačná a makUž nechcem byť súčasťou tejto hry, kde vždy prehrám, a tak som si dnes balila veci, pričom slzy mi padali na vreckovku s vyšitým menom môjho nenarodeného dieťaťa.
