Teším sa, že som sa rozhodla nemať deti. Teraz mám sedemdesiat rokov a vôbec to neľutujem.
Objednala som sa k dermatologičke a sedela som na chodbe v poliklinike v Bratislave, čakala som na svoj rad. Vedľa mňa sedela žena, s ktorou som sa dala do reči. Bola veľmi príjemnou spoločníčkou, jej hlas znel ako zvony zo Žilinského kostola. A najviac ma prekvapilo, ako veľmi mi tento zvláštny rozhovor zmenil pohľad na mnohé veci.
Hneď som si všimla, aká bola upravená a elegantná mala na sebe hnedý kabát, ktorý by si obliekla hociktorá dáma na prechádzku popri Dunaji. Tipovala by som jej maximálne päťdesiat rokov, ale počas rozhovoru priznala, že už prekročila sedemdesiatku. Úprimne, nikdy by som to nepovedala. Vyžarovala z nej mladistvosť a pôsobila úplne inak ako jej rovesníčky, ktoré stretávam na trhu v Nitre.
Od tejto novej známej som sa dozvedela, že bola dvakrát vydatá. Teraz však žije sama, tichučko ako kosa vo večernom lese. Prvého muža si vzala ešte mladá, ale nikdy necítila túžbu priviesť na svet dieťa.
Jej muž vedel, že chce žiť bezdetné manželstvo. Ale keď oslávila tridsiatku, začal naznačovať, že poriadna rodina by mala mať aspoň jedného syna či dcéru. No ona roky čakala, že sa v nej niečo pohne a nič. Ani po štyridsiatke sa nestala matkou v srdci.
Radšej si zvolila rozvod než narodiť dieťa, ktoré nikdy nechcela a bolo jej ľahšie, keď o tom mohli pokojne hovoriť a rozísť sa ako priatelia.
Druhýkrát si vzala rozvedeného muža. Ten mal už syna z prvého manželstva syn Jožko hrával futbal za Ružomberok, a tak žiadne ďalšie deti nechcel. Toto manželstvo bolo pokojné nikdy sa u nich nenosili rozhovory o deťoch. Jej druhý muž bol rád, že ani ona nechce viac detí. Žiaľ, ich spoločný život skončil náhle zomrel pri autonehode na trase do Banskej Bystrice.
Táto žena sa mi priznala, že samota jej neprekáža. Práve naopak na svoju voľnosť je hrdá. Dôchodkyňa verí, že nikdy nebude ľutovať svoje rozhodnutie.
Jej kamarátky, ktoré kedysi dúfali, že im deti na starobu pomôžu, teraz ticho vzdychajú. Deti dospeli, rozutekali sa do sveta do Košíc, do Prahy, či do Londýna. Starí rodičia už pre ne nie sú potrební. Práve to je dôvod, prečo ona nikdy deti nechcela. Teraz žije naplno a vychutnáva si každý okamih, ako keď sa na Štrbskom plese rozžiaria ráno slnečné lúče. Chýbajúce deti jej neťažia srdce, práve naopak je za to vďačná.
Pohár vody?
Nebojím sa, že zostanem hladná alebo chorá. Zatiaľ čo moje kamarátky míňali eurá na deti, ja som šetrila. Teraz mám nasporené dosť, aby som si mohla platiť opatrovateľku až do smrti!
A čo si o tom myslíte vy? Súhlasíte s takýmto pohľadom na život?
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
