Denník: Ja s tebou
Paľo, ja už naozaj neviem, čo mám robiť! Ona nikoho nechce počúvať! Zasekla sa, že ide rodiť! Aké dieťa, Paľko? Veď má len devätnásť! Má život pred sebou! Teraz nechá vysokú a čo? Pôjde zametať ulice? Musíme to nejako vyriešiť! A ty mi musíš pomôcť!
Ako, mama?
Môj hlas bol taký ľadový, že mama skoro upustila telefón. Nikdy som s ňou takto nehovoril. Vždy som bol jej dobrý, milý chlapec… A teraz čo? Čo ja viem, kde sa to všetko pokazilo? Veď do tejto situácie nás nedostala ona, ale Lea! Vraj sa zamilovala! Hlúpa dievčina! Pritom mama jej dávala radu, snažila sa všetko jej vysvetliť… Ale už sťažnosti nepomôžu. Sám som si vedomý, že mama Leu rozmaznávala, brala ju ako kamarátku a teraz na to doplácame. Lenže prečo? Prečo práve takto? Veď ja som podľa nej vždy perfektný syn, rozumný, slušný, poslúcham… Pomáham, podržím rodinu, aj keď bývam už sám. Nuž, muž v mojom veku už musí byť samostatný, ešte keď poriadne nebol ani ženatý. Ešte jej stále vraví, že chce už vnúča, koľko má čakať? Kedysi pri malej Lei zháňala, vozila ju na tréningy, súťaže, času nazvyš nebolo. Ale dnes je Lea dávno samostatná šport nechala, stále niekde pobehne, raz škola, raz kamarátky, teraz ešte aj ten “jej” chlapec. Pane Bože, kde ho len vyhrabala? Mama hneď vycítila, že to nie je pre Leu, lenže ona nikdy ľudí odhadovať nevedela. Všetci boli podľa nej dobrí. Aj keď jej vysvetľovala rozdiel medzi “dobrým” a “naozaj dobrým človekom”, nepochopila nič. Teraz že kde to dopracovali… Sviatky za dverami a ona hlava bolí. No a ešte aj ja som tak odpovedal čo to malo byť?
Paľo, čo je s tebou? Prečo sa so mnou tak rozprávaš?
Kde je, mama? Otočil som volant, zabočil do uličky, zaparkoval a zo mňa zrazu vyprchal mojej obvyklej pokojnosti. To slovo dieťa všetko prelomilo. Ruky sa mi triasli, pred očami mi stmavlo, chcel som vykríknuť presne ako vtedy… Ale kričanie aj tak nikdy nič nevyriešilo. Teraz mi ostáva jediné upokojiť sa a aspoň niečo spraviť, nech už je Lea v akejkoľvek situácii, hlavne nech to jej bábätko zostane nažive. Ach, mama… Vždy si mala Leu radšej než mňa. Veď bola dievčatko, vysnívaná na neskoré roky. To jej zázračné dieťa s modrými očami a zlatavými kučerami musel každý zbožňovať. Lea bola krásna už od narodenia. V našej rodine, kde boli samé tety a sesternice, sa to len hemžilo bábätkami všetkých tvarov, všetci boli ako z jednej formy. Ale Lea tá každého ohromila. Oči mala síce naše, no ten labutí krk, štíhle ruky, nôžky ako vytesané z mramoru to všetko sa v našom rode predtým nikdy nevyskytlo. Mama sa svojho času za Leu takmer hanbila, no neskôr, keď sa motala medzi sestrami na rodinných oslavách, už na ňu pozerala s hrdosťou. Bola iná a tým všetkých zaujala.
Taká krása sa len tak nerodí! povzdychli si tety a rovnávali na svojich dcérach mašle.
Keď prvýkrát Lea stála na koberci v telocvični v lesklých trenírkach a vyrovnávala špičky na balet, bolo jasné, že je predurčená na čosi viac než len na “parádu”.
Mama začala manažovať Leinu gymnastickú kariéru a ja som si konečne užíval vlastný život bez jej pozornosti. Jasné, že ma mama mala rada, ale oveľa viac sa pýšila pred kamarátkami, pred rodinou.
Paľko vyhral olympiádu z fyziky! Teraz už nemusím mať strach o jeho budúcnosť. Máme doma génia! O chvíľu budú výsledky z matematiky, som si istá, že to bude rovnaké! Ach, výchova nie je žiadne umenie, len sa treba deťom venovať…
Nič ju netrápilo, ani pohľady druhých, ani ich mlčky zatiahnuté pery. Žila si v bublinách, kde krásne deti rástli, muž ju stále ľúbil, bola uznávaná aj ako učiteľka angličtiny pripravila akéhokoľvek študenta na prijímačky na výbornú. Jej plat bol dvojnásobný oproti iným, no vždy tvrdila:
Hlavné je, či chcete výsledok alebo len lacnú náhodu.
Iba som žasol, ako všetko mama stíhala Leina škola, dom, príprava na súťaže, vlastná práca. Organizačný talent podedila určite ona, a mne ho tiež vštepila. Tento zvyk si plánovať mi neskôr zachránil nervy.
A aj dnes mám deň nabitý programom. Lenže správa od mamy ma úplne vyviedla z miery.
Koľko už uplynulo od tej spomienky?
Som tehotná. Rodiť nebudem. Som ešte mladá a nie som pripravená za to niesť zodpovednosť. Je to tvoja vina, tak to rieš!
Bože, tá hádka so Soňou! Prvýkrát za celé tri spoločné roky som kričal tak, že sa trasli okná. Nerozumel som jej, veď o ruku som ju prosil niekoľkokrát. Chcel som rodinu, mal som byt, auto, rozbíhajúci sa menší podnik. Čo viac? Jasné, nie som podnikateľský magnát, ale ani Soňa nebola princezná študovala na vysokú, z vidieka, vždy sme sa na tom smiali. Zoznámili sme sa typicky po slovensky na chodbe, ona v strese, ja pri stene s papiermi.
Prečo blokuješ? Už tak ledva prejdeš! prskla podráždene a cupitala ďalej na jednej nohe, topánka s odtrhnutým opätkom, no už som za ňou nevedel odtrhnúť oči.
Po skúške vyšla bezstarostne s indexom v ruke:
Päťka! Musíme to osláviť! Máš návrh?
Po roku sme bývali spolu. Po smrti deda som sa do prázdneho bytu nevracal rád, a keď rodičia navrhli výmenu, neprotestoval som. Dedko mi chýbal, jeho chrapľavé Paľko, spravil som ti raňajky! to bol celý on, večne veselý, životaschopný chlap, len babka mu zo života odišla priskoro. Odvtedy skratka chápem, čo je láska, a aká silná vie byť.
Niečo podobné som dúfal nájsť so Soňou, no pochopil som, že ona na to nie je keď bez slova zobrala moju kartu a vybielila účet za zákrok. Hádka, kufor, buchnuté dvere, ja som sa spamätal až pri sms z banky, že mám z účtu fuč sedemtisíc eur. Po zablokovaní karty som šiel za rodičmi.
Mama lamentovala, otec len poklepal po pleci:
Keď bude treba, sme tu.
Nedalo sa o tom rozprávať. Povedal som, že sme sa rozišli. Lepšie nechať si hanbu, než aby mama Soňu dorazila podanými poznámkami na sto rokov dopredu.
Sadol som si v starom izbičke, čo rodičia odmietli prerobiť, čosi vo mne sa tmavlo a nevedel som sa pohnúť ďalej… Aký to má ešte zmysel, kde je ten svetlo? Prišiel sám, vtedy, keď sa vo dverách zjavil Leikin štíhly tieň.
Bez slova sadla na koberec, zhrbené dlhé ruky-nohy, zotrela mi slzy, opýtala sa jednoducho:
Je ti ťažko… Paľko, čo môžem spraviť? Neviem, len by som chcela pomôcť…
Stačí sedieť so mnou, aby som niečo nespravil.
A sedela, do svitania. Mama si ani nevšimla, že Lea nespí vo svojej izbe. Myslela, že je nervózna pred súťažou. Sedeli sme spolu aj rozprávali, otvorene. Zrazu som cítil v tej šestnásťročnej sestre veľkosť a múdrosť nie poučky, ale cenné slová, ktoré ma postavili na nohy. Zrazu som vedel: život pokračuje čosi ešte môže byť dobré.
Lea, mala by si byť psychologička!
Podľa červených líc som trafil jej sen. Lenže mama v tom chcela vidieť šampiónku, nie odborníčku na dušu… Opäť vtrhla, vyhrešila Leu, pohladkala ma po vlasoch čím ma vždy vytáčala, potom utekala chystať raňajky.
V ten deň Lea vyhrala preteky lietala ako motýľ, v jej pohyboch sa zrkadlili moje bolesti, jej sila. Bolo jasné, že by mohla rozbehnúť kariéru úvahy o prestupe do Bratislavy iba začali, no stalo sa nešťastie.
Šla večer peši z tréningu, tatko mal prísť neskôr a mne sa neozývala, vraj už nie je dievčatko. Niekde za ňou šli dvaja neznámi.
Slečna, poď sem, máme milého psíka!
Lea, od detstva bojaca sa psov, neotáčala sa. Vedela nebáť sa, neutekať. Už mala na dosah schody k paneláku, vo vchode svetlo, ľudia. Utekala, no zabudla, ako po zamrznutých schodoch večer klzkých. Ušla na polovicu, pošmykla sa… Prebrala sa až v nemocnici, mama bledá, oči opuchnuté od plaču.
Mam…
Prebrala si sa? … Ach, Leuška, ako sa to mohlo stať…
Mama ľutovala, že zranenia vyradia Leu zo športu naveky, no útechy ako dieťa v tej chvíli od nej Lea nezažila, skôr by čakala objatie a vetu: Moja zlatá, ubolená, vydrž! Bude lepšie…
To sa jej dostalo až odo mňa.
Lea, vydrž, viem že to bolí. Chceš, donesiem ti veľkú tortu? Alebo ťa vezmem na prechádzku, nahádžem ti snehové gule, ty ma pokrývaš z lavičky. Neplač vieš čo, kúpim ti nové ružové barličky a pripravíme sa na psychológiu. Rozmyslela si si to?
Objal som ju, schúlila sa. Až v mojich rukách bol kúsok útechy.
Rehabilitácia trvala dlho, no po prvom ročníku na výške už chodila takmer normálne. Chôdza už nebola vzdušná ako kedysi, sem-tam sa cítila ako morská panna, no palice zahodila, z ružových bariel čiastočne prekrásených nechala nakoniec jednu Lenke zo záchranného tímu, ktorá bola od mala invalidná, no stále všetkým rozdeľovala úlohy, organizovala, hoci z postele. Tam medzi dobrovoľníkmi našla Lea aj svojho Maxa.
Mama mala možno v niečom pravdu navonok nevýrazný, nenápadný, no urobil každú prácu, čo desať iných. Max mal ťažký príbeh. Prišiel do tímu, keď zmizol jeho otčim, hľadal ho márne, až volal dobrovoľníkom, polícia len kývla rukou: príliš skoro, vráťte sa, keď budú tri dni preč. O otčima, Geni, sa Maxovi staral, zaujal miesto, aké pravý otec nikdy nemal. Maxova matka, Zuzana, zostala s ním sama, prázdna domácnosť, časom sa dala dokopy s prísnym Viktorom, ktorý pri prvom konflikte Maxa vyhnal. Útočište našiel u starej mamy, potom mama s Viktorom rozchod. Následne si Zuzana našla Geniho, ten pohostinný človek si Maxa získal v tichosti, najmä na rybačkách.
Geni spravil z Maxa človeka, ktorému sa dal dôverovať a ktorý konečne vedel, kde je doma. Počas toho všetkého zomrel starý otec, potom o pár mesiacov aj stará mama, Max išiel k matke, razom si zvykol na Geniho, ktorý sa stal jeho otcom a po matkinom odchode aj oficiálne. Geni zmizol zrazu, cestou z roboty Max zbieral informácie, dobrovoľníci mu pomohli, no Geniho už zachrániť nešlo… Zomrel zamrznutý neďaleko chodníka, prešiel park, neuvedomil si tmu, únavu, a nik nevšimol. Max večer na druhý deň už prišiel za Lenkou:
Chcem pomáhať.
Leu a Maxa som spoznal skoro, ako začali byť spolu. Lea mi povedala priamo:
Páči sa mi. Asi aj viac než páči…
To je super, nie?
Myslím si.
Je to dobrý človek?
Určite.
Keď som sa s Maxom viac spoznal, dal som jej za pravdu. Výškou boli akoby nesúrodý pár Lea vysoká, krásna, Max nenápadný chalan. U rodičov to na pochopenie nevyznelo hneď, mama frflala, otec premýšľal.
Uvidíme…
…A teda videli.
Motor opäť zaburácal. Musím Leu niekde nájsť. Po hádke s mamou nevrhne sa rovno do rieky, ale človek nikdy nevie. Mama sa jej ani nespýtala, neposlúchala, netuší, že Max už tu nie je… A že čaká jeho dieťa.
Nehoda nezmyselná, trápna, stála život tohto chlapíka, ktorý vždy tíško robil dobré veci. Večer šiel Max domov, volali spolu, a zabudol, že sa potomka tmavej bunde, nie v svetlej vetrovke. Vodič ho nezbadal tam, kde som chodieval autom, a poznal, že svetlá tam človeka v tmavom v šere sotva odhalia.
…Stalo sa to pred dvoma dňami. Zajtra je pohreb, mama a otec nič netušia, Lea je ako skamenená. Nevie plakať.
Slzy mi nejdú, Paľko. Nefunguje to. Len kňučím do vankúša, aby ma nepočuli…
Povedala si im to?
Nemôžem. Mama by začala… Poznáš ju! Teraz by som to neprežila…
Nechápem, prečo mi nepovedala o dieťati skôr… Možno sama nevedela, možno nevedela, ako to povedať.
Otázok veľa, odpovedí žiadna.
Dvere Leninej garsónky neboli zamknuté. Zaklopem na kuchyni, Lenka sa otočí kde je Lea?
V mojej izbe, choď za ňou, čakala ťa.
V izbe bola tma. Nezasvietil som, možno plakala. By jej svetlo zbytočne nevysililo.
Paľo…
Som tu.
Dobre…
Tak veľmi zlomený vzdych! Skočil som k jej posteli a objal Leu aj s prikrývkou, akoby som mohol všetko zlomiť mojím zovretím.
Neboj sa, drobček môj, ja som s tebou! Zvládneme to! Teraz sa cítiš, že nič dobré už nebude, ale bude! Bude dieťa a bude nový začiatok. A bude krásne, pretože má super mamu a skvelého otca, to sa iným len sníva!
Lea sa rozplakala, silno ma stisla.
Mal si byť psychológ, Paľko… Ja tak strašne potrebujem tvoju oporu… Aké je to všetko ťažké…
V ten večer som zobral Leu domov. Rodičom som oznámil, že bude bývať u mňa, a ak nechcú o oboch prísť, musia stráviť, že ona už rozhoduje sama.
A veru, nebolo to ľahké Leina gravidita s vyčerpávajúcou nevoľnosťou až do pôrodu, vyjednávania s rodičmi, ktorí len s veľkým úsilím prijali dospelosť svojich detí. Najmä mama, otec tajne chodil, pomáhal i hľadal Leí dobrého gynekológa, ktorý jej aspoň trochu uľahčil stav.
Malá Viktorka prišla na svet skoro ráno, Leu vyčerpala tak, že ozvučila sálu basovým plačom. Sestra sa smiala:
No pozri, taký hlas! Mam kráľovná ľahučká, dcéra basistka! Po kom to má?
Po otci… Leikine oči sa usmievali cez únavu. Nový začiatok, nový život. Maxim v nej bude žiť ďalej, lebo oči tejto dcérky nie sú naše rodinné Matúšovské … Písať rodokmeň bude ďalej Paľo, Vika bude pokračovaním Maxa…
O tri roky neskôr.
Vikinka! Poď sem, mám pre teba darček!
Paľko! Zase jeden? Lea vystrčila hlavu z kuchyne, ruky biele ako sneh, od múky. Veď je len Silvester, nie narodeniny! Nechápeš mi tú dcéru rozmaznávať!
Mám právo! Na to sú krstní a ujovia! Jeden bol od rodiny, druhý je od krstného!
Vika prestala ťahať za chvost nášho tradičného hrubosrstého kocúra Miňa, ktorý panovačne trónil na zemi v izbe, kde bola aj obývačka aj spálňa, v byte, čo som kúpil pre Leu. Svoj som predal, pripočítal prachy, kúpil dve rovnaké garsónky v novostavbe, aby sme si boli nablízku.
Vikine oči, celkom Maximove, zízali do otvorenej krabice, až žiaria jak vianočné svetlá.
Páči sa ti?
Opatrne hladila sklenené ozdoby.
Môžem?
Jasné! Veď pre teba sú. Poď ich vešať na stromček!
Lea, utierajúc ruky do zástery, vošla, keď som Vikinku držal vo vzduchu, aby zavesila dreveného Luskáčika.
Neuveriteľné! To je rozprávka! Paľo, také krásne! Len aby sa nerozbili…
Nevadí! Viem, kde také zohnať, hlavne, že Vika je šťastná!
Malá, sediac pri stromčeku s kocúrom v objatí, niečo mu rýchlo rozprávala. Snažila sa skrátiť rozprávku, nech sa kocúr neunaví, nech nezaspí, a nezostane nevedieť, ako to skončí. Len včera sme boli v divadle, kde som ich vzal oboch dnes celý deň tancovala ako baletka.
Myslím, že sme tu už do počtu! A ty si myslela, že ju to nezaujme!
Hovorila som, že je malá a nevydrží. Zmýlila som sa. Kto vie, kde berie tú trpezlivosť.
Usmial som sa.
Spomenieš si na to večer, keď pôjde spať! Vtedy ukáže, kto je pokojný a kto normálne dieťa. Nakŕmiš ma? Musím na večernú.
Nezostaneš? Rodičia každú chvíľu prídu!
Prídu, nech si vnučku užijú. Prídem na noc, Miňa treba zachrániť od Vikiných hier.
Vieš, že mama našla baletnú prípravku pre Viku?
No to je teda! Čo s tým?
Popremýšľame, ako energiu babky využiť pozitívne!
Ak nie, pripomeniem, že si Vikina mama, a spolu zvládneme všetko.
Naozaj myslíš?
Som si istý. Tak už daj dačo jesť!
Ale si prešibaný… Ktovie, kedy si už aj teba niekto nájde, že by si mal vydať…
Lea sa rozosmiala a ušla z izby.
Vy dve ste sa proti mne spojili? Aj ty s tým vnúčaťom začínaš? Plemenníkov sa už nedočkáte!
Ach, ženy!
Figúrka Márie na stromčeku sa zakývala, Vika si niečo spievala, potom chodila po izbe a tancovala. Kocúr Miňo ustúpil, kto vie, možno ide pri ňom naozaj ďalšia budúca stará slovenská balerína…
A aký z toho beriem záver? Keď držíte niekoho pri sebe, vydržíte aj to, čo sa zdá byť spočiatku nezvládnuteľné. Dôležité je nezostať sám všetko prejde, ak ste spolu. A život ide ďalej s novým začiatkom, so smiechom i slzami, s chybami aj s láskou, ktorá nakoniec ostane.
