„Ja som manžel, nie nočný stolík.“
„Zase si kúpil zlý chlieb. Povedala som ti, bez semienok,“ Zuzana položila bochník na stôl a ani sa nepozrela na Juraja.
„Bol posledný,“ pokojne odpovedal. „Prečo kričíš? Je to normálny chlieb.“
„Potom má Miro bolesť v bruchu. Tebe je ľahko rozprávať, nie ty mu v noci dávaš lieky a sedíš pri ňom.“
Juraj na sekundu zatvoril oči a pomaly vydýchol. Odložil tašku s nákupom k oknu a sám sa posadil na stoličku vedľa. Akoby sa snažil držať ďalej od rodiny. Chcel byť bližšie, ale nevedel.
Na dvere zaklopala Katarína. Prišla s darčekmi a úsmevom. Tu, v dome sestry, ju prepadalo podobné zvláštne cítenie ako vždy. Rodinné zákulisie, starostlivosť, no aj teplo. Tento pocit ju priťahoval.
„Ahojte, rodinka. Ako to tu ide? Pokoj a pohoda?“
„Keby. Ale už sme skoro hotoví. Ešte len úlohy, večera, kúpeľ. A vyžehliť oblečenie na zajtra,“ odpovedala Zuzana, vykladajúc tašky. „Od rána na nohách, ani som si nesadla.“
„Kolená ešte nevržú?“ usmiala sa Katarína, zhadzujúc bundu.
Juraj jej len prikyvol na pozdrav a odišiel do spálne. Už dávno sa nepokúšal zapájať do ženských rozhovorov.
„Všetko ako vždy?“ ticho spýtala sa Katarína, pozerať na sestru.
„Akože?“
„No, ty si tu zasa sama. A Juraj v druhej izbe, tichý ako myška.“
Zuzana zamávala rukou, podráždene prevrátila oči.
„Nerob to. Máme… rozvrhnuté povinnosti. Ja domácnosť a deti, on pracuje. Ako každý.“
„Nie o tom. Je doma už hodinu a pol. Prehovorila si s ním aspoň raz?“
„Prepáč, nemusím mu pripravovať romantickú večeru každý večer. Máme deti.“
Kuchyňa bola malá. Úzky stôl, opotrebované stoličky, ošúchaná doska na krájanie. Na stene visel zoznam krúžkov a tréningov. Všetko pekným rukopisom.
„Deti sú pre teba koniec osobného života?“ spýtala sa Katarína.
Zuzana pokrčila plecami.
„Nechcem, aby mali… nuž, ako my. Pamätáš, ako nás matka nechávala doma celé dni? Ako otec chlastal, kým ona makala? Neuvedomuješ si, aký bordel vtedy bol? Do záchoda som sa bála ísť, kým som nezačala upratovať.“
„Pamätám,“ prikyvla Katarína a vzdychla. „A pamätáš, ako sme ležali na podlahe a pozerali kresby? Kedy si naposledy niečo tak s deťmi robila?“
Zuzana hanblivo odvrátila pohľad.
„Potrebujú angličtinu, matematiku a plávanie, nie kreslené rozprávky.“
„A čo Juraj? Aj on nič nepotrebuje?“
Zuzana sa pozrela do chodby, zamračená.
„Je dospelý. Znesie to kvôli rodine.“
Katarína umlkla. Pozerala na sestru, ktorej pod očami boli fialové vrecúška a vlasy mierne rozcuchané. Ruky m”Len čo sa objavil v dverách s kufrom v ruke, deti sa do neho vrhli s radostným krikom a v tom okamihu Zuzana pochopila, že domov sa nevrátil len on, ale kúsok jej vlastného srdca, ktorý tu celý čas chýbal.”
