Dnes som si uvedomila, že nie som len nábytok…
“Zase si kúpil zlý chlieb. Povedala som ti, bez semienok,” pozrela sa Zuzana na bochník a ani nepozrela na Juraja.
“Bol posledný,” odpovedal pokojne. “Prečo kričíš? Je to normálny chlieb.”
“Tomášovi potom bolí brucho. Tobie je ľahké hovoriť, nie ty mu v noci podávaš lieky a sedíš pri ňom.”
Juraj na sekundu zatvoril oči a pomaly vydýchol. Odložil nákup k oknu a posadil sa na stoličku. Akoby sa chcel držať ďalej od rodiny. Chcel byť blízko, ale nedokázal.
Zavolali na dvere. Prišla Alena s darčekmi a úsmevom. V dome sestry ju vždy prenasledoval pocit deja vu. Vždy tu bolo rušno, ale v rodinnom, teplom zmysle. Túžila po tej blízkosti.
“Ahoj, rodinka. Ako sa máte? Pokoj a pohoda?”
“Keby. Ale skoro sme hotoví. Ešte len úlohy, večera, kúpeľ. A samozrejme, žehlenie na zajtra,” odpovedala Zuzana vykladajúc tašky. “Ráno som nestihla ani sadnúť.”
“Kĺby ešte nevrú?” usmiala sa Alena, zúvajúc si bundu.
Juraj len prikývol na pozdrav a odišiel do spálne. Už dávno sa nepokúšal zapájať do ženských rozhovorov.
“Všetko ako vždy?” spýtala sa potichu Alena.
“Ako to myslíš?”
“No, ty si tu zasa sama. A Juraj v druhej izbe, tichý ako myška.”
Zuzana mávla rukou a podráždene prevrátila oči.
“Nezačínaj. Máme… rozdelené povinnosti. Ja domácnosť a deti, on pracuje. Ako všetci.”
“Nie o tom hovorím. Je doma už hodinu a pol. Rozprávala si sa s ním aspoň raz?”
“Prepáč, nemusím mu každý večer pripravovať romantickú večeru. Máme deti.”
Kuchyňa bola malá. Úzky stôl, opotrebované stoličky, ošúchaná doska na krájanie. Na stene visel zoznam krúžkov a tréningov, pekne napísaný Zuzaniným rukopisom.
“Pre teba sú deti koniec osobného života?” spýtala sa Alena.
Zuzana pokrčila plecami.
“Len nechcem, aby mali… tak, ako sme mali my. Pamätáš, ako nás máma pol dňa nechávala samých? A ako otec pil, kým ona makala? Nehovoriac o tom bordeli. Bála som sa ísť na záchod, kým som nezačala upratovať.”
“Pamätám,” prikývla Alena. “A pamätám aj to, ako sme ležali na zemi a pozerali rozprávky. Kedy si naposledy pozerala niečo s deťmi?”
Zuzana hanblivo odvrátila pohľad. Odpoveď bola zrejmá.
“Potrebujú angličtinu, matematiku a plávanie, nie rozprávky.”
“A Jurajovi netreba nič?”
Zuzana sa pozrela smerom ku chodbe, zamračená.
“Je dospelý. Nie je dieťa. Vydrží pre rodinu.”
Alena mlčala. Len sa pozrela na sestru, ktorej pod očami boli fialové vrecúška a vlasy mätne zviazané. Jej ruky boli ako perpetuum mobile – otvoriť, zavrieť, zamiešať, odložiť.
“Miluješ ho?” spýtala sa zrazu Alena.
“Zbláznila si sa? Samozrejme, že áno! Len teraz na to nie je čas.”
“Už vyše desať rokov nie je čas. Odkedy sa narodil Michal.”
Do izby vošiel Tomáš. V pyžame, rozcuchaný a natiesený ako vrabček.
“Mami, Michalovi sa roztrhla kniha. Povedal, že som to ja. Ale ja som sa jej nedotkol!”
“Istotne to vyriešim.”
Zuzana okamžite vstala a odišla. Alena zostala sama, ale len na chvíľu. O pár minút prišiel Juraj. Akoby čakal, kým žena odíde, aby si nalial vody.
“Unavený?” jemne sa spýtala Alena.
“To nič. Len… niekedy mám pocit, že keby som zmizol, ani by si nevšimla,” poďaloval sa ticho.
“Všimla by si. Možno až príliš neskoro.”
Pokrčil plecami, vzdychol a odvrátil sa.
“Milujem ich. Ale cítim sa tu ako navýšok. Ako nábytok. Priniesol som peniaze – a hotovo.”
Alena nevedela čo povedať, Juraj nečakal odpoveď. Len vstal a odišiel späť do spálne.
Zuzana sa nevrátila. Zostala niekde medzi roztrhnutou knihou, zaprášenými parapetmi a neporiadne poskladaným prádlom.
Ďalšie ráno nezačalo kávou, ale hádkou pri skrini. Zuzana ako obvykle všetkých obliekala do priveľa.
“Michal, obleč si tú bundu s kapucňou.”
“Mami, je mi v nej horúco. Ideme do OC, tam je teplo.”
“A čo cesta tam? Kto ti potom bude utierať nádchu?”
Tomáš, mladší, sa motal pri dverách, natahujúc si ponožky priamo do čižiem, aby “menej šmýkali”. Zuzana zaburácala, on sa zhrozil a začal si prezúvať. Juraj zatiaľ sedel v aute. Niekoľkokrát ponúkol pomoc, ale odpoveď bola rovnaká: “Zvládnem sama, nepleť sa do toho.”
V aute sa potom opýtal:
“Počuj, možno zajtra len my dvaja niekam? Do kina, do kaviarne. Pamätáš, kedysi sme chodievali?”
“Zajtra? A kto bude s deťmi?” V hlase Zuzany prekvapenie vystriedalo podráždenie. “Nemôžeme ich len tak nechať! Sú ešte malí.”
“Majú dvanásť a päť. Michal si už vieme urobiť sendviče.”
“Áno, a zároveň podpáliť kuchyňu. Juraj, vážne? Vždyť sa nevedia ani poriadne obuť.”
V OC sa deti pokúsili zaviesť rodičov do foodcourtu. Zuzana im prekážala rukou ako závora.
“Doma čaká polievka. Z burgerov potom gastritída.”
“Mami, je víkend,” vzdychol Michal. “Aspoň raz.”
“Povedala som. Bez diskusie. Tu nie je demokracia.”
O dvadsať minút neskôr začal Tomáš kňučať od hladu. Michal odmietal vyskúšať oblečenie, tak Zuzana na neho zvýšila hlas. Príliš nahlas, príliš ostro, až mu odišla chuť s �A keď Juraj o týždeň neskôr konečne prišiel domov s kuframi, Zuzana mu podala šálku jeho obľúbenej kávy a ticho povedala: “Prepáč, už budem viac počúvať.”
