Som dôchodkyňa predávam langoše na rohu, keď ma chceli obabrať.
Stojím si na svojom mieste v Bratislave pri tržnici, pri malom stánku, kde každý deň predávam horúce langoše. Je skoré ráno, rozvoniava olej a cesnak. Zrazu ku mne pristúpia dvaja chlapi takí uhladení, že mi až tuhne cesto v ruke. Obleky, kravaty, kožená aktovka. Už z diaľky bolo jasné, že niečo tu nesedí, hoci sa tvária ako páni z magistrátu.
Dobré ráno, pani slizko sa usmeje jeden, ako keď ti niekto predáva šmejd tovar na miletičke. Ste vy majiteľka tejto predajne?
Veru som, zlatko moje. Dám vám langoš s cesnakom, čerstvo usmažené, sú ešte vrelé.
Nie, nie, kvôli tomu sme tu. Váš stánok je v zóne s vysokým záujmom, musíte si vyrovnať papiere.
Zablikala mi výstražná kontrolka v hlave, ale s tvárou babky, čo nikdy nenaletí, som sa pustila hrať naivnú.
Jaj, synku, s papiermi… ledva si viem vyrovnať tlak, nieto ešte papiere. Cukor mám ako Drumom štichnutý jeden deň hore, druhý dolu. Minulý týždeň mi povedali, že mám cholesterol až ku mrakom. Vy máte cholesterol? Lebo ja hej, a keď chcete, poviem vám aj aké tabletky beriem…
Pani, potrebujeme len váš podpis… začal sa pretekať prvý.
Pomalšie, synak, starších neprerušuj. Ako som vravela, z tých liekov mi je nafúknutá brucho ako balón na jarmoku. Dcéra sa mi rozvádza muž jej podvodník, skoro ako môj prvý nebohý muž, boh mu daj večné halušky… aj keď zaživa nebol lepší.
Druhý už zúfalo vyberal papiere.
Ide o pokutu päťtisíc eur a…
Päťtisíc?! Synak, ja ledva vyženiem na nájom. Vieš čo stojí plyn? A elektrina? Najmenší vnuk, čo túži byť veterinárom, mi vraví: Babka, nezohrievaj toľko vodu. Lenže v mojom veku bez teplej vody už by som bola ako štolverk. Bolia ma kosti…
Prosím vás, vypočujte nás…
Ej, a vy mňa počúvajte. Viete vy čo je stáť na mraze v šesťdesiatich ôsmich a predávať langoše? Dôchodok mi nestačí ani na lieky. Artróza v kolenách, v rukách, vo všetkom. Noci nespím od bolesti. A som tu vždy prší, sneží, pečie slnko. Keď neprídem nemám čo do úst. A vy teraz päťtisíc eur? Radšej tu padnem, aspoň vám narobím patálie.
Dali si pohľad, už im tiekol pot po čele.
Môžeme… možno by sa dalo rozložiť splátky…
Splátky? S bankou mám splátky, s lekárňou, s obchodom, aj so susedkou za zub. Viete, čo stojí zub? Tri tisíc eur! A to je ešte štátny zubár!
Prvý si už dával papiere späť do aktovky.
Počkajte, ešte nie som hotová. Sestra je na dialýze, viete čo je to? Trikrát do týždňa, po štyri hodiny na stroji. Zdravotka všetko vôbec nekryje. Naberieme sa my súrodenci, každý čo môže priohnieme. Aj z langošov jej posielam stovku mesačne. A pokuta? Za čo? Všetko mám oficiálne! Povolenie z mesta, som registrovaná, dane platím málo, lebo málo zarobím. Aj zdravotný preukaz mám. Chcete vidieť?
Vytiahla som portmonku plnú papierov, bločkov.
Tu! Povolenie platné do budúceho roku. Podpísané, orazítkované. A z akého steže oddelenia?
Zrazu cúvali.
Nepovedali ste? Zvláštne. Lebo ja, hoci dôchodkyňa, hlúpa nie som. Pred langošmi som tridsaťpäť rokov robila na magistráte presne v sekcii na povolenia. Viem presne, kto, čo a za čo chodí, a poriadny inšpektor nikdy nechodí vo vyťahanom saku a nepýta peniaze bez dokladu.
A ešte niečo tam na rohu je kamera. Zaťa mám policajta. Ten mi vybavil flek, lebo je tu bezpečné. Mám mu zavolať? O tri ulice ďalej je.
Takmer sa rozbehli.
Prepáčte, muselo dôjsť k nedorozumeniu…
Vezmite si langoš na cestu! kričala som za nimi. Vidíte, že starým ľuďom neostáva zlosť, len skúsenosť!
Moja verná zákazníčka sa ledva držala, tiekli jej slzy od smiechu.
Polhodinu ich držíte v šachu!
Vieš čo, polovica bola lož. Nemám cukrovku, dcéra je šťastná, sestra zdravá. Títo podvodníci si myslia, že stará a chudobná rovná sa hlúpa.
A zať policajt?
To je pravda. Aj kamera. Aj papiere tie sú najdôležitejšie. Lebo chudoba nie je hlúposť. Langoše predávam, lebo dôchodky sú biedne, nie pre neznalosť.
Pripravila som ďalšie langoše, s extra práškovým cukrom. Deň pokračoval ďalej v rytme podivného sna.
A ty čo myslíš robí chudoba človeka slabším, alebo je skúsenosť a ľudská šikovnosť nad každý titul?
