Keď som sa narodila, otec odišiel z rodiny. Mama ma vychovávala sama. Teraz už chápem, že by som ju nenazvala rodičom v pravom zmysle slova. Odkedy si pamätám, buď bola ovplyvnená hocičím, alebo zmizla na celé dni, alebo si vodila priateľov k nám domov.
Až do mojich desiatich rokov som si naivne myslela, že takto žijú všetky deti na dedine. Že je normálne, keď sa doma varí len občas, a z kuchyne sa šíri vôňa lacného vína namiesto polievky.
Keď som začala chodiť na gymnázium, chopila som sa práce hneď, ako sa naskytla možnosť. Hlad mi krútil črevami a pri Žiline sa vždy našli nejaké roboty niekedy som dostala pár eur, inokedy tanier kapustnice alebo krajíc chleba s masťou.
Po škole som sa pokúšala nájsť si poriadnu prácu, ale dievča z chudobnej rodiny bez známostí a peňazí… Bolo jasné, že sa budem musieť pretĺkať tak, ako som vedela. Rovnako ako mama.
Netuším, odkiaľ brala mama vždy peniaze. Omrvinky, ktoré som doniesla domov, minula na jedlo alebo cigarety. Asi jej to vyhovovalo, nechcela nič meniť.
Pred troma rokmi začal k nám domov čoraz častejšie chodiť jeden chlap. Volal sa Ľubomír. Vyzeral chudobný, no nemal v očiach ten pohľad typického opilca. Väčšinou bol ku mne zdvorilý, no často ma úplne prehliadal. Začala som dúfať, že by mohol mamku ovplyvniť a možno nás vytiahne z tohto bludného kruhu, že budeme všetci spolu.
Tieto nádeje sa naplnili napohľad. Po pár mesiacoch častých návštev sa k nám Ľubomír nasťahoval. Nezachytila som z jeho strany nepriateľstvo, no stále akoby predstieral, že tam nie som. Pohroma prišla vtedy, keď som ju najmenej čakala.
Po pol roku spolubývania som raz večer prišla domov a priniesla si s ťažkým srdcom zopár ťažko zarobených eur. Dúfala som, že to mamu trochu poteší, keď už bola posledné časy stále mrzutá a uzavretá.
No už na prahu na mňa kričala, že tam nemám čo robiť, že sa mám zbaliť a odísť. Najskôr som nechápala. Nepamätám si, žeby som jej dala dôvod na takýto výstup. V tú chvíľu som vedela, že nemá zmysel jej niečo vysvetľovať. Noc som strávila u kamarátky Katky, myslela som, že mama vychladne a po pár dňoch ma zavolá späť.
Ale nestalo sa. Na druhý deň som počula rovnaké slová. Neskôr som sa dozvedela, že Ľubomír ma od začiatku nemal rád a presvedčil mamu, aby sa ma zbavila. A ona ho počúvla.
Tak som ako dvadsaťjedenročná zostala bez domova, len s pár taškami oblečenia. Doteraz mi pomáhajú kamaráti, ktorí ma prijali k sebe ako vlastnú. Živím sa, ako viem tu získam pár eur, tam uvarím, kde treba priložím ruku k dielu.
Keď dnes čítam, ako ľudia kážu svojim deťom úctu ku rodičom, musím sa v duchu usmiať. Niektorí z nás majú na ten opak pádny dôvod.
