Ján cítil hanbu, keď zistil, že dievčatko bolo o dvanásť rokov mladšie ako on. Mal tridsať, ona osemnásť. Áno, bola plnoletá, aspoň mohol na ňu hodiť pohľad, no vekový rozdiel ho znepokojoval. Navyše bola ešte študentkou, ktorá k nemu prišla študovať. Akokoľvek sa na to pozrel, bolo to neslušné, nepatričné, nečestné.
Čo jej vlastne mohol ponúknuť, tej, ktorá tak záhadne vrazila do jeho života? Mal jej prednášať odborné predmety, vyučovať ťažbu rúd! Mal prijímať skúšky, kontrolovať zápisky, nie rozmýšľať o tom, aký majú jej vlasy úžasný medený odtieň a ako krásne má oči, ako dva kúsky smaragdu.
A tá záhada? Stalo sa to ešte predtým, ako sa stala študentkou baníckej školy, kde on učil už piaty rok. Videl Zuzku dva mesiace pred jej prijímacími skúškami. Ján, pozerajúc sa z električky na dav cestujúcich, zachytil pohľad drobnú krásavicu, ktorá si prislňovala oči pred slnkom. A vtedy ho to zasiahlo ako blesk: „Keby som také dievča stretol!“
Bola jar roku 1957, časy plné nádejí na krásnu budúcnosť. Vo vzduchu viselo pocity pokroku, písali o tom aj spisovatelia. Ľudstvo sa hnalo do vesmíru, do hlbín oceánov, do nepoznaných kútov sveta. A Jánovu srdcu v tej chvíli pripadlo, že by sa pomaly ponáralo k tej cudzej dievčine z zastávky. A zrazu zabudol, že je pedagóg, profesor, odborník – teraz bol len mužom, ktorý sa bojácne túžil po šťastí.
„Keby som také mal!“ často si potom hovoril Ján, no hneď tie myšlienky zaháňal preč a nadával si za tú hlúpu zamilovanosť do prázdneho prízraku.
Ale „šťastie“ ho nakoniec našlo samo. A navyše bolo tvrdohlavé, bystré, odvážne – nič sa mu nezdalo byť príliš ťažké. Preboha, prišla študovať do „chlapáckej“ školy na náročný odbor! Ján stratil pokoj, keď tá neznáma dievčina skončila v skupine, ktorú mal na starosti, a potom dostala meno. Zuzka. Za sebou mala len osemnásť rokov a kopu divokého nadšenia. Akoby sa konečne dostala k vzdelaniu. A hoci pre ňu zostal len vzdialeným profesorom Jánom Pavlom, teraz bola s ním neustále. Skutočná a živá, nie nejaký prízrak.
Ján sa neopovážil zneužiť svoju pozíciu, aby sa k nej priblížil. Naopak, začal ju pozorovať, aby prestal vnímať len jej vonkajšok. Chcel vedieť, aký človek to vlastne je. Pozoroval ju medzi študentmi, na prednáškach, ako sa správa s kamarátmi. Osobné rozhovory boli vzácne, lebo mladý učiteľ bol spútaný pravidlami, ktoré ho mali držať od študentov ďaleko. Nemohol ju pozvať do kina, do parku, do múzea. Len učiť.
Pravda, ako triedny mohol organizovať akcie… pre všetkých svojich žiakov naraz. Keď ho tento nápad prvýkrát napadol, bol pripravený vybehnúť po lístky do kina aj uprostred noci! Len s ťažkosťami zaspal a ráno kúpil dvadsaťpäť lístkov – pre celú triedu. Vedel, že škola na také veci nedá peniaze, tak platil zo svojho. Takto začal profesor vodA o rok neskôr, keď Zuzka úspešne ukončila školu, Ján Pavol konečne našiel odvahu povedať jej všetko, čo v srdci dlho ukrýval, no ona to už dávno vedela, lebo láska nepozná slová ani čísla, len čisté city.
