Ján sa zhrozil, keď zistil, že dievča je o celých dvanásť rokov mladšie ako on. Mal tridsať, ona osemnásť. Áno, bola dospelá, aspoň sa na ňu dalo pozerať, ale ten vekový rozdiel ho znepokojoval. Navyše bola študentka, ktorá k nemu prišla študovať. Z každého uhla pohľadu to vyzeralo neslušne, nepatrične, nesprávne.
Čo jej vlastne mohol ponúknuť, tej, ktorá tak záhadne vtrhla do jeho života? Mali by spoločné témy z učebníc, odborné prednášky o baníctve! Mal jej dávať skúšky, kontrolovať zápisky, nie premýšľať o tom, akú má krásnu medenú farbu vlasov a nekonečne krásne smaragdové oči.
A tá záhada? Videl Zuzanu ešte predtým, ako sa stala študentkou technickej školy, kde on už piaty rok učil. Stalo sa to dva mesiace pred jej nástupom. Ján, pozerajúc sa z okna električky na dav cestujúcich, zahladil drobnú krásavicu, ktorá žmurila do slnka. A vtedy ho to ako keby prešlo elektrickým prúdom: „Keby som takú stretol!“
Bola jar roku 1957, čas kvitnúcej mladosti. Vzduchom celého Slovenska počuť bolo očakávanie lepšej budúcnosti. Pod dohľadom spisovateľov sci-fi rástol a rozvíjal sa vedecko-technický pokrok. Ľudstvo sa hnalo do vesmíru, hlbín oceánov, vzdialených kútov planéty. No Jánovo srdce v tú chvíľu zamierilo k neznámej dievčine z zastávky. A náhle zabudol, že je učiteľ, profesor, odborník – teraz bol len mužom, ktorý nesmelo sníva o šťastí.
„Keby som takú mal!“ – často si potom Ján myslel a hneď tie predstavy odmietol a nadával si za hlúpu zamilovanosť do prchavého obra.
***
Ale „šťastie“ ho nakoniec našlo samo. A navyše bolo tvrdohlavé, bystré, odvážne – akoby si myslelo, že zvládne všetko. Predstavte si, prišla na „chlapčenskú“ technickú školu, a ešte na náročný odbor! Ján stratil pokoj, keď neznáma skončila v skupine, ktorú mal viesť, a potom dokonca dostala meno. Zuzana. Za sebou len osemnásť rokov a veľa divokého nadšenia. Akoby sa konečne dočkala vzdelania. A hoci pre ňu bol len vzdialeným učiteľom Jánom Petrovicom, teraz bola stále pri ňom. Žiaca a skutočná, nie prízračná vidina.
Ján sa neodvážil zneužNapriek všetkým obavám však láska prekonala všetko, a keď sa raz večer opatrne držali za ruky pod hviezdnou oblohou, vedeli, že ich cesta spolu len začína.
