Celý život túžila po mori… Zuzka si každý mesiac odkladala peniaze z výplaty na dovolenku. Snívala o morských vlnách celý minulý rok. Kedysi dávno, keď mala len tri roky, bola s rodičmi na juhu, ale skoro si nič nepamätala. Neskôr ju rodičia zvážali na leto k starým rodičom na dedinu. Namiesto mora tam bol len malý riečny prúd, ale aspoň sa mohla kúpať, kedy chcela, až do modrých periek na koži.
V štvrtom ročníku ju rodičia poslali do tábora. Strašne sa jej tam nepáčilo – prísny režim, žiadna sloboda. V dedine to bolo iné. Každý víkend za ňou prišli, doniesli dobré jedlo. Odvtedy do tábora už nechcela.
V spomienkach jej detstvo vyzeralo ako žiariace slnko, detský smiech pri riečke, lesklé kvapky vody. Pamätala si vôňu rias a suchej trávy pri brehu. A tiež mäkký prach na ceste pod bosými nohami.
Často sa jej snívalo, ako beží po tej ceste, nohy opálené takmer dočierna. A proti nej idú mama a otec… Vtedy sa vždy zobudila s tŕpiace srdcom.
Keď bola v ôsmom ročníku, otec zomrel na infarkt. Mama sa s tým nedokázala zmieriť. Chodila často na cintorín, vracala sa tichá a smutná.
Potom ochorela. Chodila po domova zhrbená, ako by ju všetky sily opustili. Prestala sa upravovať. Zuzka po škole často nachádzala mamu v posteli.
„Mami, vôbec si nevstala? Jedla si niečo?“ spýtala sa znepokojene.
„Nechce sa mi. Sila žiadna,“ odpovedala mama bledými perami.
Zuzka sama varila, nakupovala, upratovala. Jedného dňa sa mama prestala hýbať. Susedka, ktorá ju hlídala, zavolala do školy, keď zomrela.
Nepamätala si, ako urobila maturity. Mama zomrela pred posledným zvonením, pozerajúc sa na fotku otca. Susedka pomohla s pohrebom.
Zuzka si našla prácu na ústave a začala študovať diaľkovo. Považovala sa za málokrásnu – plnoštíhlu, so zakrúglenou tvárčou. Skúšala diéty, ale nikdy vydržala dlho. Koniec koncov prijala, že nikdy nebude ako modelky z časopisov.
Možno preto ju chlapci nezaujímali. „Na mori budem jesť len ovocie a schudnem,“ snívala.
Šéf v práci jej nedal dovolenku v lete.
„Zuzka, ty si sama, nemáš deti. Kto má mať prednosť – ty, alebo kolegyňa s deťmi? Píš na september. Bude baroková sezóna.“
Súhlasila. Hľadala si hotel, kúpila plavky, ľahké šaty. Snívala o mori.
Jedného dňa išla autobusom domov, počítala týždne do dovolenky. Vedľa nej sa posadil muž.
„Slečna, ako ďaleko je Babylon?“
„Nie veľmi. Keď budete vystupovať, povedám vám.“
„Idem za kamarátom. Povedal, že býva pri obchoďáku,“ usmial sa.
„Na akej ulici?“
„Zelena, číslo 42.“
„Ja bývam v tridsiatom ôsmom.“
Vystúpili spolu. Muž sa spýtal na jej číslo. Dala mu ho – ved nič to neznamená.
Neskôr jej volal. Kamarát odišiel na chatu. Muž sa nevedel kam uložiť.
„Zavolajte si taxík a nájdite si hotel,“ navrhla.
„Dobre…“
Bolo jej ľúto ho. Zavolala späť a pozvala ho domov.
Predstavil sa ako Janko. Rozprávali sa, pili čaj. Zuzka sa zasmiala jeho vtipom. On jej vypočul, keď hovorila o tom, ako ostala sama. Otec mu tiež zomrel.
Spať išli neskoro. Janko na gauči v obývačke, ona v malej izbe, kde zomrela mama.
Ráno išiel na vlak. Utekal do autobusu, ešte zakričal: „Ďakujem!“
Zuzka sledovala, ako odchádza. Bolo jej smutno. Večer sa jej zdalo, že beží po pláži a volá mamu, ale žiaden zvok nevychádzal z úst…
Zobudila sa s úzkosťou. Peniaze, ktoré si odkladala na dovolenku, boli preč. Zavolala políciu.
„Simku kúpil cudzinec pred týždňom. Volal len vám,“ povedal policajt. „Budte opatrnejšia.“
„Už nikdy nebudem nikomu veriť.“
Policajt, Dano, sa začervenA keď Dano navrhol druhú schôdzku, Zuzka si uvedomila, že niekedy aj zlodejstvo môže priviesť šťastie.
