Ján si viazal šnúrky na topánkach v predsieni, náladu mal mizernú, pretože sa s manželkou pohádali hneď ráno. Zuzana stála opretá o futrá dverí, ruky krížom na hrudi, oči červené od pláču, na tvári jej bolo vidno únavu a vrásky, a to mala len osemtisíctridsať – nebola stará.
Cítil, ako sa naňho pozerá, sadol si na puf, oprel sa lakťami o kolená, ruky mu viseli medzi nohami a uprel prázdny pohľad na stenu pred sebou – unavený, vyčerpaný.
“Zuzka, už to tak nejde, chápeš?” chraptivo povedal. “Som unavený z tvojich nemocníc, liečeb, lekárni v chladničke, v kúpeľni, na nočnom stolíku. Nefunguje to! Prečo sa trápiš a trápiš aj mňa?”
“Janko, prosím, ešte posledný krát. Myslíš, že je pre mňa ľahké stále dúfať, počuť búšenie srdiečka, a potom dostávať tie hrozné slová: zamrzlo, neuchytilo sa…”
“Zuzka, prestaňme, veď nepotrebujeme deti! Tisíce párov žijú bez nich a nikto nezomiera.”
“Janko, prosím ťa!” Zuzana sa začala kĺzať po futre dverí, akoby chcela kľaknúť.
Ján vyskočil, chytil ju za ramená, postavil ju a pevne ju objal. Obojí boli v strednom veku, neboli starí, aby sa tak trápili. Mal štyridsaťšesť, vyzeral skvele, upravený, hladko oholená tvár so širokou bradou, husté vlasy so šedivými pruhmi.
“Dobre, dobre, zajdem dnes do kliniky, odovzdám vzorku,” hladil ju po chrbte, Zuzana sa v jeho objatí mierne trasla. “Prestaň, nesmieš byť v strese, musíš byť silná. Možno počkáme aspoň pol roka?” Mierne sa od nej odklonil a pozrel na jej uplakanú tvár.
“Nie, treba teraz, lekár povedal…”
“Oni vždy hovoria,” nervózne ju odstrčil Ján, chytil koženú tašku cez plece a chystal sa odísť. “To isté, to isté, výsledok je vždy rovnaký.”
“Janko!” kričala za ním Zuzana, manžel už stláčal tlačidlo výťahu na chodbe.
“Zajdem, sľubujem.”
Zuzana sa trochu upokojila, utrela slzy, vzala si lieky predpísané lekármi, vitamíny, hormóny. Začala sa pripravovať na odchod, do kliniky poobede. Bolo to už desiate IVF, Zuzana nevzdávala nádej, počula, videla ženy v čakárni, v nemocnici, ktoré absolvovali dvadsať pokusov a nakoniec otehotneli v štyridsiatke, jej bolo len osemtisíctridsať.
Manžel slovo dodržal, zajšiel do kliniky a večer odletel na služobnú cestu. Zuzana sa už niekoľkokrát pred kamarátkami, ale aj pred cudzími ženami v gynekológii, žartovala, že manžel príde len odovzdať materiál, ostatný čas pracuje. Takto žili asi desať rokov. On uspel, dosiahol veľa, Zuzana mu bola vždy oporou, verila v neho, aj keď trikrát prepadol a sedeli v dlhoch v podnajate. Požičiavala si pre neho peniaze od priateľov a rodiny, počúvala ponižujúce reči o lehkomyselnom Jánovi, ale stále si požičiavala.
Všetko vrátili, keď sa mu začalo dariť. Teraz stáli pevne na nohách, mali veľký byt v centre, stavali si dom v čistom prostredí, pätnásť minút od mesta. Obe mali spoľahlivé autá, na dovolenku chodili aspoň dvakrát do roka. Ale ona sa nenaplnila ako matka, Zuzana obetovala svoje zdravie pre neho a teraz chcela len jedno – dieťa.
Pracovala roky ako recepčná v salóne krásy, nebola ambiciózna, žila rodinou a manželom. Dodnes pracovala v tom istom salóne, všetky klientky ju poznali, práca ju bavila.
Znovu podstúpila známy postup, teraz už len čakala. Manžel volal neustále zo služobky, pýtal sa na jej zdravie.
“Zuzka, čo keby sme o víkende vyrazili do Tatier?” pýtal sa nadšene telefónom večer po práci.
“Aké Tatry, Janko, vonku je november, čo tam budeme robiť?”
“Sú tam skvelé hotely s bazénmi na streche. Poďme, oddýchneme si, tebe to prospieZuzana sa usmiala pri predstave, že by s dievčatkom raz stála na tých istých kopcoch, kde raz snívala o rodine, ktorú teraz konečne mala.**
