Anna sa rozhodla žiť vo dvojici, no realita zničila jej sny.
Anna bola vždy ženou, ktorú mali všetci radi, no osud chcel, aby zostala sama. V mladosti sa oddala knihám a vedomostiam, ktoré jej rodičia, najmä mama, strážili ako poklad. Vyrastala v malom mestečku pri Spišskej Novej Vsi, obklopená tichom a stránkami starých románov, ďaleko od zhonu a svetáckych vášní.
Jedného dňa do jej života vstúpil muž — charizmatický, zámožný, s očarujúcim úsmevom. Dvoril jej s ohňom a svadba sa zdala byť nevyhnutná, ako svitanie po noci. No osud zasadil krutú ranu: náhla smrť otca a ťažká choroba matky zničili všetky plány. Anna zostala starať sa o chorú matku a ženích, ktorý nevydržal ťažkosti, sa vytratil z jej života ako prízrak, zanechajúc len trpkú pachuť zrady.
Roky po smrti matky Anna pocítila, ako jej chýba teplo inej osoby. Videla, ako jej priateľky získavajú slobodu po rozvodoch, ako sa im rozprestierajú krídla, a predsa jej srdce túžilo po blízkosti, po niekom, kto by zdieľal jej osamelosť. A tak sa náhodou spojila s vdovcom Štefanom. Bol človekom jej rázu — miloval literatúru 19. storočia, citoval Tolstého a Gogola a ich rozhovory pri krbe sa stali iskrou, z ktorej vznikol román. Napriek varovaniam blízkych — „Načo ti to je v tvojom veku? Ži pre seba!“ — Anna a Štefan sa rozhodli pre manželstvo, veriac, že láska prekoná všetko.
Ale realita bola chladná a neľútostná. Spoločný život sa zmenil na každodenné skúšky namiesto idyly. Štefan, so svojím zvykom rozhadzovať veci a žiť v chaose, sa pre Annu stal nočnou morou. Jej svet, kde všetko malo svoje miesto, kde každá kniha stála rovno na poličke a každá šálka poznala svoje miesto, sa rúcala pod tlakom jeho neporiadku. Každý deň sa menil na boj o trpezlivosť, o snahu nájsť aspoň kvapku harmónie v tom chaose.
Snažila sa s ním rozprávať, otvárala dušu, prosila ho, aby zdieľali zodpovednosť za ich spoločný domov. Ale jej slová sa topili v prázdne — Štefan zostával hluchý k jej prosbám, k jej bolesti. Po ďalšej situácii, keď našla svoje obľúbené knihy ledabolo pohodené v kúte a kuchyňu zasypanú špinavým riadom, Anna nevydržala. Slzy ju dusili, keď povedala: „Chcem odísť. Vrátiť si pokoj.“ Snivala o tichom, osamelom živote, kde jej svet nikto nenaruší, kde je pani svojej osudu.
Ale Štefan, odvolávajúc sa na svoje povinnosti, požiadal o čas, aby sa „zorientoval“. Zostal v jej dome, čo len prehĺbilo jej utrpenie. Každý jeho krok, každý zvuk jeho prítomnosti jej rezal srdce ako nôž. Deväť mesiacov — toľko trvala tá agónia, to manželstvo, ktoré sa pre ňu stalo klietkou. Nakoniec bol rozvod vybavený a Anna sa oslobodila.
Vrátiac sa k svojmu osamelstvu cítila, ako sa jej objem plní vzduchom a duša — dávno zabudnutou radosťou. Steny jej malého bytu sa opäť stali jej útočiskom, jej pevnosťou. Sedela s šálkou čaju, hľadiac na jesenný dážď, a prvýkrát po dlhom čase sa úprimne usmiala — od srdca. Sloboda, ktorú si vrátila, bola cennejšia než akékoľvek ilúzie o šťastí vo dvojici. Anna pochopila: jej život patrí len jej, a viac nikomu nedovolí narušiť ten krehký, ale tak drahocenný pokoj.
