Diván “Sen”
Adam a Zuzka spolu chodili už dva roky. Zuzka u Adama prespávala, keď jeho mama odišla na chatu alebo za kamarátkou do Viedne. Čakali na tieto krátke chvíle ako na peniaze. Ale leto sa skončilo. September ešte hral farbami, no čoskoro začnú dážde. Mama prestala na celé víkendy odchádzať na chatu. Ostávalo už len čakať, kedy vyrazí za priateľkou do Viedne. Lenže to sa nestávalo často.
Mladí ľudia upadli do miešaných nálad.
„Adam, už ma nemiluješ? Nechceš byť so mnou v zlom aj v dobrom?“ – Zuzka jemne naznačila, že by už bolo načase myslieť na svadbu.
Stáli pred jej domom a už pol hodiny sa nevedeli rozlúčiť.
„Odkiaľ to vieš?“ Adam sa mierne odtiahol a pozrel jej do očí. „Vedel by som ťa zaviesť na úrad aj teraz, ale kde budeme bývať? Nájomné by som neutiahol, tebe ešte rok do školy. Jedine ak by si súhlasila bývať u môjho s mojou mamou. Ale u tvojich rodičov to tiež nejde, máte malý byt. Počkajme ešte trochu. Až dokončíš školu…“
„Ale už nemôžem každý deň takto od teba odchádzať a čakať, kedy tvoja mama niekam odíde. Rodičia sa pýtajú, prečo ma nepožiadaš o ruku.“ Zuzka sa nadýchla, no namiesto výdychu jej z úst vypadol vzlyk.
„Zuzka, sľubujem, že niečo vymyslím. Veľmi ťa milujem.“
„Aj ja teba,“ zakrútil hlavou Adam.
„Dobre. Poďme,“ povedal rozhodne a pevne jej uchopil ruku.
„Kam?“
„K tebe. O tvoju ruku poprosím rodičov. Alebo si to rozmyslela?“
„Poďme!“ povedala radostne Zuzka.
A tak ruka v ruke vošli do jej bytu.
„Vítajte, mladí,“ privítala ich mama, ktorá už na kuchynskom stole mala pripravené štyri šálky a misku s cookies a čokoládkami, akoby očakávala ich príchod.
„Videla som vás z okna. Pol hodiny ste sa lúčili,“ usmiala sa mama, keď zachytila Zuzkin prekvapený pohľad. „Dosť už blúdenia po uliciach. Čoskoro príde zima. A čo spíte, vieme.“ Pri tých slovách Zuzka zčervenala. „S otcom nemáme nič proti vašej svadbe.“
„K sebe vás nevoláme. Chápeme, že nechcete bývať s rodičmi. Mám kolegu v práci, čo predáva garsónku. Hneď som myslel na vás. Takže…“ dodal otec.
„Ďakujem, ocko!“ zvolala Zuzka.
„Počkať, nech sa tak neraduješ. Adam vyzerá, akoby sa mu nepáčilo.“
Adam sa priamo pozrel do očkov Zuzkinho otca.
„Nie ste bohatí. Je mi trápne prijať od vás takýto dar. Ja som zdravý chlap, viem si na byt zarobiť sám,“ povedal.
„Čoho sa hanbiť? Kúpime ho, neukradneme,“ rozumne poznamenal otec, trochu sklamaný Adamovými slovami. „Komu inému máme pomáhať, ak nie deťom? Mne od rodičov zostal tento byt. Teraz je rad na nás, aby sme vám pomohli postaviť sa na vlastné nohy. Hanbiť sa… Zarobíš, kúpiš si väčší, zatiaľ si v garsónke porozumiete. A nekupujem ho pre teba, ale pre dcéru, aby bola šťastná. A šťastná je s tebou. Ten je ale svedomitý.“ Otec láskavo pozrel na dcéru, potom preniesol prísny pohľad na Adama.
Zuzka pod stlom stisla Adamovu ruku – neodporuj, súhlas, kvôli mne.
„Ďakujem,“ povedal Adam bez nadšenia.
Do svadby zostával menej ako týždeň. Biele šaty boli kúpené, pozvánky rozoslané, reštaurácia rezervovaná.
„Adam, v našom byte nemáme gauč. Na čom budeme spať? Na zemi?“ Zrazu si Zuzka uvedomila problém.
„To teda nie. Gauč kúpime.“
„A kedy?“ logicky sa opýtala.
A tak išli do nábytkárstva. Dlho prechádzali medzi radmi rozličných gaučov, sedeli na nich, vnímali, či im vyhovujú. Nakoniec sa Zuzke zapáčil jeden, skromný, no útulný. Sadla si naň, zatvorila oči.
„Výborná voľba, mladí,“ ozval sa ženský hlas.
Zuzka otvorila oči a uviedla predavačku, ktorá sa na nich usmiala.
„Vidím, že sa vám páči. Berte ho, nebudete ľutovať.“ Vychvaľovala výhody modelu. „Ostal posledný kus. Sadnite si aj vy,“ ponúkla Adamovi.
Ten sa posadil vedľa Zuzky. Okamžite ho objala za ruku, pritlačila sa a položila hlavu na jeho plece.
„Ste novomanželia?“ spýtala sa predavačka, hoci videla, že nemajú zásnubné prstene.
„Nie, ale o týždeň máme svadbu,“ povedala Zuzka.
„Gratulujem. Krásny nápad začať manželstvo kúpou gauča. Je vám pohodlný?“
„Áno. Ani sa mi z neho nechce vstať. A koľko stojí?“ spamätala sa Zuzka.
Predavačka otočila k nim cenovku položenú na stole.
„Gauč ‚Sen‘,“ prečítala si Zuzka a pri cene jej almost vypadli oči z jamiek.
„Za sen sa vždy musí platiť,“ filozoficky podotkla predavačka.
„Ale…“ začala Zuzka.
„Páči sa ti?“ šepol jej Adam do ucha.
„Žartuješ? Je to najpohodlnejší gauč, aký sme videli.“
„Takže ho berieme,“ vyhrkol Adam.
„Dobrá voľba, mladý muž. Poďte vybaviť papieriky.“
Na druhý deň gauč doručili do bytu. Keď odišli rozvážači, Adam a Zuzka sa naň posadili a začali sa bozkať.
V bielych šatách vyzerala Zuzka úžasne. Adam sa od nej nevedel odtrhnúť, dokonca aj pri stole ju držal za ruku, akoby sa bál, že mu ju ukradnú.
„Čo si na nej našiel? Obyčajné dievča, takých sú milióny. Sú aj krajšie,“ nechápal Adamovho výberu jeho kamarát a svedok Erik.
„Mne lepšie netreba. Keď sa zamiluješ, pochopíš ma,“ odsekol Adam.
„To teda nieA o desať rokov neskôr, keď ich syn už chodil do školy, stál stále ten istý gauč v obývačke ich nového domu, teraz už trochu ošúchaný, no stále taký útulný, ako v ten deň, keď ho kúpili, a každý večer na ňom spolu sedeli a smiali sa na spomienky.
