Záveje osudu
Maroš, tridsaťpäťročný právnik z Bratislavy, nenávidel Silvester. Preňho to nebol sviatok, ale zvláštny vytrvalostný beh udusený leskom a povinnosťami.
Všade samá hektika, pátranie po dokonalom darčeku pre kolegov, ktorých ledva vystál, a, samozrejme, firemný večierok. Tento rok si jeho kancelária vymyslela oslavovať vo veľkom štýle, prenajala si celý salaš kdesi za Sencom.
Maroš šoféroval svoje tmavé auto cez šmykľavé polia, v rádiu monotónne rozprával podcast o zmenách v daňovej legislatíve. V hlave mal plán: objaviť sa na hodinku, vypiť deci sektu, pokývať nadriadeným a nepozorovane zmiznúť do bytu.
Salaš hučal ako rozrušený roj včiel. Po miestnosti sa motali ľudia v bláznivých svetrok, smiali sa dookola, akoby mali súťaž o najhlasnejší smiech.
Maroš si zobral pohár a so vztýčenou bradou sa postavil k stene. Pozoroval túto kolotočovú scénu umelej radosti, medzi ňou sa cítil ako astronaut vysadený na planétu, kde platí zákon povinnej veselosti.
***
A tu ju zbadal. Cudzinka nepatrila k tým najkrikľavejším. Stála pri okne, bokom od všetkých, a pozerala sa na snežnú metelicu, čo bičovala sklá.
Na sebe mala jednoduché tmavomodré šaty, v ruke len pohárik s džúsom. Nepôsobila smutne ani osamelo, skôr sa zdalo, že navonok pozoruje samú seba.
Maroš si uvedomil, že vyzerá presne tak, ako sa cíti on sám.
Nie je to počasie na cestu späť, prehodil, keď pristúpil k neznámej.
(Bolo to prvé, čo mu napadlo.)
Otočila sa k nemu a usmiala sa. Nie tým naučeným úsmevom, ktorý predvádzali ostatní, ale ozajstne, lahodne.
Ale tá krása! zahľadela sa za okno. Keď Bratislavu pokryje sneh, mám pocit, že všetky starosti sa utopia v závejoch.
Maroš bol zaskočený. Čakal hocičo, len nie toto.
Maroš, predstavil sa, podal ruku.
Božena, odvetila, účtovníctvo. Myslím, párkrát sme sa minuli vo výťahu.
Zmlkli. Mlčanie ich zahaľovalo ako teplý šál, nie stinený mrak.
Metelica silnela. Po miestnosti sa ozvalo cez reproduktory: Cesty sú zasypané, všetci ostávajú na noc.
Zovrel sa kolektívny povzdych sklamania aj strachu.
Maroš si v duchu zahrešil. Jeho plán sa zrútil.
Čo povieš, právnik, pripravený na noc na polorozloženej posteli? usmiala sa ironicky Božena.
V škole nás na to neučili, uškrnul sa. Vy ste pripravená?
Ja vždy nosím poriadnu nabíjačku a knihu. Vydržím hocijaký koniec sveta, žmurkla Božena.
Takto, zbavení plánov i masiek, našli spoločný jazyk.
***
Ukázalo sa, že Božena miluje staré československé čiernobiele filmy, kým Maroš ich nikdy nemohol ani cítiť no sľúbil, že sa jeden pozrie, ak mu vysvetlí jeho čaro.
Ukázalo sa, že Maroš sníva, že raz zanechá advokáciu a na námestí v Levoči si otvorí malú kaviareň. Božena tajne maľuje akvarelom, ale nikomu svoje obrazy nikdy nepoukazovala.
Sedeli spolu v tichom kúte, okolo opitý frmol. Nepili sekt, ale z Boženinho termosky horúci čaj s medom.
Hovorila mu o svojej mačke Murke, ktorá loví vločky pazúrikmi cez parapet, a on o babke v Detve, ktorá ho naučila piecť medovníky.
O polnoci nevykríkli Na zdravie!. Len na seba pozreli.
Šťastný nový rok, Maroš, potichu vyslovila Božena.
Šťastný nový rok, Božka.
Noc prespali nie v apartmánoch, ale v malej spoločenskej miestnosti, každý na jednej rozkladacej posteli, čo prichystal personál. Ležali blízko seba a šeptali si do rána, až kým metelica neochabla.
Ráno už cesty odpratali. Vyšli von. Všade len prázdna beloba, ticho, slnko žiarilo od zasnežených polí až trhalo oči.
Kam teraz? spýtal sa Maroš.
Na autobus. Domov.
Mohol by som vás zviezť.
Božena sa usmiala a jej oči rozžiarili veselý lesk.
A ak poviem, že týmto stlmeným, zimným svetom chcem ísť pešo až na zastávku?
Maroš pochopil. Nič nebolo náhodné.
Tak pôjdem s vami, vyhlásil rozhodne.
A vykročili spolu, dvaja, v prvý deň nového roka, po nedotknutom snehu, stopy za sebou, smerom do neznáma do svetlej budúcnosti.
Tak by som si prial, aby to bola pravdaKroky im vŕzgali pod nohami a dych sa menil na obláčiky. Nepotrebovali veľké slová. Stačilo byť, kráčať bok po boku, s ľadovým vzduchom na lícach a čajovou sladkosťou v myšlienkach. Každý meter bielej cesty bol hlbším poznaním možno sa v živote plánuje len preto, aby násjedno zamrznuté popoludnie naučilo, ako dobre chutí spontánnosť.
Keď z diaľky zaznel zvon kostola, Božena mlčky položila ruku na Marošovo predlaktie. Zastavili sa, pozreli sa okolo nikde nikto, len svet žiariaci novotou a dvaja ľudia, ktorí si nemali navzájom čo skryť.
Na hranici polí sa Božena krátko obzrela. Usmiala sa a Maroš vedel, že ten úsmev sa vtlačí do jeho pamäti presne tak, ako sa vtlačí stopa do snehu.
Potom vykročili ďalej, dvaja, čo sa nečakane stali niekoľko dní predtým len komparzom v cudzom príbehu a dnes začínali písať ten svoj vlastný.
Svet bol stále chladný, ale oni cítili teplo, čo nevedelo vychladnúť. A s každým ďalším krokom naprieč zasneženým poľom si boli viac istí: šťastný nový rok nebolo želanie, ale rozhodnutie, ktoré mohli napĺňať spoločne odvahu spoliehať sa na vlastné stopy v závejoch osudu.
