Dnes padá sneh, jemne a ticho. Po dvadsiatich rokoch manželstva sme s Barborou zažili ťažké chvíle. Aj nás to neobišlo.
“Dvadsať rokov sme prežili s Robkom, prešli sme si veľa, vychovali sme syna Adama, teraz študuje na vysokej. Mal by som zavolať, ako sa mu darí. Chcel žiť samostatne, tak býva na intráku. A nikdy sa nesťažuje,” premýšľal som, zatiaľ čo som sedel v kresle, zabalený do deky.
Náš syn bol od detstva tvrdohlavý ako jeho matka. Vždy sme si rozumeli, lebo bol jej odrazom. Nikdy sme sa nerozhodli mať druhé dieťa, aj keď Bára o tom snívala. Život bol však ťažký a teraz vidíme, že sme urobili správne rozhodnutie.
Stretli sme sa ešte na výške, na tretom ročníku som si ju zobral, na štvrtom sa narodil Adam. Našťastie pomohla jej mama, takže nemusela prerušiť štúdium. Obaja sme školu dokončili.
Nebolo to ľahké. Žili sme skromne, peniaze sa vždy nedostávali. Ale časom sa všetko zlepšilo, ako sa hovorí: “Čas zahojí všetky rany.”
Róbert sa uchytil vo veľkej firme, postupne postupoval v kariére. Teraz je zástupcom riaditeľa. Bára mala menej šťastia, no ani sa o to nejak zvlášť nesnažila. Pracovala ako manažérka v inej spoločnosti.
“Mohol by som ťa dostať k nám, ale nechcem, aby sme pracovali spolu. Janko si tam dotiahol manželku a teraz sa stále hádajú. Žiarlí na každú ženu čo sa len pohne,” povedal som jej raz.
“Robo, rozumiem. Práca je práca, rodina je rodina. Aj ja si myslím, že je lepšie mať to oddelené,” odpovedala a ja som bol rád, že to chápe.
Som seriózny muž. Nehoním sa za ženami. No, každý máme svoje slabosti, občas sa mi v hlave mihnú myšlienky, ktoré svedčia. Ale manželke som nikdy nepodvádzal, maximálne som trochu flirtoval. Čo už, niekedy sa ženy samy ponúkajú.
Barbora bola žiarlivá, občas nezvládla emócie a spravila scénu. Sedím v kresle, vonku ticho padá sneh. A ja hľadím na telefón, kde sa na mňa usmieva jej obľúbená tvár – trochu neoholená, no stále krásna.
V byte ticho, ale jej pohľad na mňa stále smeruje. Premýšľala:
“Usmieva sa, ale mne je z toho ťažko. Aspoň keby zavolal. Cítim sa stratená, osamelá. A všetko preto, že som nedokázala prelomiť svoju pýchu a nechcela som ustúpiť. Mohla som to všetko vyriešiť, ale teraz je už neskoro…”
Pred pol rokom som jej oznámil:
“Vo firme máme oslavu k výročiu. Šéf povedal, že všetci prídeme s manželkami, takže, Bárka, priprav sa…”
“Ó, Robo, musím si kúpiť nové šaty… Chcem byť krásna…”
“Samozrejme, kedy?”
“Poďme o víkendu do nákupného centra.” A tak sme sa dohodli.
Šaty si vybrala nádherné, elegantné, až som sa zarazil, keď si ich obliekla k novým topánkam.
“Wow, Bára, ty si stále moja kráska!” povedal som s úžasom.
“A čo si myslel?” zasmiala sa a hrdlo zdvihla.
Sedím teraz a spomínam na tú firmovú oslavu. V hlave mám obraz: ako som tancoval s kolegyňami, hlavne s účtovníčkou Zuzanou, ktorá mala obopnuté červené šaty a stále sa na mňa usmievala, šepkala mi do ucha a rozosmiavala ma.
Barboru som nechal s kamarátom Jankom, ktorý je rozvedený. Snažil sa jej venovať, no ona sa tvářila, že ho počúva, hoci myšlienkami bola inde. Ja som ju samozrejme občas pozval na tanec, spýtal sa, či sa jej páči, a ona len prikyvovala. Ale v jej očiach som čítal smútok.
Keď Janko rozprával svoje nudné príbehy z Thajska, Bára predstierala záujem. Po oslave sme šli domov a ja som cítil, že je rozrušená. Nerád sa pýtam, radšej počkám, kým to sama vysype. A veľmi dobre som vedel prečo.
“Nepáčilo sa mi, ako si sa správal na oslave. Prečo si ma nechal s tvojím kamarátom celý večer? Musela som počúvať jeho nekonečné reči,” vyhrkla, keď sme boli doma.
“Ty si myslíš, že som mal stáť celý večer pri tebe a odmietať každú ženu, ktorá ma pozvala na tanec? Mimochodom, skôr ony tancovali so mnou než ja s nimi. To si si určite všimla?”
“Áno,” odpovedala vyzývavo, hoci vedela, že preháňa. “Ale radšej by som tancovala s tebou, než čakať, kým sa vyrozprávaš so šéfom a flirtuješ so Zuzkou.”
“Bára,” povedal som unavene, “som už unavený z tvojej žiarlivosti. A to nie je prvýkrát. Tvoje výčitky, scény, to už mám dosť. Správaš sa ako… paranoidná žiarlivka.”
“Radšej paranoidná než sukničkár,” odsekla.
“No, v takom prípade si myslím, že by sme mali na čas žiť oddelene.”
Bára sa odvrátila k oknu, aby skryla slzy. Jej pýcha nedovolila, aby priznala, že to nechce, že ho žiarlila preto, lebo ho miluje. A že sa bojí, že ho stratí.
“Súhlasím,” vypovedala.
A vonku v tom momente začalo pršať, zahrmelo a blesky osvetlili izbu.
Na druhý deň som si zbalil veci a odišiel. Bára bola vnútri zničená.
Večer premýšľala:
“Možno som mu mala častejšie hovoriť, že ho milujem. Mala som menej žiarliť a viac mu dôverovať. Nikdy som si naozaj nemyslela, že by mi podvádzal. A určite som nemala súhlasiť s rozchodom. Teraz už vidím, že to nie je len prestávka, ale začiatok konca.”
Teraz som konečne pochopila, kde som urobila chybu. Ale to prichádza až keď sa pozrieme do minulosti.
Barbora ani len neuvažovala o iných mužoch. Stále videla len mňa.
Biela perina pokrývaA keď sme sa o Vianociach opäť objali pri rozžinutej kôpke pod stromčekom, pochopili sme, že láska nie je o dokonalosti, ale o schopnosti odpustiť a začať znova.
