Snehové vločky padajú
Po dvadsiatich rokoch spoločného života má mnoho párov náročné chvíle. Ani Zuzku s Tomášom sa to nevyhlo.
„Dvadsať rokov sme žili s Tomášom, prešli sme spolu veľa, vychovali sme syna Adama, teraz študuje na vysokej. Mali by som mu zavolať, ako sa mu darí, chcel byť samostatný, tak teraz býva na intráku. A vôbec sa nesťažuje,“ premýšľala Zuzka, zaboraná do deky v kresle.
Ich syn bol od detstva tvrdohlavý ako ona. Vedela to, preto sa s ním ľahko zhodovala, bol jej obrazom. Prečo s manželom nerozhodli mať druhého potomka? Napriek tomu, že o dvoch snívala. Ale život bol taký ťažký, že bola presvedčená, že rozhodli správne.
S Tomášom sa zoznámili ešte ako študenti, vzali sa v tretom ročníku, v štvrtom porodila Adama. Našťastie pomohla mama, nemusela si brať prerušenie štúdia, všetko nejako vyšlo. S manželom školu dokončili spolu.
Samozrejme, nebolo to hneď ľahké, žili v núdzi, večný nedostatok peňazí. Ale časom, ako sa hovorí, „všetko prešlo ako sneh…“
Tomáš sa uchytil vo veľkej firme na dobrú pozíciu, postupne stúpal po rebríčku. Teraz je zástupcom generálneho riaditeľa. Zuzke sa v tomto ohľade také šťastie nevyšlo, ale ani nechcela byť tak vysoko. Pracovala ako obyčajná manažérka v inej kancelárii.
Tomáš jej hneď povedal:
„Môžem ťa dostať k nám do firmy, ale nechcem, aby sme pracovali spolu. Janko si dotiahol manželku, teraz majú doma len hádky. Žiarli na každú upratovačku, na všetky ženy okolo.“
„Tomáško, chápem. Práca je práca, rodina je rodina. Aj ja mám takýto názor,“ povedala Zuzka a manžel bol rád, že jej rozumie.
Tomáš bol v zásade seriózny muž. Po iných ženách veľmi nešiel. Samozrejme, bez chybičky nebol, ako každý muž, krásne ženy sa mu páčili, a občas mal také myšlienky… no, veď viete. Manželke sa snažil nepodvádzať, maximálne trochu flirtovať. Bez toho to nejde, ženy sa niekedy samy ponúkajú.
Zuzka žiarlila, občas to nezvládla a spravila scénu. Teraz sedela v kresle, za oknom jemne padal sneh. Hypnotizovala pohľadom telefón, z ktorého sa na ňu usmievalo trochu neoholené, ale veľmi známe a milované tvár jej muža.
V byte ticho, no jeho tvár sa naďalej usmievala. Myslela si:
„Usmiev„Usmievaj sa, no mne je z toho ťažko,“ vzdychla si, ale v tom zazvonil telefón a Tomášov hlas jej povedal: „Zuzka, zabudni na to všetko, vráť sa domov, lebo ja bez teba nedokážem byť.“
