Dnes sa mi opäť prihodilo to isté. Moja mama už roky skúša obliekať moju dcéru – a bohužiaľ, úplne nechápe, že tým len kazí ich vzťah. Moja dcéra je už tínedžerka, má svoj vkus, preferencie a štýl. Ale stará mama tvrdohlavo jej kupuje oblečenie bez toho, aby sa opýtala alebo poradila. Príde a len podá tašku s vecami. A vždy to skončí rovnakým plačom, výčitkami a urazou. Pretože dcéra to nechce nosiť. A mama sa urazí.
„Snažila som sa, vyberala som, a ona to ani nevyskúša!“ hovorí s výčitkou, akoby dieťa malo byť vďačné len za to, že niečo dostalo.
A ja si dobre pamätám, ako to bolo v mojom detstve. Mama vždy kupovala veci podľa zásady: „aby to vydržalo desať rokov“, „aby to nebolo špinavé“, „aby to bolo z pevnej látky“. Nikto nemyslel na krásu, módu či pohodlie. Obliekali ma, ako im to vyhovovalo. A ja som musela súhlasiť – lebo peniaze neboli. Až keď som si začala zarábať sama, konečne som si mohla vybrať oblečenie podľa svojho vkusu, nie podľa odolnosti švíku.
Keď som sa postavila na vlastné nohy, chcela som mama potešiť – kúpiť jej niečo pekné, nové. Ale ona okamžite odmietla.
„Čo si to pre mňa kúpila? Vyzerám ako bábika. Už nemám dvadsať. A navyše – tvoje veci sú nekvalitné, bojím sa to ani prať. Po prvom praní by sa z toho stali handry.“
Odmietala nosiť to, čo som jej ponúkala, a kupovala si ďalej veci, ktoré „vydržia desať rokov“. Dobre, zmierila som sa s tým. Nech nosí, čo chce.
Ale keď sa mi narodila dcéra, mama akoby přepla starý scenár. Vytiahla z komory vrecia s oblečením z môjho detstva. Nejaké blúzky, zástierky, šaty so záplatami. Časť som si nechala – boli ešte zachovalé, bolo by ich škoda vyhodiť. Ostatné skončilo v koši. Keď sa to mama dozvedela, spôsobila scénu:
„Tieto veci som opérala! Ako si to mohla spraviť?!“
Odvtedy začala kupovať „nové“. Podľa nej – nové. Podľa vzhľadu – ako zo second-handu. Kde to len nájde, neviem. Ale dcéra bola ešte malá, a nezáležalo tak na tom, čo má na sebe, keď sa plazila po byte. Keď však vyrástla – začalo to.
Dievčatko si vytvorilo svoj štýl. Sama si vyberá oblečenie, chodíme spolu po obchodoch a ja sa snažím kupovať to, čo sa jej naozaj páči. Lebo viem: čo jej nesadne – to neoblečie.
Ale stará mama pokračuje po svojom. A od desiatich rokov medzi nimi neustále vznikajú konflikty.
„Prečo nenosíš tú blúzku, čo som ti darovala?!“
„Lebo sa mi nepáči.“
„Tý si rozmaznaná nevďačnica!“ kričí mama a hľadí na mňa. „To ty si ju tak vychovala!“
A ja som už len uštvaná. Unavená vysvetľovať, že láska nie je o vnucovaní. Raz za raz som ju žiadala:
„Prosím, nekupuj jej oblečenie. Daruj jej radšej peniaze, poukaz, knihu, šperk. Čokoľvek, len nie veci.“
Ale mama nepočuje. Myslí si, že robí všetko správne. Že my to len nevieme oceniť. Že vnučka je drzá, nevďačná. Že ja som zlá matka, lebo „dovoľujem jej všetko“.
Ale v skutočnosti len dovoľujem svojej dcére byť sama sebou. A dúfam, že raz to mama pochopí. Pokiaľ nie je neskoro. Pokiaľ medzi nimi ešte nevyrástla nedobytná stena.
