**Smiech cez zášť**
Dnes som znovu stála v kuchyni a pozorovala vnučku, ako si pohráva s lyžicou v tanieri kapustnice. Zuzana Poláková (to je moje meno, ale všetci ma volajú stařenka Zuzka) sedela oproti nej a prežívala každé jej pohyby.
“Nepáči sa ti?” spýtala som sa, aj keď som vedela odpoveď. Už tretí deň sa pri každom súste krčila.
“Je to v pohode,” zamrmlala Martina, nezdvihajúc oči. “Len nemám veľký hlad.”
“Jasné, nemáš hlad,” povzdychla som si. “Ale včera som videla, ako si hrabala v chladničke. Hľadala si tie mrazené halušky, čo som ti kúpila?”
Martina vzdychla a odložila lyžicu.
“Starenka, nezačíňaj. Však som povedala, že je to v poriadku. Len som unavená z práce, nemám chuť.”
“Unavená,” pokyvovala som hlavou. “V tvojom veku som po práci ešte záhradku polievala, prala som v neckách a žehlila. A ty celý deň sedíš pri tom počítači a už si unavená.”
Vnučka zrazu vstala, tanier zarelotal.
“Vieš čo, starenka? Už dosť! Každý deň to isté. Buď jedlo nie je také, ako má byť, alebo práce nie je správna, alebo sa ti nepáčia moji chlapci. Už ma to nebaví, úprimne!”
“Takto sa rozprávaš so staršími?” ohradila som sa. “Takto ťa vychovávala tvoja matka?”
“Moja matka ma nevychovávala vôbec nijako!” vystrelila z seba Martina a rýchlo si zakryla ústa.
Nastalo ticho. Pomaly som vstala, zberala tanieriky. Ruky sa mi triasli, ale hlas bol pevný:
“Takže ja som vo všetkom na vine. Aj to, že som ťa vzala k sebe, keď sa tvoji rodičia rozvádzali, je zle. Aj to, že ťa kŕmim a starám sa o teba, je zlé.”
“Starenka, to som nemyslela tak…” zadrhla Martina.
“Ako teda?” otočila som sa a ona zbadala moje slzy. “Že som stará hlupáčka, čo ti len prekáža? Asi máš pravdu. Mladí sa so starými ťažko znášajú, chápem.”
Martina chcela niečo povedať, ale ja som už odišla do kuchyny. Začula som šumenie vody a rinčanie riadu. Stála som tam, umývala tanier a ticho plakala. Horúce slzy padali do mydlinovej vody a v hrudi ma pieklo od zášti. Skutočne som pre ňu už len bremeno?
Spomenula som si, ako pred tromi rokmi prišla k nám s jedným kuforom a s plným očima slz. Rodičia sa rozviedli, otec odišiel k mladej sekretárke, matka sa utopila v alkohole. Kam mala ísť dvadsaťročná dievčina? Samozrejme, ku mne. Prijala som ju bez otázok, vyprázdnila som jej najlepšiu izbu, varila som, prala, starala sa.
A teraz zisťujem, že to bolo zbytočné? Že ju moja starostlivosť len otravuje?
“Starenka Zuzka!” ozval sa hlas z chodby. “Ste doma?”
Rýchlo som si utrela tvár uterákom a išla otvoriť. Na prahu stála suseda Alžbeta s taškou v ruke.
“Vstúpte,” pozvala som ju, snažiac sa znieť veselo. “Dám vám čaj?”
“Nie, nie, nemám čas. Vnúčka mi z Bratislavy priviezla nejaké čokoládové bonbóny, tak som si povedala, že sa podelím so susedmi.”
“Ďakujem pekne,” zobrala som tašku. “A vnúčka na dlho prišla?”
“Len na týždeň. Práca, viete ako to je. Ale hneď ako prišla, pribežala ku mne! Doniesla kytice, darčeky… Hovorí: ‘Babka moja milá, chýbala si mi!'” Alžbeta žiarila šťastím.
Usmievala som sa, no vnútri ma bolelo. U susedy milujúca vnúčka, a u mňa? Len výčitky a nespokojnosť.
“A vaša Martinka? Stále pracuje?” spýtala sa Alžbeta.
“Pracuje, pracuje,” znáhla som. “Je to dobré dievča, pomáha mi.”
“Samozrejme, že je dobrá! Pekná, šikovná. Máte šťastie,” usmiala sa. “No už musím ísť. Ešte raz vďaka za bonbóny!”
Keď odišla, oprela som sa o dvere a zatvorila oči. Ako bolesOdvtedy sme sa s Martinou naučili viac rozprávať a rozumieť si, a aj keď občas príde nejaká tieň, vždy nájdeme cestu späť k sebe.
