Smiali sa z jej lacného kabáta, až kým nepoznali pravdu
Vo svete, kde rozhoduje značka na kabelke a cena na cenovke, si človek občas zabudne všimnúť to najdôležitejšie samotného človeka. Táto príhoda sa odohrala na uzavretom charitatívnom večierku v jednom z najdrahších hotelov v Bratislave.
Zlatá sála žiarila ako výklad zlatníctva na Hlavnej ulici. Edita v trblietavých zlatých šatách po boku svojho spoločníka Miroslava, popíjala archívny rizling a s očami pobaveným spôsobom prechádzala po ostatných hosťoch. No ich veselý smiech ustal rýchlejšie, než slovenské vlaky chodia načas, keď sa vo dverách objavila mladá dievčina menom Bohdana. Mala na sebe jednoduchý, viditeľne obnošený béžový kabát a obyčajné baleríny bez podpätkov.
Edita, ktorá pretvárkou nikdy nešetrila, Bohdane bezočivo zastúpila cestu. Jej pohľad zletel na staré topánky a ústa sa jej skrútili do kyslého úsmevu. Miroslav sa k nej nahol a takmer cez celú sálu zašepkal:
Nevedel som, že dnes pustili medzi smotánku aj upratovačky. Služobný vchod je predsa vzadu, nie?
Edita si neodpustila rýpnutie:
Zlatko, polievku zadarmo nájdeš o tri bloky ďalej. Trochu kazíš atmosféru mojej elegantnej párty.
Bohdana pohľad nespustila. Pokojne, s tou najneotrasiteľnejšou slovenskou hrdosťou, pozerala Edite priamo do očí. V jej mlčaní bolo viac hodnoty než vo všetkých prsteňoch a náramkoch v tej miestnosti.
Zrazu sa k nim rýchlym krokom ponáhľal postarší pán v obleku na mieru pán Vavro, správca nadácie. Editu s Miroslavom ani len nepozdravil. Zastavil pri Bohdane, úctivo sklonil hlavu a povedal:
Pani Šimková! Ospravedlňujem sa, váš súkromný let dorazil skôr, než sme predpokladali. Zmluva o prevzatí holdingu už čaká na váš podpis.
V tej chvíli by ste Edithin výraz vystavili do galérie! Čeľusť jej spadla, ako keď zistíte, že vám zvýšili DPH. Pohár s vínom jej vykĺzol z prstov a rozbil sa o mramor sály škoda každého centa, teda eura.
Bohdana pokojne vzala pero z ruky asistenta a s dôstojnou gráciou, stále v starom kabáte, podpísala zmluvu tak veľkým podpisom, že by ho bolo vidno až do Žiliny.
Potom sa otočila k Edite a ľadovo, ale ticho povedala:
Mimochodom, Edita, toto už nie je vaša párty. Práve som odkúpila túto budovu a firmu vášho manžela. A o vašej ‘atmosfére’ viac rozhodovať nebudete. Ochranka, prosím, vyprevadiť týchto hostí.
Miroslav a Edita stáli ako dvaja soľné stĺpy, až kým ich zlatomariánska ochranka nenaznačila, že slušnosť je ešte stále slovenská cnosť.
Poučenie? Nikdy nepodceňujte človeka podľa kabáta. Pod starým kabátom sa môže skrývať ten, kto rozhodne o vašom zajtrajšku Aj keby ste mali na ramenách celé nákupné centrum v značkách.
