Vagón regionálneho vlaku sa zatřásol a pomaly rozbehol, vpúšťajúc do svojho vzduchu nasýteného olejom a prachom čerstvý dych jari. Žena so žiarivým, živým pohľadom sledovala dvoch mladých ľudí, ktorí sedeli oproti nej. Na tvári mala jemný, schvaľujúci úsmev, ktorý ju nikdy neopúšťa.
Vieš, že občas človek hneď pozná, keď sú si dva stvorení pre seba! Už ste sa vydali, alebo to plánujete? spýtala sa, pričom ľahko naberala rytmus.
Mladý muž a mladá žena, ktorí zaberali konce trojmiesta, vyložili oči od svojich telefónov. Ich pohľady sa na okamih stretli zmätené, plné otázok. Ani nevedeli, o kom táto pani hovorí, a obaja sa presvedčili, že nejde ani o nich.
Aká múdra je táto nálada, pokračovala žena, neschopná sa zdržať, sadla si pohodlnejšie naproti nim. Dve čisté duše, otvorené srdcia! V dnešnej dobe takú vzácnosť nevidím.
Tentoraz jej slová viseli vo vzduchu bez odpovede. Dievča sa ponorilo do čítania na smartfóne, chlapec zase skutočne zakúkol tablet, akoby staval neviditeľnú stenu medzi sebou a svetom. To ju však vôbec neodradilo. Urobila si pohodlie a bez ostýchavky pozorovala mladých ľudí, akoby boli vzácne exponáty v múzeu, občas prikyvujúc sama sebe. A potom, akoby náhle zachytila svetlo, vyhlásila:
A deti budú určite očarujúce! Dievča bude úplná kópie mamy, a chlapec
Nie sme pár, prepadla hlasno, no ticho, prerušujúc jej fantáziu.
Dievča sa trochu zacervenala, znovu pozerala na suseda. Okrúhle ústne rohy muži mírne zakývaly, skryté za zdvorilým úsmevom.
Nechaj to, len tak si ma oklamáš! vykríkla žena s prefíkaným úsmevom, no jej gesto nepochválil ani dlhý pohľad dievčatka, len vážny výraz na tvári. Potom sa obrátila na mladíka, ktorý konečne odložil zariadenie.
Nie spolu? spýtala sa, hľadajúc v jeho očiach potvrdenie.
Mladík prikýval bez slova, čím definitívne zrušil jej predstavy.
Škoda… vzdychla, spojujúc ruky na hrudi a hľadela zoškrabanej okne, kde sa mihali šedé hrany mesta. Kam sa pozeráte? Čo to má byť za prekrásny doplnok!
Keby si tú ostrú, bezprostrednú vetu nepovedala, možno by sa ich stretnutie skončilo iba ako krátky pohľad v koľaji. Ale slová, akoby drobné ostré kamienky, spadli do tichého jazierka ich odcudzenia. Zvedavosť, proti ich vôli, zasiala semeno do zeme. A hoci ani jeden z nich nemal v úmysle porušiť nepisané pravidlá samoty na ceste, tichý šepot zvedavosti začal prevažovať nad hlasom rozumu.
Marek.
Po štvrtýkrát prezeral rovnaké riadky v tablete a nevedel ich rozlúštovať. Jeho pohľad sa neúmyselne vyhol spusteným viečami a opäť sa stretol s neznámou spolucestujúcou.
Vyzerá, akoby práve vystúpila z reklamnej plagáty. Nie je to môj typ, ale… pozerať sa na ňu je príjemné.
Marek vždy uprednostňoval brunetky, ako je jeho Katarína. Rusovlasé s orechovo-mandľovými očami, ako tie u tejto spolucestujúcej, zriedka vyvolávali v ňom viac než chvíľkovú zvedavosť. Teraz však nečakane zachytil túto dievčinu po neúprosnom vyhlásení iných cestujúcich.
Aký zaujímavý pohľad. Priamy, otvorený, s takmer nepostrehnuteľným iskričkom šibalstva. A ten zvyk… pretiahnuť si neposlušnú prameň vlasov na tvár. Je krásna, a ešte niečo vyžaruje akýsi vnútorný lesk
Zdržal sa o sekundu dlhšie, než mal, a nepustil pohľad. Ich oči sa stretli. Rýchly, zahanbený úsmev zaznel na ich tvárach, no tak rýchlo zhasol, keď sa obaja skryto pozerali dole.
Ľubomíra.
No teda. Ideálny začiatok dňa vlak a šošovka s bradou? Prečo si myslí, že sme pár? Aby som s takým? Nie som z tých, čo považujú mužskú neholenie za módny doplnok! To je len lenivosť. A celkovo, on je príliš tichý.
Prelistúvajúca neustále skroluje sociálne siete a s frustráciou si uvedomila, že už niekoľko minút nevidí nič iné, než jej myšlienky na slová tej pani. Ľubomíra sa pošmykla, opatrne pozerajúc na chlapíka, obáva sa, že ho znovu zachytí pohľad.
Ďalšia si pomyslí, že mu mrkáme!
V tom sa ich pohľady opäť stretli. Ľahký, takmer váhavý úsmev sa spŕavil na jeho perách a ona ho mimoriadne odrazila.
A čo… tvár je zaujímavá, pohľad prenikavý, inteligentný. Škoda, že brada… zakrýva črty, pomyslela si. Počkala, kým sa opäť ponoril do čítania, a potom si doviedla, že si všimla jeho ramená a silu.
Vyzerá fit, ako športovec alebo aspoň niekto, kto sa o seba stará. Má asi 27, nie viac. Pravdepodobne pracuje v kancelárii, možno aj v IT.
A v tom okamihu sa ich oči opäť stretli, a tentoraz už úsmevy neboli len hanblivé, ale rozohrané a zvedavé.
Vagón regionálneho vlaku vypravil dlhý vzdych a zastavil sa na konci trati. Dvere sa otvorili a prúd ľudí vylial sa na slnečnom nástupišti. Deň sa pomaly končil a každý cestujúci, akoby vojak na odpočinku, sa snažil vyťažiť z večera ešte pár drahocenných minút. V tom zhonení sa ľudia tlačili, nervy napínali ako struny.
V tom dave ľadovo zrazu zrazu zvíťazila Ľubomíra na perón, zatiaľ čo Marek sa len tak dostal do hlavného vchodu, uviazol v ľudskom víre. Stál na špičkách, snažili sa vyčuhovať šedé tváre z davu, hľadajúc ružovú chvostík. Ľubomíra, nezastavujúc sa, takmer bežala po nástupišti, a krok za krokom sa v duši usadila naivná nádej: Či ho dobehnem?
Nie je to osud, zamumlal Marek, pomaly sa posúval dopredu a nevidel žiadnu podobu dievčaťa, ktoré by mu pripomínalo Ľubomíru. Myšlienka na neuskutočnené stretnutie ho pálila zvnútra. Možno to bolo len vyhýbanie sa prasknutiam vo vzťahu s Katarínou, snaha dokázať si niečo.
Keď zostúpil do temného podzemného tunela metra v Bratislave si predstavil dopravný tunel náhle zareval a vrhol sa na posledných päťdesiat metrov, aby v poslednej chvíli zatlačil dvere uzavretého vagónu. A tam stál práve tam.
Pozoroval ju opatrne už niekoľko stanic, keď ona zaznamenala jeho pohľad a pozdvihla oči. Ich pohľady sa stretli, akoby starí spoločníci. Neskrýval úsmev. Odpovedala mu krátkym prikývnutím, akoby rozpoznala niekoho, kto chápe.
Ľubomíra.
Spýtaj sa ju, prečo to urobila neodpovie. Nie pre skrytosť, ale preto, že ani sama neviem. Prečo vystúpila o stanicu skôr? Inštinkt prežitia? Alebo sa bála vlastných myšlienok? Po tom, čo sa uistila, že za ňou nikto nenasleduje, vrátila sa na nástupište.
Hlúpa som! pomyslela si, hrajúc sa s popruhom tašky. Táto bdelosť, tá panika sa teraz zdali smiešne a útrpné.
Marek.
To zasa! Podviedol si ma! Jazdil som vlakom a skončil som v matriku! Katarína, jeho priateľka, nevedela, ako vyjadriť bolesť, a v tichu praskala, stlačená päsťou k ústam.
Bol som úprimný. Neukryl som nič. Povedal som všetko, ako to bolo, Marek s ťažkým srdcom bránil sa, aby ju neublížil viac. Ty sa dozvedela ako prvá.
A ja ti mám poďakovať za to? jej hlas prerástol v výkrik. A tie jedenáčlovo roky? Všetky tie slová lásky? Nepostrádaš ma už viac?
Stála pri okne, opierajúc sa o parapet, a jej postoj vyžaroval zraniteľnosť. Marek odvrátil pohľad. Nie, iba nie teraz, iba nie do toho ponárať sa, prešiel mu hlavou.
A kto je ona? Katarína nezavírala oči, ich pohľad sa prebúchal do neustáleho hľadiska. Na ktorej stanici si ju vzal?
Stačilo by to!, prerušil ho Marek. Je obyčajná dievčina. Študentka. My sa nejak rýchlo spojili. Rozumieš? Nie ako naše večné hádky a výčitky.
Znáš ju menej ako deň! Niečo z nej nevedel si! Možno si ju na vlakoch vyhľadava?, slzy jej v očiach pomaly vyschávali, nahrádzané hnevom. Čo ti za to zaplatila?
Prestaň, Marek ešte boľavý hľadel. Nič ma nekúpila. Rozhodnutie bolo moje.
A čo v nej je, čo ja nemám? Katarína sa priblížila, zatlačila ho k sebe a odhalila svojich krásnych, známych kriviek.
Marek, podvedený vášnivosťou, ju chytil za ruku a pritiahol k sebe. V ich tichom svitaní ich oba zahrialy a zrazu na zemi sám zistili, že sa nevedú ďalší rozhovor, ale len dýchajú spolu.
Po dvadsiatich minútach, ležiac na podlahe a ťažko dýchajúc, Katarína pozrela na strop:
Je to rozlúčka?
Prepáč, som blázen, povedal Marek potichu a vybral z vrecka telefón. Vložil SIM kartu a roztrhal ju na dva kusy.
Mesiac plynul. Ľubomíra aj Marek si neustále premýšľali o sebe, nevedome premieňajúc jasný, okamžitý pocit na šedivé, každodenné vzťahy. Obaja vedeli, že noc bola dokonalá a zároveň obviňovali len seba, že všetko spadlo.
Keby ma našiel, nie je to také ťažké. Vie, kde študujem! Takže nevedel len si nezmenil názor, premýšľala Ľubomíra.
Môj adres bol v tom formulári. Keby chcel našiel by ma, premýšľal Marek.
Náhoda ho zavedla na deň, ktorý bol v jeho kalendári označený ako svadobný, k ulici pri matriku. Predával dokumenty kolegovi, ale namiesto metra šiel po Námestí SNP, prechádzal parkom.
Len si prečistím hlavu, odôvodnil si to. Prešiel sa po alejach, pozerajúc šťastné, žiarivé páry obklopené priateľmi a fotografmi. Keď dorazil k budove matriku, posadil sa na lavičku a ponoril sa do davu očakávajúcich novomanželov.
Tu máš, podal mu neznámy muž balíček ryže.
Len na svadobnú nesypaj, máš inú účes, Marek automaticky vstal balík a pokračoval v činnosti. V tom momente dvere sa otvorili a dav sa rozhýbal. Opatrne otvoril balík a vyprskal na hlavu nevesty.
Znechutené výkriky, smiech novomanželov, mrmlanie toho muža všetko zmizlo do šumu. Marek hodil prázdny balík na zem, priblížil sa k Ľubomíre a chytil ju za ruky.
Prepáč, povedali súčasne, a v tom slovíčku bolo všetko kajúcnosť, nádej i sľub.
Vezmeš pas? spýtal sa Marek tiše.
Ona prikývla, nedokázala ani slovo. Potom ju zdvihol na ramená, vyšplhal po schodochA tak sa ich spoločná budúcnosť otvorila ako nový vlakový spoj, plný nádeje, smiechu a nečakaných zastávok.
