— Artem, čo sa ti stalo? Prečo taký pochmúrený? — Saša ho pleskol po pleci, keď vychádzali z posilňovne.
— Môj život sa mi rozpadá pred očami, a ja sa tvárim, že je všetko v poriadku, — odvetil Artem bez toho, aby zdvihol pohľad.
— Poďme do kaviarne, dáme si kávu a porozprávaš sa. Cítim, že to musí byť vážne.
Vošli do malej kaviarne neďaleko fitka, objednali si latte a cheesecake. Saša hneď začal rozprávať, ako s manželkou vyberali kočík pre svojho novorodeného syna, smiali sa pri spomienkach na vtipné situácie. Ale Artem len prikýval, ani nepočúval.
— Kde si vôbec? Ja ti tu rozprávam, a ty sa tváriš, akoby si bol na pohrebe, — vzdychol Saša.
Artem sa hlboko nadýchol, zovrel prsty:
— Vieš, že Táňa má dcéru, Alinku. Keď sme začali chodiť, mala len dva roky. Celý ten čas žila s Táninými rodičmi v Kremnici. Táňa im posielala peniaze, chodila ich navštevovať, ale vravela, že dieťa bude vychovávať babka. Dokonca aj keď sme sa vzali a bývali v Bratislave, trvala na tom: „Bude to len my dvaja, navždy.“ Ale pred pol rokom priviedla Alinku k nám. Povedala, že je to praktickejšie — škola je blízko, všetko má na dosah. Ale mne to nepomohlo. Vadí mi to. Nechcem tak žiť.
Saša chvíľu mlčal, potom ťažko vydýchol:
— Počúvaj, veď si vedel, že má dieťa. Naozaj si myslel, že to dievča bude celý život žiť v inom meste a nikdy sa neukáže?
— Vedel som… Ale Táňa sľúbila! Vravela, že Alinka zostane s babkou. A teraz mi tá dievčina neustále stojí v ceste, vyžaduje pozornosť. Milujem Táňu, ale neviem predstierať, že je to aj moje dieťa.
— Takže buď Alinku prijmeš ako svoju, alebo úprimne odídeš. V tejto veci neexistujú polovičaté riešenia. Ak chceš byť s Táňou, miluj aj Alinku. Alebo uvoľni miesto niekomu, kto to dokáže.
Cestou domov si Artem v mysli prehrával ten rozhovor. Spomínal, ako ho Táňa žiadala, aby Alinku odviezol na krúžok, ako dúfala, že sa zblížia. A on sa len hneval, podráždený, odmietavo mával rukou. Dnes ho poprosila, aby ju odviezol na tanečnú. Súhlasil, ale celú cestu mlčal. Alinka sa s ním snažila rozprávať, hovorila, ako sa jej páčilo maľovať v škole, ako sa teší na Vianoce.
— Artem, nemáš ma rád? — zrazu sa spýtala.
— Prečo si to myslíš? — prekvapil sa.
— No veď sa so mnou nerozprávaš, neusmievaš sa. Možno ti vadím? Aj ja v triede nemám rada jedného chlapca — nie sme kamaráti. Asi je to rovnaké ako s nami…
Nestihol odpovedať — došli k tanečnej škole. Ale jej slová mu vrazili nôž do srdca. Nemohol myslieť na nič iné. Večer, keď Táňa ukladala Alinku spať, pristúpil k nej:
— Táňa, Alinka sa vráti k babke? Možno… po Vianociach?
Žena sa na neho obrátila, v očiach jej bolo nepochopenie:
— To myslíš vážne? Sme manželia šesť rokov. Vedel si o Alinke od začiatku. Je to moja dcéra. Teraz musí byť s nami. Mama už nezvláda, je stará. A dieťa potrebuje matku. Čo ti vadí?
— Tak sme sa nedohodli. Dúfal som, že budeme mať vlastné deti, nie že budem vychovávať cudzie dievča. Prepáč, ale necítim, že by mi bolo blízke.
Táňa zbledla. Rýchlo odtiahla ruky od parapetu a odstúpila:
— Cudzie? To si naozaj myslíš? Šesť rokov sme spolu žili, plánovali sme budúcnosť, hovorili sme si o láske… a teraz ti vadí moja dcéra? Vieš čo, potrebujem o tom premýšľať. Dnes budeš spať v obývačke.
Artem sa zvalil na gauč, ale zaspať nevedel. Myšlienky mu vírili v hlave ako ujatené vtáky. Cítil, že Táňa má pravdu. Zároveň cítil bolesť — zdalo sa mu, že ho zradila. Veril v jedno, ale všetko sa zmenilo.
Pred úsvitom sa mu zjavil sen: Alinka so smiechom k nemu pribehla, objala ho, zdvihol ju, zakrúžil s ňou a ona mu pošepkala: „Ocko.“ Zobudil sa studeným potom. Bolo mu zle. Ten sen ho zasiahlo hlbšie, než čakal.
Vstal, pristúpil k zrkadlu, pozrel sa do očí. Odpoveď bola jasná: buď Alinku prijme a naozaj sa stane súčasťou rodiny, alebo musí odísť, aby to ešte viac neničil. Rozhodnutie bolo len na ňom.
