Voľné šťastie
Dušane, počkaj! No, zastav sa…
Dušan trochu spomalil krok, otočil sa.
Za ním po úzkej cestičke, ktorá viedla k starému, červenými tehlami obloženému dvojposchodovému domčeku, chvatne cupitala Šarlota, šestnásťročné dievča v vysokých čižmách, sukni, bielom krátkom kožúšku a s ručne viazanou šatkou na hlave. Spod tej ostrej vlnenej šatky jej vykúkali tmavohnedé kudrlinky. Ich sýta farba úplne pasovala k jej zelenohnedým očiam, ktoré zvláštne žiarili, ako keby sa už-už rozplače. Všetko to robilo Šarlotu trošku krehkou, bezbrannou človek ju chcel ihneď ochraňovať a rozmaznávať.
Dievča sa občas pošmyklo po zľadovatenom snehu, trhlo sebou, ale zastaviť sa nehodlalo.
Šarlotka, nebež! Je šmykľavo! prísne zvolal Dušan. Vôbec, prečo utekáš? Hoci… Vlastne ti pasuje, keď tak bežíš. Líčka ti len horia! To si už dávno nebola taká krásna. Už sa ti polepšuje, čo?
Šarlota sa usmiala, prišla až tesne k nemu Dušan jej podal ruku, ona ho za ňu chytila a šibalsky na neho žmurkla.
Čo si vlastne potrebovala? rozhliadol sa Dušan, zohol sa a rýchlo ju pobozkal na líce. Veď tvoja mama nám zakázala byť spolu, vyhrážala sa mi… predĺžil vetu s ťažkým, teatrálnym povzdychom.
Šarlota trochu posmutnela, sklopila zrak a začala žmoliť rúčku školského batohu. Ale potom sa zas rozžiarila.
Dusi, nič ti neurobia, mama aj oco len strašia! Poď dnes so mnou do kina, dobre? zašepkala rýchlo. Už som nám kúpila lístky. Pozeraj!
Stiahla si rukavicu a ukázala na dlani dve mastné papierové vstupenky.
Dušan svojimi veľkými dlaňami objal jej horúcu ruku, pohladil jej jemné, krásne prsty ako klaviristka mala.
Kino? No… neviem… Ja mám dnes robotu, zamračil sa, akoby si spomenul na povinnosti. Šarlota mu vytrhla ruku, znova si ju schovala do rukavice. Ale keď tak pekne prosíš, tak ideme, prikývol nakoniec.
Čo bude za film? Zasa nejaká romantika?
Nie, vojnový! Jozef na ňom bol a veľmi si pochvaľoval! Šarlota rýchlo pokrútila hlavou. Ale mne by samej bolo strašne, kamarátky nechcú ísť.
Jozef? Ten vám toho narozpráva… Choď s ním, on je vo všetkom ochotný! Dušan sa vystrel hrdinsky. Keď ho tak počúvaš…
Jozef Bartoš bol Šarlotin spolužiak, veľmi snaživý a múdry chalan, ktorý však namiesto futbalu a hlúpostí radšej študoval a vždy sa motkal okolo Šarloty. Dušana tým hneval, lebo Jozef sa mu nikdy nevyrovnal. Šarlota vždy túžila po živých chlapcoch ako bol Dušan.
Lenže Dušana teraz u Šarlotiných doma nechceli ani vidieť, zato Jozefa mala Šarlotina mama Radka hneď za dverami s červeným kobercom.
Ja nikoho zbytočne nevolám! urazila sa Šarlota. Keď si ťa volám, znamená to, že nikoho iného nepotrebujem. No, ideš?
Celá sčervenela a privrela oči.
Dušanovi to zahrialo pri srdci, prikývol.
Dobre, poďme. Tak sa ti bojí… zamrmlal. A ja? Jasné, hlavne mňa treba vystresovať! Potom budem v noci kričať a babka Helena sa poseká!
Dušan žmurkol na Šarlotu, ona sa rozosmiala. Ale ty sa ničho nebojíš! Nič! Tak v poriadku, čakám ťa pred kinom o šestnásť päťdesiat. Teraz už musím domov. Mama začala krájať kapustu, kuchyňa plná lavórov.
Šarlota sa otočila a rýchlym krokom bežala domov.
Bývala s rodičmi len dve domy od Dušana, od malička boli stále spolu naháňali vrabce po kríkoch, liezli na čerešne aj keď im to mama zakazovala, len aby mohli spapkať tie trpké modročierne guľôčky a potom spolu vyplúvať kôstky kto ďalej. Dušan bol o dva roky starší, v škole si spolu vždy držali miesto, dievčatá jej závideli, že taký šikovný, pekný Dušan sa o Šarlotu stará. Ona samu ani nechápala, čo je na tom také zvláštne. Bol tu predsa vždy.
Pred dvoma zimami dostala na lyžiach záchvat, zatočila sa jej hlava, v očiach tma. Spadla, zlomila si nohu. Ležala v snehu, bolelo ju všade, hlavne na hrudníku, nevedela sa poriadne nadýchnuť. Bolesti sa vždy bála od útleho detstva bola posera a matka s ňou mala čo robiť pri každej trieske. Teraz to bola celá zlomená noha…
A Dušan bol zase hneď po ruke. Lepšie povedané vždy jej bol v pätách, keď ju niečo trápilo. Hovorili, že jej krik bolo počuť cez pol ulice. Ako dieťa revala nahlas, a kamaráta to vždy priviedlo k nej.
Keď ju Dušan niesol domov na rukách, noha jej napuchla, museli rozrezať čižmu. Šarlota sa mu zaryla do pleca, že jej ostali stopy od nechtov. On iba pretrpel, ticho, bez slova. Šarlota bola dôležitejšia.
Prišiel taxík, hospitalizovali ju. V nemocnici povedali, že noha je minimum, ale so srdcom je zle. Napísali jej celú A4 diagnóz a poslali domov.
Doma sa už topil sneh, no Šarlota len pozvoľna ožívala.
Nohu mala dlho zafixovanú, bolela a svrbela pod sadrou. Háadala sa s mamou kvoli hocčomu, no všetko sa menilo, keď ju Dušan prišiel pozrieť. Vždy niečo vymyslel raz doniesol mapu sveta a posúval po nej hračkársku lodičku, raz stavebnicu, raz kreslili plagáty a noviny…
Keď ti dajú dole ten hnusný sadrový papuč, pôjdeme na výlet. Kam by si najradšej?
Šarlota len mykla plecami. Najradšej na dvor, mama ma nechce pustiť. Vraj mi treba pokoj… A už asi ani neviem chodiť.
Blbosť! Musíš začať cvičiť, rozhorčene mával rukou Dušan. Môj dedo bol na tom horšie po vojne ledva chodil, potom k nim do dediny prišiel profesor a neviemakým spôsobom ho rozhýbal. Celá rodina neverila, potom dedo už chodil, šantil! Veda je v pohybe! Aj pre teba sa nájde pomoc! Hýb sa, slimák, hýb sa!
Potom zobral jej bábiku a bežal s ňou na druhý koniec postele, kým ona súrivo krivkala s barlou za ním.
Aké bábiky?! Ty už si stará mama, len sa na bolesti sťažuješ. Presne ako teta Anna z potravín. No hlavu hore, Šarlotka, ešte aj zatancujeme!
Šarlota! Okamžite si lahni! Dušan, veď vieš, že jej nesmú rozčuľovať! Okamžite domov!
Teta Radka! Ona vám tu vysychá! Nedá sa priviazať ku posteli len preto, že jej dačo našli! Veď má žiť, smiať sa, užívať si!
To nie je tvoja starosť. Choď domov. Lekcie jej príde vysvetliť Jozef. Veľa už zameškala…
Na verande Dušana mama schytila za golier kabáta, pritlačila o stenu.
Už sem radšej nelez s tými radami, pán doktor! Šarlota je vážne chorá. Lekári povedali žiadne deti, nevydrží pôrod. Ja chcem dcéru živú, chápeš? Ani slovo jej o tom, sníva o bábätkách a rodine. Teraz…
Odtlačila ho a on až doma pochopil, že nepreháňa. Šarlota je invalid. Choré srdce… Možno aj zomrie…
Čo ak aj dnes v noci? zašla mu hmlisto mysľou trpká myšlienka.
Babka Helena na ňom nechápavo pozerala, keď zo seba strhol košeľu a oblial sa studenou vodou.
Dušan, čo blázniš? Prechladneš! Príď sa osušiť!
On len zamrmlal: To nie je možné! Žiť ešte musí! A bude! Sľubujem vám to!
Babka len krútila hlavou, čo to zas ten chlapec mrmlal…
Dušan, čo tu trieskaš? Spať nemôžem. Poď dnu, už je neskoro, unavený si! zívala babka.
Idem, prepáč. Dám si čaj a idem. Dobrú noc, babi.
Boli len dvaja v dome. O rodičoch vedel Dušan len málo, jeden zmizol, druhý zomrel. Babka nehovorila, nechcela, aby vedel, že jeho mama sa ho vzdala a otca nepozná.
…Šarlotu vozili kade-tade po lekároch. Mama Radka im vždy navarila kapustu či rajčinový džem, len nech povedia, že jej dcéra má šancu na uzdravenie. Ale zázrak neprišiel.
Dnes to liečiť nevieme, krčil ramenami lekár. Niečo snáď v budúcnosti. Ale teraz úplný pokoj, žiadne stresy. A nesmútiť! trochu sa nahneval na pani Radku. Stovky ľudí tak žije!
Samozrejme, samozrejme… kývala hlavou mama. Jozef, Šarlotin kamarát, nám tiež radil pokoj. Už ju naučil aj veľa čítať a dohliada na jej pohyb.
Maminka! červená Šarlota, hanbí sa.
No, máte správneho mladého muža pri sebe, vážte si, to bude aj dobrý manžel… lekár sa usmial. Užívajte si, vidíme sa o tri mesiace, dovidenia.
Odvtedy sa Šarlota bála každý krok viac, mama ju strážila, aby náhodou neprechladla, nespotila sa, nebodaj nebežala, neskákala…
… V kine bolo dusno a smrdelo od dymu. Šarlota držala Dušana za ruku a pozerala film, na konci ticho plakala do jeho pleca.
Šarlotka, neplač, všetko bude dobré! šepkal Dušan, hladil ju po hlave.
Zo všetkých strán na nich ale už niekto tíšil, že sú prílíš hluční.
Duši, cítim sa čudne, poďme von, prosím, zašepkala.
Och, tak poďme.
Dve čierne tieňe prekĺzli cez sálu, na moment dovnútra vletel lúč svetla z foyer, potom bola opäť tma.
Vonku stáli a prižmúrili oči v silnom svetle lámp.
Sadni si, donesiem ti vodu! prikázal Dušan.
Biletárka opodiaľ zavrhla hlavou: Taká mladá… Ste vy aspoň zobratí? Kam to spejeme, koho vychovávame… očividne si myslela, že je Šarlota tehotná.
Zatiaľ sme nie, ale čoskoro budeme! objavil sa zrazu pri Šarlote Dušan.
Čože? prekvapene Šarlota, mala znova celý svet roztrasený. Ty žartuješ?
Chytila ho za ruku a otočila sa.
S tým sa nežartuje, povedal vážne. Chcel som o tom neskôr, ale keď už… Šarlota, nastupujem na vojnu. Keď sa vrátim, vezmeme sa. Sľúbil som, že ti ukážem svet? No dobre… možno nie hneď všetok, ale tučniakov určite. Sľúbil?
Prikývla.
Tak ja to splním. Aj keby čokoľvek. Musíme len chcieť vyliečiť tvoje srdce. A ja chcem. Zistíme u špecialistov čo s tým, dajú plán… A ty potom porodíš dieťatko! hovoril nadšene. Veľmi ju chcel pobozkať, ale biletárka aj pokladníčka na nich tak civeli, že by z toho bol rozruch, a to Dušan nechcel.
Dopíš vodu, poďme na vzduch, potiahol ju, ale Šarlota sa vyšmykla z jeho objatia.
A ja už nemôžem mať deti? pozrela mu do očí.
Dušan zbledol. Radka mu prikázala nič nepovedať, a on sa prezradil…
Teraz na to nemysli. Uvidíš, možno to všetko ešte inak skončí. Poď sa prejsť!
Šarlota prikývla, nechala sa obliecť, viedol ju von. Potom sa odvrátila, privrela oči, zahryzla si do pery. Som nanič… Nikdy nebudem skutočná žena, keď nebudem môcť mať rodinu…
A vtedy ho napadlo, ako rozveseliť svoju uplakanú. Zaviedol ju k Kostovi Bielikovi, čo ich povozil na svojom Pionieri. Šarlota dostala prilbu, sadla pred Dušana, prikázali mu neísť rýchlo.
Motorka sa vlažne kotúľala a ona cítila, ako ju Dušan jemne objal, ako jeho ruka prechádza po jej bokoch. Hlavu začalo zase točiť, no každá bolesť, tie reči o chorobe, všetko zmizlo boli len cesta, ruky, motor…
… V noci museli volať lekára pichol jej injekciu.
Prečo nedávate pozor na dcéru?! Skoro skončila zle, a skúšky má možno za rohom!
Bola len v kine na filme, to prejde…
Dušan bol s tebou? pýtala sa Radka po odchode lekára.
Áno. Dušan je najlepší, všetko mi povie priamo, aj o tom, že deti…
Šarlota sa znovu rozplakala…
Dám mu ja! Ivan, jej otec, zaťal päsť.
Nesmieš, ocko! On je najlepší, Jozef sa na neho nechytá!
Dosť už! Tvojmu Dušanovi prišiel povolávací príkaz, čoskoro bude pokoj!
Radka odvtedy Dušana nepúšťala dnu, všetko naňho zvalila, hádala sa s ním.
Aj tak s ňou budem! Bude šťastná, to vám sľubujem! Čo ju zamykáte?! Veď uschne! pred odchodom do kasární sa Dušan prišiel rozlúčiť, ale Radka ho nepustila, až skoro skočil cez plot.
Na verandu vyšiel Ivan v ruke s puškou.
Budeš strieľať, ujo Ivan? Čo na tom záleží, budem o jedného viac, o jedného menej. Mne na živote nezáleží. Ale povedzte Šarlote, že som išiel. Nech sa netrápi, áno?
Dušan nebojácne sa postavil pred Ivana, hlavňou dotlačenej k hrudi. Radka sa musela zakryť ústa hrôzou.
Ivan s pohľadom chápavého otca nakoniec zložil zbraň.
Si blázon, Dušan. Možno v armáde zmúdrieš. Choď, Šarlotu budiť nebudem. Pre babku Helenku choď už.
On aj Radka sa rozhodli, že za všetko môže Dušan. On zlámal Šarlote nôžku! On ju trepal na prechádzky! On je príčina všetkého! Nech zmizne!
Neboj sa, žena, možno si tam zvykne na lepšie, ostane. Šarlotu zabudne.
Radka tichučko otvorila dverce od izby. Nepočula, ako Šarlota stojí bosá pri okne a pozerá za Dušanom.
Obzri sa! Prosím, obzri sa! kričala v duchu.
A on sa obzrel, akoby si naprával čapicu, no žmurkol na ňu len tak, ledva badateľne. Bolo jej jasné…
…
Prešli štyri roky. Šarlota nič netušila, doma jej nič nehovorili. Dušana poslali na vojenskú misiu a on sa stratil. Babka zomrela, nedočkala sa ho. Ani na pohreb ju nevzali.
Listy, čo písala do vojenskej jednotky, zmizli niekam do priepasti.
Neodpisuje? pýtala sa poštárka Anka. Tak asi zabudol, je mladý! Ale pozri, Jozef ide, krásavec, rovno akademik! Poď, hľadá ťa!
…
Vrátil sa na jeseň. Dom tmavý, bez života, zaváňal zatuchlinou. Strecha pretekala, druhé poschodie poničilo dažde. Na posteli ešte ležal babkin šál, na nočnom stolíku zažltnuté ikony.
Dušan sadol za stôl, zatvoril oči. Všetko bolo akoby rovnaké, ale predsa iné. Alebo už bol on iný.
Cez noc nespal, ráno obliekol kabát, vybral sa ku Šarlotiným. Na dvore vešala Radka bielizeň.
Teta Radka! zvolal, zahodil cigaretu. Vy ste stále rovnaká!
Zdalo sa mu, že prešla celá večnosť odkedy šiel preč.
Ktože tam? prisžmúrila oči. Aha, to si ty, Dušan. Vrátil si sa? No, to je dobre. Veci sa zmenili…
Kde je Šarlota? zagánil.
No, v Žiline. Jozef tam študuje, ona s ním.
Čo s ním?
Sú svoji, Dušan, sú muž a žena. Nechcela tu zostať, všetci vraveli, že si mŕtvy. Tak išla. Majú tam rodinu. Písala mi, že sa má dobre, aj do školy šla. Vďaka Jozefovi, inak by sa úplne stratila. Keď sme pochovali tvoju babku, Šarlota sa zlomila, museli volať doktora… Ale Jozef jej pomohol. A… Radka pristúpila bližšie, pohladila ho po pleci. Nehľadaj ich, prosím. Daj im šancu byť šťastní.
Šarlota nikdy nemilovala toho Jozefa! zasmial sa hořko Dušan.
To bolo dávno. Keď si zmizol, všetko sa zmenilo. S nim má pokoj, nebojí sa. Nechaj ich.
Dušan nič neodpovedal, otočil sa, zahľadel sa na dom, šiel preč. Radka len mlčky vošla do domu Ivan čítal knihu, Jozef ich to naučil.
Dušan, ešte deň blúdil opusteným domom, potom zbalil ruksak, zatĺkol okná, zamkol bránu. Ešte predtým sa zastavil na cintoríne pri babke.
Prepáč, babi Hela.
A odišiel…
Dušan sa stal tvrdším, nekompromisným človekom, ktorý hnal sám seba i druhých, získaval peniaze nie vždy čisté. Hľadal.
Nájsť Šarlotu by nebol problém. Žilina, škola, Jozef, záznami… Ale on hľadal možnosti.
Po ôsmich rokoch podnikania (najprv autodiely, potom starožitnosti, neskôr zásobovanie obchodov), sa konečne dostal k výrobcom zdravotnej techniky a zohnal kontakty na špičkových lekárov.
Čo ťa to ťahá za srdcové veci? pýta sa Roman, kardiológ z Národného ústavu. Čo si nám dlžný?
Nie, jednej žene treba pomôcť. Aby žila… opravil sa. Mladšia o dva roky. Diagnózu presne neviem.
Zisti to, staré výsledky nestačia. Treba čerstvé. Prinesieš papiere, dám ti vedieť, čo sa s tým dnes dá.
Dušan súhlasil, skontaktoval sa s doktormi. Niekedy pred šiestou ráno sa doma objavila jeho priateľka Ivana.
Kam ideš zas tak skoro?
Musím, Ivi. Nečakaj ma. Keby volali, nič nevieš. Nikam nechoď.
Ivana mlčky prikývla.
On nikdy netvrdil, že ju ľúbi. Ale spolu im bolo dobre ona preňho bezpečná zátoka, on pre ňu úžasný a úspešný muž. Čo viac si priať v tomto zmotanom svete?
… Pán Andrej, s dokumentami sú problémy, sú to citlivé veci, napínal sa malý, nervózny lekárik v reštaurácii oproti Dušanovi. Drkotal suchými prstami po stole. Vy ste z kontroly? Nerad by som mal malér… Šarlota Ivanová… nespomínam si…
Uvoľnite sa! zasmial sa Dušan. Ja nie som nikto. Koľko chcete za kartu? Nešetrite, mám na to. Šarlota bola moja kamarátka, ale doma ju muž drží pod zámkom, sype do nej tabletky, len polikliniky a dom. Práca, dom, nič viac. Ako sa tak dá žiť, doktor? Vypočuť mi kartu, nič viac. Ostatné nech si žijú, ako chcú. Zaplatím. Je to obchod. Synovi platím štúdium, vy dostanete zdravotnú techniku. Urobme si peknú dohodu.
Vonku na ulici prechádza vietor, za výkladmi svietia svetlá.
Koľko? otočí sa lekár.
Dušan povie sumu. Lekár prikývne, podáva obálku. Kartu niesol už so sebou celé to bola len hra s cenou.
Dušan sa usmial a odišiel.
…
Šarlota Ivanová pomaly kráčala mestom. Nad ničím nerozmýšľala. Zajtra musí do polikliniky, už je zapísaná, večer má syn Valér rodičovské, Jozef nepríde… Budúcu sobotu prídu jeho rodičia. Treba pripraviť izbu. Je toho veľa. Ale teraz len kráča, dýcha. Aj to je niečo.
Okolo letiaca motorka, dievča objíma chlapca. Šarlota sa usmiala spomenula, ako s Dušanom jazdili.
Šarlota! počula známy hlas, stuhla. Poď, je to dôležité!
Dušan ju stiahol dozadu k lavičke.
Musíme sa porozprávať.
Dušan… Duško… Dušanko! škuľkala, hladila ho po ramenách, tvári. A babka neverila…
Šarlota sa rozplakala. Dušan ju objal pevne a láskavo. Vedela, že bol a vždy bude jej istotou.
Poďme sa porozprávať do kaviarne… alebo radšej ku nám, Jozef a Valér už prišli. Valér je náš syn, zoznámte sa, navrhla.
Nemôžem u vás. Chcem len s tebou.
Tak dobre, kúsok je bufet…
Sadli si, Dušan dlho váhal, potom začal:
Šari, musíš ísť so mnou. Robíme papiere, vybavíme povolenia… Môj kamarát Roman zohnal špecialistu, ktorý lieči tvoju chorobu. Možno ťa čaká operácia a lepší život! Zbavíš sa tých všetkých zákazov…
Netrápi ma, chrání ma… zamietla Šarlota. Mýliš sa. On sa len bojí…
Neomýľam sa. Kým on jazdí tvojím autom, ty nosíš domov výplatu, staráš sa o dieťa a on je na relaxe. Všetko mám vybavené, čakajú len na tvoje papiere…
A ty ako? Máš rodinu? Čo robíš? Zmenil si sa, už by som ťa nespoznala… Ale sluší ti to.
No… biznis, bol som v kadečom, už len zásobovanie, poctivo. Angličtinu som sa naučil.
Valér tiež, dvakrát do týždňa má doučko. Bol si doma? A niečo nové?
Nič. Nás to nebolí. Šari, bleskovo, je vybavené, len choď! Daj si voľno, ja to všetko zariadim.
Dušan sa hnal, akoby cítil, že sú minúty zrátané.
Šarlotu? Valér ťa čaká, večera je na stole, ty sedíš tu? Jozef prišiel. Dušan? Čakal som, že si preč…
Zamkol Šarlotu za ruku.
Počkaj, Jozef. Dušan mi chce niečo ponúknuť…
Šarlota predvídala zlú situáciu.
Von! Šari, daj si tabletku, rýchlo! panikáril Jozef, Dušan bez slova šiel za nimi.
Doma bola chladná kuchyňa, vonia polievka. Valér sa na hosťa pozeral s otázkou v tvári.
Dušan, natiahol ruku muž.
Chlapec potriasol, súhlasne sa pozrel na otca.
Valér, choď jesť do izby, povedal Jozef. Musím s ujom Dušanom hovoriť.
Šarlota pripravila synovi obed, dala pusu, odišla.
…
Tak čo, odkial sa tu berieš, čo žiješ? Jozef sedel na kuchyni, natiahol nohy, aby to Dušanovi bolo nepohodlné.
Šarlota, daj mu rezeň. Si ženatý? zahryhol do cibule.
Nie. Našiel som kliniku zahraničí, sú tam pripravení Šarlotin stav zlepšiť. Palác, starostlivosť… všetko zaplatené! Znova ožije!
Šari, dones Valérovi čaj.
Keď odišla, Jozef pokračoval:
Čo ona tu má povedať? Objavíš sa bohvie odkiaľ, chceš ťahať moju ženu do cudziny na operáciu, nevieš, čo bude? My s Valérom tu zostaneme? A ty? A keď niečo zlyhá? Ona je moja, viem čo jej treba. Vieš, čo je to žiť bez peňazí? Utierať jej nočník, kým si ty hral veľkého biznismena? Tá žena patrí sem.
Dušan vstal a zasmial sa mu do tváre:
Ona nie je tvoja vec! Patrí jej šanca. Dobre ti je na jej aute! Ale raz bude šoférovať ona. Hanba, Jozef, keď sa skrývaš za ňu! Ona zas bude šťastná.
Nikam nejdem, Dušan, zostávam tu. Bojím sa, keby sa niečo pokazilo… Valér je malý… Mám sa dobre…
Šarlota ho objala, zložila mu hlavu na rameno.
Dajte si čaj, muži. Máme aj sladké. Potom, Dušan, pojdeš domov.
…Nemal chuť na čaj, obliekol kabát a odišiel, ani nepozdravil.
Na ulici, uprostred ľudí, mu hlava nešla ako môže nechať nádej ležať ladom? Všetko už zariadil, podnik rozpredal…
Toľko návštev u lekárov, tak veľa dohovárania zbytočne!
Chcel si len Jozefovi dokázať, že si lepší, ale prehral si! prebehlo mu hlavou, potom už len prázdno…
…
Ivana ho doma čakala, nezaspala.
Ahoj, šepla v prievane, stále v nočnej košeli. Uvarila som polievku… Skúsiš?
Priskočila k nemu, takému veľkému, studenému, objala ho.
Čo je s tebou?
Bála som sa, že sa už nevrátiš. Myslela som, že zostaneš pri nej…
Ivanka vzlykla a ešte viac sa k nemu pritúlila.
Zlatko!.. Ako by som žil bez teba? Dušanovi odrazu odľahlo. Už nič nemusí dokazovať, nikomu, ani sebe. Môže žiť ďalej, milovať Ivanku, vziať si ju, spraviť rodinu…
A to je ono, len si dovoliť byť šťastný.
Ivanka sledovala, ako Dušan s chuťou je jej polievku. Usmievala sa, lebo v ich dome už je doma ich vlastná malá rodina. A bola si tým istá.
