Voľné šťastie
– Miro, počkaj! Zastav sa
Miro trochu spomalil a otočil sa.
Za ním po udupanej cestičke k dvojposchodovému domčeku z tehál utekala rýchlym krokom Vierka, šestnásťročné dievča v vysokých čižmách, krátkej sukničke, bielej kožušinovej bundičke a so šatkou previazanou na hlave. Spod pichľavej vlnenéj šatky jej vytŕčali tmavohnedé kučerky vlasov. Tá farba sa hodila k Vierkiným očiam zelenohnedé, vždy trochu lesklé, akoby hneď mala plakať. To robilo Vierku zdanlivo bezbrannou, jemnou, nútilo chlapov chcieť ju ochraňovať.
Dievča sa stále trochu pošmykovalo, až sa Miroslav zamračil:
– Vierka, nebehaj! Šmykľavo je! zakričal prísne. A vôbec, nebehaj. Ale vieš čo? Aj ti to pristane, keď bežíš. Líčka ti žiaria, kráska! Dlho si už takto nesvietila. Zdravie ti už lepšie slúži!
Vierka sa pousmiala, prišla bližšie, Miroslav jej podal ruku, ona ju zachytila a žmurkla.
Čo si chcela? spýtal sa Miroslav a rýchlo ju bozkal na líce. Mamka mi vravela, že nesmieme kamarátiť, že mi natrhne uši predniesol a smutne vzdychol.
Vierka posmutnela, sklopila oči, začala žmoliť uško od tašky. No potom sa znova usmiala.
– Miro, oni s otcom len trepú! Nič ti neurobia! Poď dnes so mnou do kina, áno? zašepkala. Už som nám kúpila lístky. Pozri!
Vyvliekla ruku z rukavičky a na dlani zvierala dve lístky.
Miroslav jej chytil horúcu dlaň, pohladil tie štíhle, krásne prsty ako z klavíra.
– Kino? Hmmm Možno by som nešiel, mám nejaké povinnosti zase sa zamračil a Vierka si ruku stiahla späť. Ale keď ty pozývaš, pôjdeme. Prikývol a spýtal sa:
– Čo je to za film? Zase nejaká ľúbostná romanťárna?
– Nie, vojnový film. Filip na tom bol, vraj super! rýchlo pokrútila hlavou Vierka. Ale bojím sa sama, kamarátky nechcú ísť.
– Filip? Ten toho narozpráva Choď s ním, určite pôjde. Miro vystrel hlavu. Keď ho počúvaš
Filip Stančík bol Vierkin spolužiak, taký knihomoľ a svedomitý študent. Nehrával futbal, len študoval a všetko robil správne. A stále sa točil okolo Vierky. To Miroslava hnevalo, ale ako konkurenta ho veľmi nebral vážne, bol príliš mäkučký, nevýrazný. Vierku bavili iní chlapci živí, takí ako Miro.
Lenže smola, teraz Miroslav do rodiny Pánikovcov vstup zakázaný, kým Filip vítaný. Vierkina mamka, pani Eva, Filipa vždy vítala s úsmevom.
Ja nikoho iného nechcem! naštvala sa Vierka. Keď idem s tebou, iní ma nezaujímajú. Pôjdeš?
Začervenala sa a zažmúrila oči.
Miroslav pocítil príjemné teplo a prikývol.
– Dobre, pôjdeme. Že sa bojíš zamrmlal. Ale čo ja? Hádajte, kto bude v noci kričať a budiť babku Apolónku?
Miro na ňu žmurkol a Vierka sa rozosmiala, mávla rukou:
– Ty nebojíš ničoho! Nič, platí teda, o šiestej päťdesiat pred kinom, dobre? Teraz musím utekať. Mamka krája kapustu v kuchyni mám lavór na lavóri. Musím ísť.
Vierka sa opatrne otočila a pálila domov.
Bývali s rodičmi len dve domy od Mirovej rodiny, vyrastali spolu, chytali vrabce v kríkoch, liezli na čerešňu aj keď to mama zakázala, aby trhali tie malé tmavomodré bobuľky, čo sťahujú ústa potom s Mirošom pretekali, kto ďalej vypľuje kôstky. Spolu aj do školy chodili, lenže on bol o dva roky starší. Dievčatá jej závideli, že taký fešák Miroslav ju skoro nosí na rukách a Vierka tomu nerozumela. Prečo by sa nemal starať; veď bol vždy v jej živote.
Pred dvoma zimami na bežkách Vierke náhle prišlo zle, zatočila sa jej hlava, pred očami tma. Spadla a zlomila si nohu. Ležala v záveji, zuby zaťaté od bolesti, v spánkoch klopali kladivká, po chrbte tiekol pot. Všetko bolelo naraz noha aj hruď, akoby pásom stiahnutá, dýchať nešlo. Vierka odjakživa veľmi zle znášala bolesť už len trhať triesku z prsta bola pre mamku obrovská drina. A tu prišla zlomenina.
Miro bol hneď pri nej. Vždy, keď treba, bol nablízku. Ako by nie, veď Vierkine náreky, keď niečo bolo, bolo počuť cez celé sídlisko. Keď bola malá, vedela plakať poriadne, hlbokým hlasom, dlho. A kamarát išiel podľa toho zvuku. Teraz už jej hlas zjemnel.
Kým Miroslav niesol Vierku domov, noha jej opuchla, topánka musela ísť dole nožom. Vierka ho škrabala po pleci nechtíkmi, až tam zostali stopy, ale Miro trpel mlčky. Ona bola v tej chvíli najdôležitejšia.
Priviezli ju na pohotovosť noha bola banálna vec; horšie srdce, povedali. Dlhý latinský zoznam chorôb na kartičke, pobyt na izbe, potom domov.
Sneh už vonku zmizol, no Vierka sa len začínala spamätávať.
Noha sa dlho hojila, pod sadrou svrbela, Vierka bola mrzutá, stále plakala, hádala sa s mamou kvôli hlúpostiam, ale keď prišiel Miroš, všetko sa zmenilo. Vždy niečo vymyslel rozložil na posteli mapu sveta, jazdili papierovou loďkou, autíčkom, cestovali spolu do exotiky, potom popíjali čaj niekde za Tatrami; alebo doniesol stavebnicu na skladanie, alebo kreslili plagáty
– Keď ti zložia túto gebuzinu kývol Miro na sadru, niekam spolu pôjdeme. Kam by si chcela?
Vierka pokrčila plecami.
– Ja by som išla aspoň na dvor, ale mamka hovorí, že musím odpočívať, že so srdcom sa môže niečo stať. Ja už hádam ani chodiť neviem
– To sú hlúposti! rozhodil rukami Miroš. Treba sa rozhýbať. Môj dedo, Jožo, žije v Bystranoch, skoro bol invalidom po vojne, niečo v nohe, ledva chodil. Potom k nim prišiel na leto slávny profesor začal s ním robiť cviky, všeličo vyvádzal. Dedo po pol roku behal lepšie ako vnuci. Veda, Vierka, nezostáva na mieste! Aj pre teba je riešenie, uvidíš! Len sa nevzdávaj. Pohybuj sa, slimák! Pohybuj sa viac!
Doberajúc si ju, zobral jej bábiku, utiekol, a Vierka bosou nohou, berľami, šla za ním, hundrala, aby jej ju vrátil.
– Vierka, čo sa s bábikami hráš, si stará! smial sa Miro. Sedíš a kvíliš ako pani Berta zo zelovocu. K nej keď vojdeš, len o bolestiach všetkých hovorí Hlava hore, Vierka! Ešte si zatancujeme!..
– Vierka! Ihneď si ľahni! Miro, preboha, čo to vyvádzaš?! Vbehla do izby pani Eva. Ona nesmie byť rozčúlená! Von! Preč!
– Teta Eva! ohradil sa chlapec. Veď zasychá u vás Vierka na kosť! Neprikujte ju k posteli len preto, že niečo našli! Nie je to maratón. Žiť má, ako všetci ostatní!
– To už nie je tvoja vec. Choď domov, Miro. Ako bude žiť Vierka a my rozhodneme my sami. Ty si ľahkovážny, dôsledky neriešiš. Choď, Filip príde, pomôže robote. Už aj tak dosť zanedbala pokrútila Eva hlavou. Kvôli
– Filip? Ten bifľoš? No teda. Možno si posadím, uvidím vystrčil Miro hruď, ale hneď schytal päsťou po pleci.
Na verande, so zavretými dverami, ho chytila za golier, pritlačila:
– Počúvaj, drahý! Najlepšie by bolo, keby si sa prestal miešať! Vierka má vážne ochorenie, ničoho sa nesmie dotknúť. Ani deti mať nemôže, pôrod by nezvládla tak vravia lekári. Ja chcem mať živú dcéru! Pochopil? A Lene nič nehovor, ona sníva o rodine a deťoch A teraz
Pani Eva sa rozplakala, pustila ho a mávla smerom k bráničke.
Chlapec, až dorazil domov, pochopil o čom hovorila. Vierka je vlastne invalid Prvé čo mu prebehlo hlavou: Zomrie Možno už dnes!
Babka Apolónia pozerala, ako vnuk zhodil bundu, košeľu, nabral do krhly ľadovú vodu z barely a polial sa.
Miro! Čo to robíš?! Prechladneš! kričala a bežala pre uterák.
Mirolav sa nadýchol, potriasol hlavou, myšlienky trochu vytratili.
To nemôže byť pravda! Ona ešte musí žiť! A bude! Bude šťastná, to sľubujem! zaťal päsťou.
Babka Apolónia načúvala, no nerozumela chlapcovmu bľabotaniu
– Miro, čo tak dupoceš? Už je neskoro, choď spať, asi si unavený! zívla.
– Idem, prepáč, ak som znepokojil. Dám si čaj a idem. Spinkaj, babka.
Boli dvaja. O rodičoch Miroslav vedel len matne, možno sa stratili, možno zomreli. Babka nikdy jasno nevysvetlila, ani to, že matka ho nechala a otec, toho nikto nepoznal
Vierku stále vozili k lekárom. Eva nosila na stôl pohostenie, všetko z vlastnej záhrady, len aby povedali, že sa dcéra dá vyliečiť ale zázrak neprichádzal.
Teraz ešte s tým nič nevieme urobiť, pokrčil plecami lekár. Snáď raz, vďaka pokroku vedy Ale teraz úplný pokoj, žiadne rozrušenia.
Jasné Filip vravel, že treba dávať pozor pristavila Eva. Naučil Vierku veľa čítať, aj pohyb kontroluje.
Mama! začervenala sa dcéra. Bolo jej trápne.
Ale čo mama? usmieval sa lekár. Dobré, že máš pri sebe takého chalana, Vierka! Váž si ho! To je manžel aj Tak sa majte, dovidenia.
Lekár šiel domov a poprosil manželku upiecť palacinky. Zrazu zatúžil po niečom maslovom, sladkom a teplom
Tak žila Vierka, bála sa urobiť krok, mama ju sledovala aby neprechladla, ani nebežala, nesmiala sa moc
V kine bolo plno, cítilo sa tam dym z cigariet. Vierka kŕčovito zvierala ruku Miroslava, po chvíli plakala, skrývajúc tvár v jeho pleci.
Vierka, neplač! Všetko bude dobré! šepkal Miro, hladkal ju po vlasoch.
Kriky okolosediacich zasyčali, prikazovali ticho.
Miro, necítim sa dobre. Poďme von poprosila.
Tak ideme!
Dve tiene zacláňali plátno, presunuli sa k dverám a chvíľu na nich zasvietilo svetlo z foyer, potom dvere klapli.
Stáli pred kinom, žmúrili proti žiarovkám.
Sadni si, donesiem vodu! prikázal Miro.
Uvádzačka pokrútila hlavou.
Mladí zasyčala. Aspoň ste svoji? Kam ten svet speje
Zjavne si myslela, že Vierka je tehotná, preto jej neprišlo dobre.
Nie, ešte nie sme svoji. Ale čoskoro budeme! usmial sa Miroslav.
Čože? vydesila sa Vierka, vnútri všetko rozklepané. Veď ty žartuješ, však?
Chytila chlapca za ruku, otočila k sebe.
Nežartujem! vážne odpovedal. Chcel som to neskôr povedať, ale keď už Vierka, idem na vojnu. Po návrate sa vezmeme. Sľúbil som ti, že uvidíš svet? No Pinguinov určite! Sľúbil som?
Prikývla.
Tak to splním. A nezáleží na rečiach! Stačí chcieť liečiť Ťa, a ja chcem. Nájdeme top lekárov, pomôžu. Poradia čo treba a ty porodíš bábätko! povedal horlivo. Najradšej by ju teraz pobozkal, ale uvádzačka ich žmúrila, takže by to vyznievalo trápne.
Dopij vodu a poďme! riekol, potiahol Vierku za sebou; ona sa však opatrne vyvliekla.
Fakt nemôžem mať deti? pýtala sa a dívala sa mu do očí.
Miroslav zmiatol. Eva prosila nehovoriť, a on už prezradil
Teraz sa tým nezaoberajme! Nateraz sa treba šetriť. Poď, prejdeme sa!
Vierka počúvala, kývla, nechala si pomôcť do kabáta, ale potom otočila hlavu, zažmúrila sa, zahryzla si pery. Ona nie je plnohodnotná žena Ako takto žiť ďalej?
Potom Miro vymyslel, ako ju rozveseliť. Zobrali si od Kostiho Kubalu motorku. Vierku obliekli do prilby, posadili pred Miroslava, prikázali mu neponáhľať.
Motorka išla krásne, Vierka cítila, ako ju chalan jemne objal, ruka jej kopírovala boky. Bola zrazu šťastná, srdce jej búšilo. Myslela iba na cestu, Mira, jeho ruky, dych a zvuk motora.
V noci museli volať lekára, prišiel so striekačkou.
Prečo ju nešetríte? povedal v predsieni. Skúšky má pred sebou! Je vystrašená!
Vierka vysvetľovala, že videla strašný film, že to nič nie je, že
Bola si so svojim Miroslavom? spýtala sa prísne mama, keď doktor odišiel.
Áno. Miro je najlepší, on mi všetko povie, vždy pravdu! Aj to, že deti nemôžem
Vierka zas plakala, stonala.
No, ja mu dolámem hnáty! zaťal otec, pán Dušan, päsť.
Nesmieš, oci! Je najlepší! Filip mu nesiaha po päty!
Spať! odsekol otec, zhasol, posotil ženu do izby. Tvojmu Mirovi prišla povolávka, bude pokoj
Eva viac Mira nevpustila, zo všetkého ho obviňovala.
Ja budem s ňou! Budeme šťastní a vyliečim ju! Čo ju zatvárate domov? To nesmie, hento nesmie! Zakvitne ako suchár! Nech si užije mladosť! pred odchodom do armády išiel sa rozlúčiť, no Eva ho nepustila, pohrozila bitkou. Chcel Vierku vidieť, hotový liezť i cez okno!
Na verandu vyšiel otec s puškou v ruke.
Budete strieľať, ujo Dušan? Strieľajte! Jedného viac či menej Nikomu neverím teraz, iba babke Apolónii. Takže žiť nemusím. Povedzte Vierke, že som musel odísť.
Svojprávne stál pred Dušanom, hlavňu mal na prsiach. Eva si zakryla tvár od hrôzy.
Dušan minútu mlčal, potom spustil zbraň.
Si hlúpy, Miro. Snáď sa v armáde polepšíš. Choď. Vierka spí, budiť nedám. Kvôli babke odíď.
Bez výhovorky sa rozhodli, že za všetko môže Miro. Veď keby on Vierku napríklad nenaučil lyžovať, všetko by bolo inak. Tak nech vypadne z ich života!
Neplač, žena, možno sa v armáde zapáči, ostane tam. Zabudne na Vierku mávol rukou Dušan. Pozri sa, či Vierka nepočula?
Eva po špičkách vošla do izby. Nič nevidela Vierka ale stála bosá pri okne, sledovala Mirovu siluetu.
Otoč sa! Otoč sa! kričala v duchu.
A on sa otočil, akože si upravuje čiapku, a v skutočnosti jej zamával. Trochu. A ona vedela
Miroslav sa vrátil až po štyroch rokoch. Vierka nevedela, nik jej nepovedal, poslali ho do Afganistanu, tam sa stratil. Babka Apolónia zomrela nedočkala sa vnuka. Vierke zakázali ísť na pohreb, musela študovať.
Všetky jej listy na Mirovu vojenskú jednotku zmizli.
Neodpovedá? pýtala sa poštárka pani Anna, keď Vierka prišla na poštu. Možno má iné starosti, alebo už jednoducho nechce. Ach, tu ide Filip! Fešák skoro profesor. Vierka, hľadá ťa! Choď!..
Prišiel na jeseň. Dom po babke smrdel plesňou a špinou. Strecha zatekala, steny s hrdzavými škvrnami. Na gauči ešte ležala babkina šatka na kríže. A v rohu na nočnom stolíku tmavli staré drevené obrázky svätých.
Miroslav si sadol, zavrel oči. Všetko akoby bolo rovnaké, no zároveň iné. Ale možno on bol už iný?
Noc prebdil, ráno vyrazil k Vierkinmu domu. Na dvore vešala prádlo pani Eva.
Teta Eva! oslovil, zahodil cigaretu. Stále rovnaká!
Miroslava sa zdalo, že ubehla večnosť od jeho odchodu.
Čo? Kto to je? žmúrila žena.
To som ja, Miroslav. Môžem vojsť?
Nečakal na povolenie, otvoril bránku, bežal po chodníku a stále číhal do okna Vierkinej izby. Ale záves tam tesne vedený, kvety zmizli.
Odišla, Miro. Ty žiješ? poloneurčito, polopriateľsky žena vzdychla. Vrátil si sa, áno?.. Dobre Svet sa zmenil, vieš
Kam odišla? zamračil sa Miro, siahol po ďalšej cigarete, ale rozmyslel si.
Do Martina. Filip tam išiel na vysokú, ona išla s ním.
Čo s tým má Filip?
Veď.. Sú manželia. Vierka už nechcela tu ostať, počula, že si zomrel. Tak sa rozhodla ísť. Filip má v Martine rodinu. Nedávno písala, že sa udomácnili, Vierka je na vysokej. Filip jej všetko učil dovtedy, keď ťa čakala. Keď babku pochovali, Vierka sa zase zosypala, doktora volali No Filip ju podržal. Chápeš, Miro, Eva podišla, pohladila ho po pleci. Vyzerala staršia, tvár jej ochabla. Ty ich nehľadaj. Dopraj im šťastné chvíle, aspoň nech skúsia
Pozrela na neho prosebne, pokrčila plecami.
Vierka nikdy toho bifľoša neľúbila! uchechtol sa Miro, pľuvol nabok.
To bolo kedysi. Ale keď si tu nebol, premyslela si to. Je jej s ním dobre, chráni ju. Ja ťa prosím, neukazuj sa už.
Miroslav nič neodpovedal, otočil sa a odišiel. Eva vzdychla ťažko, vošla dnu. Manžel sedel za stolom a čítal. Aj jeho Filip priviedol ku knihám
Miroslav sa ešte deň motal v prázdnej chalúpke, pobalil si ruksak, zatĺkol okná doskami a nasadil zámok. Chladno sa narovnal, išiel na cintorín. Nad hrobom babky Apolónie počúval vtáčiky v kríkoch, sňal z krku kríž, položil ho na hrob.
Prepáč, babka Apolónka
A odišiel
Miroslav sa stal tvrdým, rozhodným až do osudovosti. Slovo nie neuznával. Bojoval, viedol, rozdával odmeny, točil podnikaním, mäkko aj na hrane zákona, raz rozbiehal autodielne, raz potravinové reťazce, potom zahraničné kontakty. A stále hľadal.
Nie, Vierku by našiel do piatich minút Martin, vysoká, Filip múdry tí nezamiznú. On však hľadal príležitosť.
Osem rokov podnikania technika, antikvariát, potraviny, suroviny, Miroslav už mal kontakty aj medzi výrobcami zdravotníckej techniky, odtiaľ sa mu podarilo dostať k najlepším lekárom.
Prečo ťa tak zaujímajú srdcové problémy? pýtal sa Roman Ruman, kardiológ z Národného inštitútu. V tých veciach máme špičky. O čo ti ide?
Nič. Pomôcť potrebujem jednej Aby mohla žiť Žila, opravil sa Miro. Je mladšia odo mňa o dva roky, od šestnástky má srdce presnú diagnózu neviem.
Potrebujeme vedieť presne čo a nové výsledky. Staré nálezy sú k ničomu, chápeš?
Miro prikývol, zobral si veci a odišiel v tichosti. Po chodbe bolo ticho, sem-tam niekto zakašľal.
Kam ideš? Ivetka stála v chodbe, priviazala si opasok na župane, v byte chladno, Miro stále vetrá, chce sa mu hlboký vzduch. Päť ráno, kam zase?
Miroslav sa otočil, ospravedlňujúco mykol ramenami.
Prepáč, nechcel som budiť. Musím odísť na dva-tri dni. Nebudeš sa nudiť. Ale hej, rýchlo ju chytil do náručia, objal a pobozkal. Mysli na mňa, dobre? Ak bude niekto volať, povedz, že nevieš, kedy prídem Vlastne, ani nevieš. No dobre, pusť ma, letím, mám lietadlo. Do bytu nikoho neber, jasné?
Ivetka zodvihla ruky, akože sa vzdáva, prikývla, poslala mu vzdušný bozk.
Rozkaz, môj pán. Nechceš aspoň raňajky?
Nestíham, prepáč.
Ticho zavrel dvere. Ivetka ešte počula, ako štípu jeho topánky po schodoch.
Vedel, že ju neľúbi. Bolo mu pri nej však dobre. S Ivetou mal istotu, Ivetka mala bohatého, fešného muža. Čo viac treba v tomto svete, kde nie všetko je správne?..
Pán Andrei, vážime si vaše ponuky, vždy potrebujeme prístroje, ale otázka chorobopisov, osobných údajov pacientov, to je iná stránka! V reštaurácii oproti sedel drobný nervózny lekár, ruky tenké, fialové nechty okusoval; vždy sa spamätal a položil ruky na stôl. To je kontrola? Odkiaľ ste, z úradu? Nie, ja nehovorím, že Vierka Pániková Nie, nespomínam si. Pre dodávky prístrojov na úrad, na vedenie, prepáčte
Lekár celý spotený po tvári.
Upokojte sa, Jozef! usmial sa Miro. Neposielajú ma, som za seba. Koľko chcete za informácie? Nešetrite, mám dosť. Pochopte, Vierka je moja dávna známa, a trápi sa, srdce má choré, muž ju drží doma, kŕmi liekmi, do práce ju pustí len kvôli ohováraniu susedov, dovolenku prežije doma, do divadla nesmie ísť, lebo sa vraj rozčúli. A to je život? Povedz, doktor, to je život? Špeciálne som došiel do mesta, naozaj som ju našiel. Je už len tieň, on ňou kradne Dostali byt, auto len vďaka jej chorobe. On na jej auto jazdí, ona na autobus. Dovolenku tiež získal, no na more chodí sám, ona je doma, lebo vlak nezvládne. Ich syn, tiež, toho trápi učením, chlapec zdravý a robia z neho dedka. On má energiu a peniaze. To všetko na Vierkino konto. A poviem ti, Jozef, lekári dávate mlieko len jemu, však? Do kávy si dá, má rád Starý klamár!
Hovoril pomaly, ticho, natiahol slová, ale mal chuť kričať, búchať pästou. V reštaurácii však len pokoj.
Ste strašný človek, pán Andrei! šeptal Jozef, ešte viac sa schúlil, ukázal tenký prst. Vpletáte sa do cudzích životov. Chcete rúcať svet, čo vám nepatrí, nepoznáte ho! To je zločin!
Zločin je zobrať si chorú len kvôli vlastnímu prospechu! zavrčal Miro. Ľudia sa otočili, čašníci vymenili pohľady. Mne jeho svet je ukradnutý! Ľutujem Vierku, aj toho syna! Takže prosím ťa, daj mi pozrieť kartu alebo čo máš, a zmiznem. Prístroje prídu načas, neboj sa. Nik sa nedozvie. Zaplatím. Ty chceš peniaze? Mám ich. Dohoda. Jedna dohoda, kde zachrániš človeka a svoju rodinu. Vieš, syn ti ide onedlho na vysokú, zabezpeč sa. Poď, porozprávame sa vonku.
Vyšli. Vietor studený, kvapky dažďa lietali po uliciach.
Koľko? otočil sa Jozef.
Miro povedal sumu. Jozef prikývol, vytiahol z aktovky papiere mal ich pripravené, len vyjednával o cenu. Miro sa usmial, vložil obálku do aktovky.
Ďakujem. Prístroje sú už na ceste, v týždni budú.
Miroslav potľapkal lekára po pleci a odišiel.
Vierka Ivanovna Pániková kráčala uličkou. Na nič nemyslela, len kráčala a dívala sa okolo. Zajtra zasa poliklinika, Filip jej vybavil, termín hrozný, musela žiadať voľno. Večer rodičovské v škole, Filip nemôže ísť O týždeň prídu Filipovi rodičia, treba pripraviť izbu Veľa práce. Ale teraz len kráčať a dýchať. To je dobre.
Okolo preletela motorka, dievča objímalo chalana, Vierka sa usmiala, spomenula si na jazdu s Mirom, na postriekané domy susedov.
Vierka! začula hlas, zmeravela. Vierka, ahoj!
Obzrela sa. Miroslav.
Musím s tebou hovoriť. Je to dôležité aj rýchle! potiahol ju ku lavičke. Poďme sa niekam sadnúť, porozprávať.
Miro Miroko Miroslav! šeptala a hladkala ho po pleci, po tvári. A babka Apolónka neverila
Vierka sa rozplakala, Miro ju objal. Bol silný a dobrý, vždy s ňou to teraz vedela.
Tak kde budeme? Do kaviarne? spýtal sa.
Načo? Poď ku nám. Filip aj Valér už doma. Valér náš syn, zoznámite sa.
Nemôžem k vám. Je to len medzi nami.
Dobre. Tu je jedáleň, poďme.
Sadli si, Miroslav dlho otáľal, potom začal:
Vierka, musíš ísť so mnou. Len treba papiere, povolenia, všetko.
Kam? zmätene sa opýtala.
Môj kamarát, špičkový lekár, našiel riešenie pre tvoju diagnózu. Treba operáciu, potom budeš žiť život naplno! A Filip už ťa nebude držať zavretú, skúmať
On ma netýra, len sa boji, stará sa pokrútila hlavou Vierka. Nemal by si ho tak vysmievať.
Ja viem všetko. Aj to, že na tvojom aute jazdí on. A všetko ostatné viem. Vierka, kašli naňho! Už mám všetko zaplatené, čakajú len na teba a papiere. Skvelí špecialisti, naši aj zahraniční. Roman Ruman
– Počkaj, Miro. Ty povedz, čo so sebou? Si ženatý, čo robíš? prerušila ho Vierka. Zmenil si sa, by som ťa ani nespoznala Ale pristane ti to
– Ako? šeptol Miro.
– Tak záhadne, neprístupne. Nebodaj si mafián? šepkala tiško.
– Všetko bolo. Aj špinavá práca, rozdeľovali sme štvrte, tovar dovážali. Potom to prečistili, teraz robím v dodávkach, veci zo zahraničia. Dokonca po anglicky viem, to je niečo!
– Valér sa tiež učí. Filip mu našiel doučovateľa, dvakrát týždenne k nám chodí. Bol si doma? Čo tam je?
– Nič. Neviem. Ale o to nejde! Miro zrazu zneistel, akoby tušil že niekto príde.
– Vierka? Valér už čaká, večera je hotová, a ty sedíš v jedálni? Filip sa zjavil pri ich stolíku. Ja som sa zdržal, šiel okolo, videl som ťa. A to To je Miro? Tak to je prekvapenie.
Filipovo čelo stuhlo, jemne potiahol manželku za ruku.
Počkaj, Filip. Miro mi chcel niečo navrhnúť, nestihla som všetko
Vierka vytušila, že sa stane niečo zlé, vopred sa bála a zbledla.
Na vzduch! Vierka, potrebuješ čerstvý vzduch. Daj si tabletu pod jazyk! rozbehol sa Filip, Miroslav krútil hlavou a šiel za nimi.
Doma bolo chladno, cítilo sa polievku. Valér vyšiel z izby, zvedavo pozrel na hosťa.
– Miroslav, podal mu ruku.
Chlapec ju potriasol, pozrel na otca.
Valér, navečeraj sa v izbe. Ideme s pánom Mirom niečo prebrať, povedal Filip.
Vierka synovi položila večeru na podnos, pobozkala ho a odišla do kuchyne.
Tak čo ťa sem priviedlo? Ako sa ti darí? Filip sa cítil pánom, prechádzal po kuchyni, potom sa posadil tak, že hosťovi bránil nohy vystierať.
– Vierka, daj mu fašírku. Si ženatý? hodil do úst cibuľku.
– Nie. Pre Vierku som zohnal kliniku v zahraničí, urobia jej zákrok na srdci. Je to stále vzácna operácia, ale budú pri nej naši odborníci. Úplne iný život, bude žiť naplno! Vierka! Prečo mlčíš? oči mi žiarili.
– Vierka, choď dať deťom čaj.
Filip počkal, kým žena odíde:
– A čo ona môže povedať? Priletíš odnikiaľ, chceš ju odtiahnuť niekam, nevieš ani za čo, pod nôž ju posielaš. A my? A Valér? Keď sa čosi stane? Ona ostane vonku, my tu? Nám je dobre, nie je čo zachraňovať. Pomôž si sebe! tíško prehovoril Filip. Nevplietaj sa, kam ťa nežiadajú. Prišiel si, predtým kde si bol? Chodil si so zbraňou, robil kšefty? My sme ledva prežívali. Ty si snáď bol pri nej, keď rodila Valéra, ty si jej utieral nočníky v nemocnici? Nie. Ona celá patrí mne. Ja najlepšie viem, čo je pre ňu dobré. Ja
– Ty? Svoje zásluhy mi tu prednášaš? Hm Miroslav vyskočil, postavil sa nad Filipa. Ona nie je tvoja vec. Potrebuje šancu na život, nie prežívanie. Pekne ti je na jej aute? Keby si videl, ako bude šoférovať sama! Hambím sa za teba! Keď pôjde na operáciu, zmení sa, bude šťastná
– Ja nikam nejdem, Miro. Ostávam tu. Toto je môj život. Bojím sa, Miro, môj Čo keď sa neprebudím? Umrem Valér je ešte malý, trpel by. Ja žijem dobre
Vierka objala Mira, položila hlavu na jeho rameno.
Chlapci, ideme na čaj! Máme zákusky i cukríky! usmiala sa. Potom, Miro, ideš domov, dobre?
Čaj piť nechcel, postavil sa, zobral bundu, odišiel bez rozlúčenia.
Krívajúc ulicou, strkajúc do ľudí, Miroslav nechápal ako sa niekto môže vzdať lepšieho života? Kvôli Vierke už všetko zariadil, predal pol podniku A napokon zbytočne.
Nabúril dvere všetkých úradov, vybavoval zase márne.
Ty si len chcel Filipovi dokázať, že ty si ten lepší, že Vierka bude tvoja. Sklamal si. Prehral si. preblesklo hlavou, potom len tma, krivda
Doma Ivetka nespí, čaká.
– Ahoj, šeptla v chodbe, ešte v tom župane. Uvarila som polievku Skúsiš? Podarila sa mi
Podišla k nemu, objala ho, stíchla.
– Ty čo? zahriakol Miro.
– Bála som sa, že neprídeš, že ostaneš pri nej
Ivetka si vzdychla, privinula sa ešte viac.
– Moja, ako by som mohol bez teba, hm? Aké hlúposti! Miroslav zrazu pocítil, akoby zo seba zhodil trojtonový balvan. Nikomu nič nemusí. Nemusí ani sebe. Môže žiť, milovať Ivetku, vziať si ju za ženu, narodia sa im deti, vychovajú ich A to bude ich život, ich rodina. Ostatní si nech žijú, ako chcú.
A je to vlastne jednoduché dovoliť si byť šťastný.
Ivetka pozorovala, ako s chuťou je jej polievku, a usmievala sa, lebo v ich dome už býva malá rodina. Bola si tým istá.
Poučenie? Šťastie nikdy nenúťte druhým, hľadajte ho pre seba a dovolíte ho tak vyrásť aj u tých, ktorých milujete.
