V júni som sa rozviedla. Muž odišiel, zabuchol dverami, za tou, čo je „mladšia a efektnejšia“. Deti už nie sú dôležité. Valentín, môj bývalý, pred svadbou bol samé šarmantný: kvety, nežné slová, romantika. Ale po sobáši skúšobná verzia „ideálneho manžela“ vypršala a plná verzia mala obmedzené funkcie. Nič strašné, ale jedna trápnosť mi otravovala život. Začal počítať peniaze. A robil to s akousi sadistickou zaujatosťou.
Jeho plat bol o čosi vyšší než môj – asi o päťsto eur. To z neho robilo „živiteľa“ a zo mňa – služku. Ale výdavky počítal podľa svojej logiky. Nákupy „pre domácnosť“ boli jeho milosťou voči mne. „Pre domácnosť“ – to bolo auto na leasing, päťsto mesačne, na ktorom ma raz za týždeň zviezol do hypermarketu. „Pre domácnosť“ – záclony, panvice, rekonštrukcia kuchyne. „Pre mňa“ – detské oblečenie, hračky, škôlka a lekáre pre syna. „Pre mňa“ – účty za energie, lebo som ich platila ja. A keď som ich platila, boli to moje výdavky. Podľa neho to všetko bolo „pre ženu“. Na seba, ako tvrdil, takmer nič neutrácal. V jeho očiach a očiach jeho rodiny som bola „čiernou dierou“, ktorá požiera rozpočet. Zarábala som menej, ale míňala všetko, čo on priniesol. Každý mesiac sa posmieval: „Koľko ti zostalo peňazí?“ Peňazí, samozrejme, neostávalo.
V poslednom roku manželstva jeho obľúbenou frázou bolo: „Musím ťa obmedziť, príliš veľa chceš.“ A obmedzoval. Najprv sme sa dohodli, že si necháme každý sto eur, zvyšok do spoločného. Potom sa rozhodol vziať si rozdiel v našich platoch, nechal si dvesto, mne tiež sto. Neskôr znížil svoj príspevok o ďalšie sto, s tým, že „tvoj krém za desať eur je luxus, ja sa mydlom zaobídem“. Nakoniec na domácnosť, jedlo, leasing a dieťa mi vyčlenil tisíc tristo: päťsto od neho, osemsto odomňa. Ale nestačilo to. Prestala som si odkladať svoje sto, vrazila som celý plat – tisíc dvadsať – do rodiny. Žila som z príležitostných odmen a drobných príplatkov, počúvajúc, ako ma „živí“ a ako ma ešte viac obmedzí. Lakomá, vraj.
Prečo som sa nerozviedla skôr? Bola som hlupák. Verila som jemu, jeho matke, svojej matke. Myslela som, že má pravdu: neviem míňať, on ma živí. Chodila som v ošúchanom, šetrila každé cento, polykala lieky proti bolesti, odkladala návštevu zubára – voľná poliklinika zavretá, na súkromného nemám. Valentín míňal mesačne osemsto na svoje „chúťky“: nový telefón, značkové tenisky, audí do auta za horentné sumy. A chválil sa, ako „rozumne riadi osobný rozpočet“.
A potom – rozvod. Môj „živiteľ“ odletel k tej, čo nemaže staré svetre, maľuje pery, cvičí v posilňovni, a nešpekuluje, ako nasýtiť rodinu z pár centov alebo upliesť synovi palčice z rozpleteného svetra. Plakala som nocami. Ako to zvládnem sama s dieťaťom? Šetrila som ešte viac, s desom pozerajúc sa do budúcnosti.
Ale prišiel výplatný deň. A – zázrak! – na účte ostali peniaze. Veľa peňazí. Predtým som v tomto období už siahala po kreditke. Potom prišla záloha a peňazí bolo ešte viac. Sadla som si, otrela slzy, vzala si zošit a začala počítať. Príjmy, výdavky – všetko v stĺpcoch. Áno, jeho plat, respektíve jeho biednych päťsto, „odišlo“. Ale zmizol aj leasing za auto – päťsto. Na jedlo míňam polovicu. Nikto nenaťahuje, že kura – to nie je mäso, nežiada steaky, boršč „s mastnejším mäsom“, drahú salámu. Nikto nekrčí nos nad syrom za päť eur, žiadajúc „poriadny“ za pätnásť. Netreba kupovať pivo, sladkosti nezmizajú po kilosNikto už nehovorí: “Tvoje karbanátky sú nič, objednaj pizzu.”
