Slnko po daždi…
„Zuzka, počkať! Môj chlap bol v pivnici, nabral som ti zemiakov.“ Zuzana sa otočila k susedovmu dvoru.
„Och, ďakujem, teta Mária, určite vám to vrátim.“
„Čo mi vrátiš? Ach, bieda. Vráti ona. Skôr si mala rozmýšľať, keď si rodila deti. Jožko nikdy nebol poriadny chlap.“
Zuzana prehltla urážlivé slová, lebo vedela, že do výplaty je ešte týždeň a na samom mlieku dlho nevydrží. Sama by to možno zvládla, ale doma na ňu čakali traja drobcovia. Jožko, o ktorom suseda rozprávala, bol jej manželom – vlastne už bývalým, lebo minulý rok zistil, že štát mu za troch detí nedá ani auto, ani byt. Rýchlo si poskladal veci a povedal, že v takej biede žiť nechce. Zuzka práve umývala riad a až tanier jej vypadol z rúk.
„Jožo, čo to hovoríš? Ty si predsa chlap. Nájdi si poriadnu prácu, kde dobre platia, a nebude žiadna bieda. Sú to predsa tvoje deti. Vždy si vravel, že chceš veľa detí.“
„Chcel, ale nevedel som, že štát sa k rodinám s deťmi bude správať tak ľahostajne. A robiť naprázdno nemá zmysel,“ odvetil Jožko.
Zuzana sklopila ruky.
„Jožo, a čo my? Ako to zvládnem sama?“
„Zuzka, ja neviem. A vôbec, prečo si netrvala na tom, že nám stačí jedno dieťa? Ty si žena, mala si vedieť, že sa to môže stať.“
Zuzka nestihla nič odpovedať, lebo Jožko vybehol z domu a takmer behom sa hnal k zastávke. Slzy jej stúpali do očí, ale vtom zbadala, že na ňu hľadí troje očí. Miško bol najstarší, tento rok mal ísť do školy. Janko mal len päť rokov a ich hviezdička Terka mala dva. Zuzka prehltla, usmiala sa.
„Tak, kto chce palacinky?“
Deti sa rozvrieskali, ale Miško večer spýtal:
„Mami, a ocko sa už nevráti?“
Zuzka sa snažila niečo vymyslieť, ale potom len povedala:
„Nie, synček…“
Chvíľu Miško pofrfľal, potom dodal:
„Nechaj ho, my to bez neho zvládneme. Ja ti pomôžem.“
Keď sa Zuzka vracala z večernej dojky, vedela, že drobotina je nakŕmená a v postieľkách. Vôbec sa nestačila čudovať, ako jej syn tak rýchlo dospel.
***
Poďakovala za zemiaky a vydala sa domov. „Pane Bože, kedy už bude teplejšie? Táto zima je nejaká divná.“ Zemiakov by im bolo dosť, ale jeden deň boli také mrazy, že mnohým aj v pivniciach pomrzli. Samozrejme, dedinčania ich ľutovali. Ľudia na dedine sú dobrí, ale vždy pripomenuli, aká je hlúpa. A čo, hlúpa? Teraz už nechápala, ako by žila, keby niekoho z jej detí nebolo. Aj keď bolo ťažko, zvládali to. Chcelo sa im nového oblečenia a hračiek, ale deti nežiadali. Vedeli, že mama kúpi, hneď ako bude môcť. Tento rok s Miškom dokonca vymysleli, že postavia väčšiu fóliovník. Zatiaľ len z fólie, ale už všetko vypočítali, koľko viac pohárikov s uhorkami a paradajkami pripravia na zimu. Zuzka presunula vedro do druhej ruky a vtom zbadala dav. No, skôr pre dedinu, hlavne v tomto čase, sú traja ľudia už dav. Zuzka tam zamierila, lebo ten dav stál pri jej plote. Ešte len prichádzala, ale už počula:
„Obrovský, určite lovecký.“
„Asi ho roztrhal diviak. Nie, nezachráni sa.“
Zuzka sa pozrela tam, kam hľadeli ľudia, a zhrozila sa. „Čo tu len stojíte? Treba mu pomôcť!“
Ľudia sa otočili. Sused povedal:
„No ty, Zuzka, čo rozprávaš. Vidíš tie tesáky? Kto sa k nemu priblíži? A pomôcť sa mu nedá.“
„Akože nedá? Prišiel k ľuďom o pomoc!“
Na snehu ležal pes, lovecký alebo nie, Zuzka sa v tom nevyznala. Videla však, že má vážne poranený bok. Pes bol obrovský, ale Zuzka sa ho vôbec nebála. Videla tú bolesť v jeho očiach! Ľudia sa zasmiali a čoskoro sa rozišli. Nikto nechcel problémy.
Zuzka opatrne prešla rukou medzi psími ušami.
„Vydrž, vydrž, chvíľu. Prinesiem deku, presuniem ťa a pokúsime sa dostať domov.“
Zozadu sa ozval šuchot.
„Mami, priniesol som deku. A ešte môžeme použiť dvierka zo starých chladničiek ako nosidlá.“
Zuzka sa rýchlo otočila – vedľa stál Miško, v očiach mal slzy. Videla, ako psa bolí. Pes zovrel zuby do deky a ticho stonal. Utíšil sa, kým mu Zuzka ránu čistila. Ak psy strácajú vedomie, práve to sa stalo. Menší pozorovali všetko z pohovky s obrovský
