Slnko po daždi…
„Zuzka, poď dnu. Bol som v pivnici, nabral som ti zemiaky.“
Zuzana sa obrátila k susedke.
„Ó, ďakujem, teta Mária, určite vám to vrátim.“
„Čo mi vrátite? Ach, bieda. Vrátila by. Skôr si mala rozmýšľať, keď ste si robili deti. Fero nikdy nebol poriadny chlap.“
Zuzka prehltla urážky, lebo vedela, že k výplate týždeň a na mlieku dlho nevydrží. Ale nie pre seba – doma na ňu čakali tri deti. Fero, o ktorom susedka hovorila, bol jej manžel, teraz už bývalým, keďže minulý rok zistil, že štát mu za troch potomkov nedá ani auto, ani byt. Rýchlo si zbalil veci a povedal, že v takej biede žiť nebude. Zuzka práve umývala riad a takmer jej vypadol tanier z rúk.
„Fero, čo to hovoríš? Si predsa chlap! Nájdi si slušnú prácu, kde dobre platia, a bieda nebude. Sú to tvoje deti! Vždy si vravel, že chceš veľa detí.“
„Chcel, ale nevedel som, že štát sa k rodinám s deťmi tak vyserie. A robiť pre nič nemá zmysel,“ odpovedal Fero.
Zuzka sklopila ruky.
„Fero, a čo my? Ako to zvládnem sama?“
„Zuzka, neviem. A vôbec, prečo si netrvala na tom, že nám stačí jedno dieťa? Si žena, mala si vedieť, že sa to môže stať.“
Zuzka už nestihla nič povedať, lebo Fero vybehol z domu a skoro utekal k zastávke. Slzy jej stekali po tvári, keď v tom zbadala tri páry očí. Jožko bol najstarší, tento rok mal ísť do školy. Mišo mal len päť rokov, a ich hviezdička Ria mala dva roky. Zuzka prehltla, usmiala sa.
„Tak, kto má chuť na palacinky?“
Deti sa rozvrieskali, len Jožko sa večer opýtal:
„Mami, a otec sa už nevráti?“
Zuzka chvíľu váhala, čo povedať, potom odpovedala:
„Nie, synček…“
Jožko chvíľu popotisoval, potom povedal:
„Nechaj tak, zvládneme to bez neho. Pomôžem ti.“
Keď sa Zuzka vracala z večernej dojky, vedela, že sú malí nakŕmení a v posteliach. A vôbec, žasla, ako jej syn tak rýchlo dospel.
Poďakovala za zemiaky a vydala sa domov. „Bože, kedy sa oteplí? Čo je to za zimu tento rok?“ Mali síce dosť zemiakov, ale jeden večer bol taký mráz, že aj v pivniciach mnohým pomrzli. Samozrejme, dedinčania ich ľutovali. Všetci boli dobrí ľudia, ale vždy pripomenuli, aká je hlúpa. A čo, hlúpa? Teraz si už nevedela predstaviť život bez ktoréhokoľvek z jej detí. Ťažko bolo, ale zvládali to. Chcelo sa im nového oblečenia a hračiek, ale deti neprosili. Vedeli, že mama kúpi, keď bude môcť. Tento rok s Jožkom dokonca plánovali postaviť veľký skleník – síce z fólie, ale už všetko prepočítali, koľko ďalších pohárov uhorkov a paradajok na zimu spravia.
Zuzka prehodila vedro do druhej ruky a zrazu uvidel dav. Pre dedinu boli v tejto dobe aj traja ľudia dav. Šla bližšie, lebo stáli pri jej plote. Už z diaľky počula:
„Obrovský, určite lovecký.“
„Asi ho roztrhal diviak. Nie, už je po ňom.“
Zuzka sa pozrela tam, kam všetci a zhrozila sa. „Čo len stojíte? Treba mu pomôcť!“
Ľudia sa otočili k nej. Sused povedal:
„Zuzka, čo to hovoríš? Vidíš tie tesáky, kto by sa k nemu priblížil? A ani by to nepomohlo.“
„Akože nepomohlo? Prišiel medzi nás o pomoc!“
Na snehu ležal pes, či lovecký, či nie. Zuzka v tom veľmi nevyzerala, ale videla, že má vážne zranený bok. Bol obrovský, ale Zuzka sa ho vôbec nebála. V očiach zvieraťa videla bolesť! Ľudia sa zasmiali a rozišli. Nikto nechcel problémy.
Zuzka opatrne pohladila psa medzi ušami.
„Vydrž, chvíľu. Prinesiem deku, prenesieme ťa a skúsime dostať sa domov.“
Zozadu sa ozval šuchot.
„Mami, priniesol som deku. A ešte môžeme použiť dvierka zo starých chladničky ako nosidlá.“
Zuzka sa rýchlo otočila – vedľa stál Jožko, v očiach mal slzy. Videla, ako psa bolí. Pes zahryzol deku a ticho stonal. Utíšil sa, až keď mu Zuzka čistila ranu. Ak vôbec psy omdlia, práve to sa stalo. Mladší pozerali z pohovky s obrovský
