Slnko po daždi…
„Zuzka, poď dnu. Bol som v pivnici a nabral som ti zemiaky.“
Zuzana sa obrátila k susedovmu dvoru.
„Ó, ďakujem, teta Mária, určite vám ich vrátim.“
„A čímže mi ich vrátiš? Ach, bože môj. Vráti… Mali ste rozmýšľať skôr, ako ste si narobili deti. Janko nikdy nebol poriadnym chlapom.“
Zuzka prehltla urážlivé slová, lebo vedela, že do výplaty ešte týždeň a na samom mlieku dlho neprežije. Ona by ešte, ale doma na ňu čakali traja drobcovia. Janko, o ktorom suseda hovorila, bol jej manželom, teraz už bývalým, lebo minulý rok zistil, že štát za troch potomkov nedá ani auto, ani byt. Rýchlo si zbalil veci a povedal, že v takej biede žiť nechce. Zuzka práve umývala riad a takmer jej vypadol tanier z rúk.
„Jano, čo to hovoríš? Si predsa muž. Nájdi si poriadnu prácu, kde dobre platia, a nebudeš žiť v biede. Sú to predsa tvoje deti. Vždy si hovoril, že chceš veľa detí.“
„Chcel, ale nevedel som, že štát sa k veľkým rodinám bude správať tak ľahostajne. A pracovať do ničoho nemá zmysel,“ odpovedal Janko.
Zuzka sklopila ruky.
„Jano, a čo my? Ako to zvládnem sama?“
„Zuzka, ja neviem. A vôbec, prečo si netrvala na tom, že nám stačí jedno dieťa? Si predsa žena, mala si vedieť, že sa toto môže stať.“
Zuzka už nestihla odpovedať, lebo Janko vybehol z domu a skoro utekal k zastávke. Slzy jej stúpali do očí, ale vtom videla, že na ňu hľadí troje očí. Miško bol najstarší, tento rok mal ísť do školy. Jankovi bolo len päť, a ich hviezdička Margareta mala dva roky. Zuzka prehltla, usmiala sa.
„Tak, kto má chuť na palacinky?“
Deti sa rozvrieskali, len Miško večer spýtal:
„Mami, a otec sa už nevráti?“
Zuzka sa snažila niečo vymyslieť, ale potom len povedala:
„Nie, synček…“
Chvíľu Miško pofrflal, potom dodal:
„No a nech, my to bez neho zvládneme. Pomôžem ti.“
Keď sa Zuzka večer vracala z dojenia, vedela, že drobotina je už nakŕmená a v postieľkach. A vôbec, Zuzku udivovalo, ako jej syn tak rýchlo dospel.
***
Poďakovala za zemiaky a vydala sa domov. „Pane Bože, kedy už bude teplejšie? Čudná zima tento rok.“ Zemiakov by im bolo dosť, ale jeden deň bol taký mráz, že mnohým aj v pivniciach pomrzli. Samozrejme, dedinčania ich ľutovali. Na dedine boli ľudia dobrí, ale vždy pripomenuli, aká je hlupáčka. A čo, hlupáčka? Teraz už nechápala, ako by žila, keby niekoho z jej detí nemala. Aj keď to bolo ťažké, zvládali to. Chcelo sa im nového oblečenia a hračiek, ale deti neprosili. Vedeli, že mama kúpi, hneď ako bude môcť. Tento rok so Miškom dokonca plánovali postaviť veľkú fóliovník, samozrejme zatiaľ len z fólie, ale už všetko prepočítali, koľko viac pohárikov s uhorkami a paradajkami pripravia na zimu. Zuzka prehodila vedro do druhej ruky a vtom uvid
