Slávnostný výstup Margarity Petrovny
– Marína! Toto nie je kapustnica! Je z toho len akýsi neidentifikovateľný miš-maš! Zlatko, si skvelá právnička, tak sa už venuj radšej svojej práci. Kuchyňu nechaj tým, čo majú viac nadšenia a menej rozumu.
– Margita, ja nie som žena! Maška mala na krajíčku slzy rozčarovania.
Prečo jej nikdy nešli jedlá, ani tie najjednoduchšie? O niečom zložitejšom sa ani neodvážila uvažovať. V ich rodine to bolo jasne rozdelené už dávno.
Vierka gazdiná, Maška múdra hlava a Svetlana nespútaná duša, ktorá dokázala v každej situácii zariadiť, že všetko išlo správnym smerom. Preto zvykla na rodinné posedenia variť Vierka, zatiaľ čo Maška a Svetka udržiavali zázemie upratovanie, nákup, zábava pre deti. Posledné mala pod palcom Svetlana. Len ona vedela zorganizovať skupinu Sokolovcov tak, aby Vierkin dom, kde sa všetci stretávali, neskončil po rodinnej návšteve ako bojište. Deti v rodine Sokolovcov boli rozmaznávané i prísne vychovávané s premenlivým úspechom.
Všetkých sedem vnúčat Margity Petrovny, ktoré bezmedzne milovala, sa podobalo najviac práve svojej najmladšej tete, Svetlane. Hoci už bola matkou dvoch z detí, ktoré práve veselo pobehovali po tráve pred domom, jej duša ostala hravá. Sedela na schodíkoch, prehrabávala slivky na kompót, ktorý chcela Margita variť, a rozmýšľala, či sa predsa len nepridá k detskej hre. Zabránili jej v tom len prísne pohľady Vierky, ktorá práve rozpaľovala nôž na ďalší šalát, mrmlúc si:
Ty nie si žena, ale urobené chlapča, Svetka! Kedy už dospeješ?! Maška už vážna pani, aj mne sa celkom darí, ale ty stále poskakuješ ako zajac! Na motorke sa naháňaš, život chváliš široko-ďaleko… A deti rastú! Ako sa budú na svoju mamu pozerať? Dnes to nevadí, ale o pár rokov? Budú sa hanbiť?
– Nezveličuj, Vierka! Maška znova skepticky nakukla do hrnca, s ktorým zápasila celé dopoludnie, ale napokon ráznou rukou prikryla pokrievku. Majú byť na čo hrdé. Ktorej inej mame sa podarí zložiť a zložiť motorku? Ty vieš? Ja nie! Ja ani obyčajnú polievku neviem dať dokopy, nemajú byť na mňa hrdé?
– Ale majú byť. Ty nevariš, ale na súde zachrániš, čo sa dá.
– Vidíš! Takže?
– Čo?
– Každý by mal robiť to, v čom je najlepší.
– Výborne povedané! Margita Petrovna, ktorá zachytila len záver debaty, sa zjavila na verande a všetky ženy zalapali po dychu. Aj deti zastali ako prikované, keď zazreli babku v celej jej kráse.
– Teda! Svetkini dvojičky synchrónne zacvakali jazykmi, až to zaznelo ako rana.
– Efekt dosiahnutý.
Margita sa otočila v kruhu, aby všetci mohli obdivovať nové šaty a lodičky, čo si obúvala len na výnimočné príležitosti. A dnes takou príležitosťou naozaj bol.
– Dievčatá, čo poviete? Hodí sa žene v mojom veku ísť takto na stretnutie s chlapom, ktorého som nevidela snáď štyri desaťročia?
– Margita, vyzeráš fantasticky! Zostane z neho popol!
– Ale nie popol, preboha! Margita Petrovna s dôstojnosťou prešla pred rodinou a postavila sa v póze ruky vbok, nos hore. Čo budem robiť s mužom na zemi? Musím pochopiť, čo odo mňa ten človek vlastne chce, po toľkých rokoch. Čo odo mňa môže čakať?
– Babka, možno práve to, čo mu môžeš dať ako žena? Vierina najstaršia, pätnásťročná Anička, si prisadla k tete a strčila si do úst polovičku slivky. Čo?!
Hromadný smiech spôsobil, že kocúri vyľakane zliezli z verandy a úbohý teriérik sa radšej schoval pod stôl.
– Anča, ty ma raz porazíš! Vierka si utierala slzy, Maška upokojovala trasúceho sa psíka.
– Margita, čo ste teda prežili? sykla Maška na deti a tie pochopili, že je čas zmiznúť.
– Ach, Maškina, mali sme román!
Slovo román Margita vyslovila s takým zápalom, že Anča sa už-už chcela postaviť a ubehnúť za ostatnými, no pre istotu si sadla späť.
– Anička, ty na to máš ešte čas!
– Naozaj? A kedy už bude ten pravý čas? zvraštila obočie a vzdychla si, Žiadny vlastný život! Koľko si mala rokov, Margita, keď ste mali román?
– Šestnásť. Rozpažila ruky. Čo na mňa tak pozeráš? Bola som mladučká a hlúpa až strach! Anča, to tebe nehrozí. Celá mama šikovná a krásna! Ale poznat o zákernosti chlapov treba, nie?
– Tak rozprávaj! smiala sa Svetka, Aj tak ju odtiaľto nevytiahnu, nech počúva a učí sa.
Anička sa usadila a uprela na babku svoje zelené oči, tak podobné tým Margitiným, hoci medzi nimi nebolo pokrvné puto. Takto to množstvo priateľov Sokoloviek vnímalo Margita im dávno nahradila mamu.
Do ich života totiž vstúpila Margita krátko po tom, čo ich mama zomrela. Otec zronený, nevedel, ako žiť ďalej. Svet mu spadol pod nohy s manželkinou smrťou.
Osemročná Vierka musela postarať o mladšie sestry, lebo otec na všetko len hovoril:
– Vierka, spýtaj sa mamy. Tá vie.
Vierku to desilo. Myslela si, že otec sa zbláznil. Preto prestala prosiť a začala sa starať sama.
S Maškou to ešte šlo, tá mala päť a bola rozumná, ale dvojročná Svetka bola nezadržateľná a neposedná.
Ich stará mama, ktorá prišla pomáhať, to vzdala po pár mesiacoch so slovami:
– Odpusť mi, zaťko. Ja už nevládzem. Roky, choroby Deti sú príliš živé. Odchádzam. Vieru môžem vziať, ale s mladšími sa nejako musíš porátať sám.
Vierka vtedy počúvala so strachom, ktorý ju paralyzoval.
Ani Svetka, čo práve strkala otcov skrutkovač do zásuvky, nezadržala plač a musela ju Vierka utešovať.
– Neboj sa, schovám sa! Nenájde ma!
Našťastie ich stará mama hľadať nechcela. Otec zamrmlal niečo neurčité, babka odišla s presvedčením, že úlohu splnila.
O pár mesiacov prišla Margita. Svetka mala horúčku, Vierka prekonala strach a poprosila otca, ktorý bol zavretý v kancelárii, nech zavolá lekára.
– Vierka, mám prácu! Čo sa deje?
– Áno, oci! Svetka umiera!
Možno boli slová či tón hlasu, čo rozhodli, ale dvere sa v tom momente otvorili, lekárka bola privolaná a Vierka si prvýkrát po tom všetkom vydýchla aspoň na chvíľu nemusela byť dospelá.
Lekárka Margita Petrovna prišla náhodou, zaskakovala kolegu. Preklínala rozkopané chodníky medzi domami, no rýchlo sa dostala k Sokolovcom. Spýtala sa:
– Ste Sokolovci?
Po rýchlej informačnej výmene stúpla do bytu a stala sa skalou, za ktorou sa Vierka mohla schovať.
Zvládla všetko, privolala sanitku, išla s nimi do nemocnice a Vierin otec dostal od tej statnej, energickej ženy takú prednášku, že sa zmohol len na:
– Čo odo mňa chcete?
– Maj rozum, buď otcom! Alebo ti je všetko jedno? Bez matky a bez otca?
Kričala hlasnejšie než Vierin otec, takže po čase Vierka vedela, že otec sa vrátil a už nemusí byť až taká dospelá.
Onedlho sa úprimne potešila, že bude mať macochu.
Každá z dievčat to prijala inak.
Vierka bola šťastná. Margita na ich rozkývaný život rýchlo priniesla poriadok. Najviac ju presvedčilo, keď Margita, posadila všetky tri sestry a povedala:
– Mama bola len jedna, to ostane. Mňa volajte len Margita.
Ale Maška, ktorá mala s mamou hlbší vzťah, ju vôbec nevítala. Ani slová Vierky, že s Margitou im bude lepšie, nepomáhali. Zakrývala si uši a len monotónne hučala: Nechaj ma! Chcem len mamu!
Vierka sa držala pokojne, kým nezačala opakovať aj Svetka, potom vybuchla:
– Maška! Neviem, čo s tebou! Už nie je mama, pochop! Ja by som ju tiež chcela, ale nie je! Ale ani ja nechcem byť vaša mama, nezvládam to!
Margita našla plačúce dievčatá po kútoch. Zbalila ich v jedno náručie, upokojovala, kým sa nevyplakali.
– Už mamu nemáte, to je pravda. Ale ja tu budem! Nebudem vaša mama, ale kamarátka určite. Nedovolím vám už viac ublížiť.
A dievčatá vyplakali všetko, aj Maška sa povolila, a Svetka rovno na rukách Margity zaspala. Tam sa všetko začalo.
Až po rokoch Margita naozaj spoznala ich úlohy. Sama deti mať už nemohla, ale sestry Sokolovcov jej boli dcéry, hoc nie po krvi.
Otec zomrel rok po svadbe s Margitou. Zamyšlený vkročil pod auto
Keď Margita dostala tú správu, zamrzla na mieste, potom vybehla z ambulancie v lodičkách bez kabátu, bežala rovno do školy, kde boli Vierka s Maškou. Pred riaditeľku vychrčala: Ja sama!
Priviedla si deti domov, pohladila ich a rozhodla:
– Dievčatá, ocka už nemáme. Ale nikdy vás nenechám! Nikdy vás neopustím!
Dievčatá pochopili, že je zle, ale v tej chvíli ostala len teplá ruka sestry a objatie náhradnej mamy.
Margita slovo dodržala. Dievčatá ostali u nej. Vďaka tomu, že začala riešiť adopciu ešte za manželovho života, nikto jej nerobil problémy.
Odišla z polikliniky, začala robiť vo dvoch súkromných centrách. Peňazí bolo akurát a mohla učiť rozum svoje šošovice.
Každú brala s ich plánmi.
Herečka chceš byť? Nečakané! Ale to nepríde len tak! Počkaj! Zobrala telefón a o dva dni šli do divadla na skúšku.
Po dvoch rokoch štúdia v divadle Maška zmenila názor, Margita si vydýchla.
Ak chceš ohroziť krk na motorke, tak aspoň bezpečne! Svetke kúpila poriadnu mašinu i výbavu, predala kvôli tomu aj dedinskú chatu, ale vedela, že inak by sa Svetky vzdala ťažko. Nakoniec jej našla aj skúseného kaskadéra, čo ju učil.
Po rokoch zvyšnú sumu z predaja chaty Svetka minula na garáž a otvorila vlastnú dielničku.
– Akáže to nie je profesia? Komu sú dobré tie staré štandardy? Hlavné je, že dieťa je šťastné!
Vierka, na rozdiel od všetkých, Margite nikdy nepridávala vrásky. Bola zodpovedná a predčasne dospelá. Margita ju rada tuho objala a šepkala:
– Dýchaj, malá, som pri tebe!
Vierka milovala tie chvíle návratu do detstva.
Margita sa snažila pomáhať, chrániť, ak jej to šlo. A keď sa po rokoch obzrela, nemala si čo výčitnúť. Všetky vypravila do sveta, každý má rodinu, deti… Život Nestačí?
Život plynul pokojne až do telefonátu spred troch dní. Dávno zabudnutý hlas šepol jej meno a Margita pustila šálku s čajom, odsunula z cesty Anču a spadla vedľa kresla na zem, kde len bezradne civela do stropu.
– Anči, zavolaj mame, potrebujem psychickú pomoc!
Vierka dobehla o pol hodinu, a s ňou po chvíli aj Svetka.
– Margita, čo je?
– Asi som sa zbláznila! vyhlásila Margita.
– To sú teda novinky! chechtala sa Vierka. Svetka, ty si letela jak blázon, nie?
– Pozri sa na seba! odvrkla Svetka, To ona? Kocúr si užíval, teraz sa ti vankúš nepoškodí! Margita, pozri, aký výtvor mám! Páči sa?
– Nádhera! Čo je to?
– Drak!
– Typické tvoje! obrátila sa Margita konečne od stropu. Dievčatá, môžem ísť na rande?
– Kamže!
Tváre ostatných stuhli, Anča sa rozpľasla na zem od smiechu. Takýto výstup! Padla matematika, ale čo na tom deň plus či mínus. Hlavné, že babka ide na rande!
Diskusia o tejto katastrofe trvala niekoľko dní. Keď v sobotu večer sedelo všetko rodinné osadenstvo u Vierky, Margita si odtrpela svoje.
– Čo chcete počuť? Bol mojou prvou láskou! Ach, aký bol fešák! Vlasy, výška… A hlas, pri ktorom som slabla ešte predtým, než niečo povedal.
– Babka, ľúbila si ho?
– Ohromne! Margita privrela oči k nebesám. Milovala som a trpela…
– Prečo? Čo sa stalo?
– Pretože moja láska nebola opätovaná. Bola zdrojom biedy. Stratila som samu seba… Pekne som to povedala, čo?
– Porozprávaj ešte, babka, prosím ťa!
– Ó, miláčik, to sa spieva, ako balada. Ale keďže dnes nespievam, musím vám tragédiu rozpovedať.
– Margita! zadusila sa Svetka od smiechu. Menej pátosu, viac reality!
– Nedovolím, moje dieťa! Inak namiesto eklérov dostaneš to gesto, čo u nás znamená najviac posmeškov…
– Už mlčím! No, Anča je zvedavá…
– No, však aj vy všetci! podotkla Margita a mávla zošitom ako vejárom.
– Počúvajte a nekomentujte! Túto kapitolu som už dávno zabudla. Nech ma nikto nesúdi.
– Nepotrebujeme!
Margita sa usadila.
– Ako už býva, moja prvá láska sa neskončila sobášom. To by bolo, keď mne bolo šestnásť, jemu sedemnásť, a tej, čo nás rozdelila, ledva osemnásť
– Bola staršia?
– Dnes je ten rozdiel smiešny, vtedy bol ako rozdiel storočí! My stredoškoláci, ona už študentka. Susedka. A jej mama kamarátila s mojou. Dokonca sme boli priateľky. A vieš, čo je prvý poučenie, Anča? Nikdy kamarátke nekecaj, aký fantastický je tvoj frajer. Nič z toho nebude. Závisť je najhorší jed. Zožerie všetko. A tak to bolo aj so mnou. Ani som sa poriadne nestihla spamätať a už boli spolu. Ja som trpela, bála sa priznať…
– Tak teda z teba nebola Tatiana Larinová, čo?
– Nie, mala som rada Puškina, a bola vždy realistka. Možno to bola chyba. Keby som mu vtedy povedala pravdu, možno by všetko bolo iné. Ale mlčala som. On chcel byť námorníkom, ja lekárkou… Aspoň to sa splnilo. Písal mi… Dva listy. V tom prvom som sa priznala, že ho ľúbim.
– Hurá! tešila sa Anča, až skoro spadla zo schodu.
Svetka ju zachytila a sledovala Margitu, ktorá znela zrazu veľmi smutne.
– A potom?
– V druhom liste som mu odmietla…
– Prečo?
– Lebo by som mu nemohla dať nič, len seba. A niekedy muž potrebuje viac.
– Čo viac?
– Deti, zlatko. Nevedela by som mu dať deti. Tak to bolo… V láske myslíš na druheho, nie na seba. A tu máš druhé poučenie! Ak nájdeš niekoho, kto bude viac myslieť ako na seba, vezmi ho a vydaj sa. To je ten správny.
Anča sa pohrávala so slivkou, pohladila babu a naraz zbadala slzy. Vyskočila, objala Margitu.
– Neboj sa, babi, už neplač! Všetko som pochopila! Treba byť svieža! Veď je to veľký výstup, musíš žiariť ako ruža!
Svetka odniesla slivky, Vierka upratala kuchyňu, Maška siahla po knihe a zaspala. Premohla ich podmanivá tichosť tohto vzácneho večera.
A potom… Pri bráne zatrúbilo auto, zostúpil z neho drobný starší muž v šiltovke. Dvakrát skorigoval adresu a zaklopal na bránu.
– Dobrý večer, je doma Margita Petrovna?
Vierka otvorila, neverila vlastným ušiam. Bol to presne ten hrdina románu.
– Vy ste sa nemali stretnúť v meste?
– Mal som, ale prišiel som skôr a nemohol som už čakať.
– Počkajte tu, privediem ju.
A v tom z verandy vyšla v celej paráde Margita.
Všetci stíchli, keď zbadali ten slávnostný výstup. Vnúčatá jej urobili líčenie permanentnými fixkami s takými mačacími očami, že až.
A vlasy? Zdobené sponkami a kvetmi, pripomínali víťaza kaderníckej súťaže.
– Margita! vyrazilo Vierke dych, a rozosmiala sa.
A keď hosť zložil šiltovku a v lúčoch slnka sa zaleskla jeho plešina, všetci sa rozosmiali ešte viac.
– Kučeravááá hlava…
Hosť sa zasmial tiež:
– Kedysi som bol krásny a nebezpečný! Tie časy sú už preč! Rád ťa vidím, Margita!
Margita sa rozbehla do domu, smiech a ruch ako burácajúca letná búrka.
A potom, keď odstraňovala vylepšenia, rodina sa usadila na verande a dlhý večer otvoril ďalšiu kapitolu ich príbehu.
Bola obrátená ďalšia strana.
A Sokolky uznali dobrých ľudí nikdy nie je priveľa.
Ak sa muž, čo rozhodne nevyzeral ako z románov Margity, nielen že nevyľakal, ale smial sa s celou rodinou a vypytoval na tie najvtipnejšie detské kúsky, možno mu môže patriť miesto po Margitkinom boku.
Vyjde čas, ukáže. Hlavné je, dať ho tomu, kto ho potrebuje.
Vierka podala mame šálku čaju, objala ju a pošepkala:
– Ničoho sa neboj! Sme pri tebe! Smelá do ďalšej stránky!
