Slávnostný výstup Margarity Petrovny (Marianny)
Majka! To vôbec nie je kapustnica! To je nejaký šalát, ktorého význam mi uniká! Zlatíčko, si skvelá právnička, tak už konečne rob právničinu! Kuchyňu nechaj tým, čo majú od prírody menej rozumu.
Marianna, ja nie som žena! Maťa mala slzy na krajíčku od zlosti.
Prečo sa jej nikdy nedarilo ani to najjednoduchšie jedlo? A vôbec si nevedela predstaviť, že by sa pustila do niečoho zložitejšieho. U nich doma to tak nejako všetko bolo rozdelené už dávno.
Vierka bola gazdinka, Maťa tá rozumná, a Svetla zas večný živel a človek s víziou, ktorý dokázal roztočiť každý ozubený koliesok presne tam, kde bolo treba. Takže na rodinné posedenia väčšinou varila Viera, Maťa a Svetla zabezpečovali servis upratovanie, nákupy, program pre deti. Posledné mala celkom na starosti Svetla. Iba jej sa darilo Sokolovskú bandu zorganizovať tak, že dom, kde sa tradične všetci schádzali, aj s dvorom, prežil ďalšiu rodinnú seansu bez väčších škôd, bez nutnosti generálnej opravy či dostavby prístavby na dvore. V rodine Sokolových mali deti nehorázne radi, rozmaznávali ich, ale zároveň sa ich snažili vychovávať prísne výsledok však podľa všetkého žiadny.
Všetkých sedem vnúčat babičky Marianny, ktorých milovala ako oko v hlave, boli naozaj podľa najmladšej tety Svetly. Darmo, že ona sama už bola mama dvoch z tých, čo práve vyčíňali na tráve pred domom a snažili sa predstierať, že sú buď komančovia, alebo domorodci z africkej savany, na Svetle to absolútne nič nemenilo. Sedela na schodoch, triedila slivky, z ktorých chcela Marianna uvariť klasický kompót, a premýšlala, či sa k tejto zábave nepridať. Stopli ju len prísne Vierine pohľady. Viera práve s vášňou krájala rajčiny do ďalšieho šalátu a do nosa si hundrala:
Ty nie si žena, ale pankhart! Svetka, kedy už konečne dospeješ?! Maťa je už poriadna baba! Ja sa tiež ako-tak držím. Ale ty? Večne budeš Špringer a motorkárka? Nebudeš už niekedy žiť normálne? Deti ti rastú! Ako sa budú na matku pozerať? No, šestky im sú, ale o pár rokov? Budú kriť oči od hanby?
Vierka, nefúkaj také bubliny! Maťa ešte raz s pochybnosťou nazrela do hrnca s kapustnicou, ktorej dnes obetovala celé predpoludnie, rozhodne prikryla pokrievku. Majú na čo byť hrdé. Kto iný má mamu, čo vie rozobrať a zložiť motorku? Ty? Ja nie. Ja ani tú sprostú polievku poriadne neurobím! Aj na mňa nemusia byť hrdí?
Samozrejme, že áno. Ty nevaríš, ale v súdnej sieni zvládaš všetko.
No vidíš! Každý na to svoje.
Výborne povedané! Marianna, ktorá si časť debaty nevšimla, vyšla na verandu a ženy naraz onemeli, deti škrípali v tráve a zamrzli v pózach, civeli na babku v plnej paráde.
Ježkove oči! Svetline dvojičky ohromene zapískali tak zborovo, že Marianna až podskočila.
Efekt dosiahnutý!
Otočila sa pomaly okolo vlastnej osi, aby si ju všetci prehliadli aj s jej novými šatami a lodičkami na pekných podpätkoch tie si obliekala iba na ozaj vážne príležitosti. Dnešok taký bol.
Baby, čo poviete? Je v ešte akceptovateľné prísť v takomto outfite, keď mám stretnutie po štyridsiatich rokoch s niekým, čo ma naposledy videl ešte ako žabu?
Marianna, si božská! Zvalí ho to k zemi!
Akurát by nemusel skolabovať! Marianna si pyšne vykračovala pred rodinou a postavila sa v póze ruky vbok a nos hore. A čo vlastne s bezvládnym telom? Rada by som pochopila, načo po toľkých rokoch potreboval práve mňa? Čo mu vlastne môžem dať?
Babka, možno od teba chce niečo… ženské? staršia dcéra Vierka, pätnásťročná Nasta, si sadla vedľa tety, strčila do úst kus slivky. No čo je?!
Výbuch smiechu, ktorý vyvolala, spôsobil že mačky vystrašene zutekali z verandy a chudák psík rok starý mini york sa tak vyľakal, že sa skoro premenil na želé.
Nasta, ty nás do hrobu dostaneš! Viera si utierala slzy a šla po handru, Maťa upokojovala trasúceho sa psa.
Marianna, a čo ste spolu mali? odohnala deti a tie, pochopiacky, že sa do debaty nemajú miešať, sa vyparili k plotu.
Och, Maťka! Mali sme román!
To román Marianna povedala s takým citom, že Nasta, už na odchode, si znovu sadla a sťažka vzdychla, Svetla zas skončila dolu hlavou od smiechu.
Nastenka, tebe je ešte čas na také veci!
Fakt? A kedy bude ten čas? Nasta vzala handru, poutierala mláčku a smutne si vzdychla. Nič zaujímavé zo života! Koľko si mala, Marianna, keď ste mali román?
Šestnásť! Marianna rozpažila ruky, zachytila Vierin pohľad. Čo na mňa tak hľadíš, Vierka? Hej, bola som mladá, neskúsená a naivná až hanba! Ale Nastke to nehrozí. Tá je celá po tebe, múdra a krásna! Ale vieť, čo všetko z takej lásky hrozí a aké sú následky pre dušu, o tom by sa už mala dozvedieť, nie?
Marianna! Už povedz! Svetla so slzami v očiach. Nevyhodíš ju už odtiaľ. Sedí, počúva a rozumuje.
Nasta, vďačne kukla na tetu, zabývala sa vedľa nej a zrak uprela na babku. Zelené oči mala rovnaké ako Marianna. Tú čudnú podobu postrehol každý z rodiny aj z okolia, i keď v skutočnosti Marianna s dievčatami nebola príbuzná. Ani Vierka, Maťa ani Svetla neboli pokrvné dcéry ženy, ktorá im dávno nahradila matku.
Marianna sa u Sokolovej rodiny objavila krátko po tom, čo mama zomrela. Zlomený, zúfalý otec nevedel, ako ďalej. Opora celého sveta spadla do jamy spolu s mamou, ktorú zobrala rýchla choroba.
Osemročná Viera sa musela postarať o mladšie sestry, lebo otec na všetko odpovedal:
Vierka, bolo by užitočné spýtať sa mamy. Tá by vedela…
Viera z týchto slov mala paniku až do záchvatov škytania. Videla v očiach otca, že je na dne. Tak sa prestala pýtať a stala sa dospelou.
A s Maťou sa ešte ako-tak dalo, mala svoje rozumy aj v piatich, ale dvojročná Svetla, to bolo, po slovensky, na nervy. Liepala sa všade, nedala chvíľku pokoja.
Babička, ktorá prišla na pomoc, to po dvoch mesiacoch vzdala.
Odpusť, zaťko, ja už nemôžem! Vek, choroby… A tie deťúrence! Vrátim sa domov, hospodáriť. Vieru ti prípadne zoberiem, s malými si poradíš nejako sám.
Viera skoro skolabovala strachom, že príde o všetko, čo poznala a milovala.
Aj Svetla zarevala tak, že Viera ju musela objať a ukľudniť, aj keď sa Svetka len snažila zastrčiť do zásuvky otcový šróbovák.
No, našťastie, babka sa naozaj ani nesnažila ju hľadať. Otec čosi zamrmlal, kývol hlavou a jeho svokra sa pobrala domov presvedčená, že deti sú pod kontrolou.
A vtedy Marianna. Svetla už druhý deň ležala s horúčkou, Viera neodchádzala od postele, napokon prehovorila otca, ktorý bol zabarikádovaný v pracovni, aby zavolal doktora.
Vierka, mám robotu! Čo sa deje?
Strach bol jej každodenný kamarát. Bála sa, či stihne školu, či Maťa nezostane hladná, čo zas Svetla vyvedie, keď ju nechá doma. Furt mala obavy.
Ale teraz vedela, že strach nemá miesto. Svetla blúznila a volala buď Vieru, alebo mamu.
Tatino, to je fakt dôležité! Svetla umiera!
Buď tú vetu, alebo paniku v hlase, niečo zabralo. Dvere sa otvorili, lekár prišiel, Viera prvý raz za tie mesiace vydýchla a odovzdala velenie tomu, kto mal byť oporou a dlho nebol.
Marianna, detská lekárka, prišla na záskok za kolegyňu, vošla zafúľaným dvorom, zmapovala situáciu pýtala sa babiek na lavičke.
Sokolovci?
Po správne položenej otázke dostala všetky info o rodine a ich tragédii. Vyšla hore, postarala sa, zavolala sanitku a šla s tatom a Svetlou na pohotovosť. Marianna krásne dostala otca do rohu tak, že ho skoro vyhnala z kože.
Tak čo odo mňa chcete?
Buďte otcovi, prepáčte, preboha! Alebo vám je fuk, či deti nemajú už ani otca? Svedomie, preboha, kde máte?!
Kričala Marianna hlasnejšie než Viera v detskom zúfalstve, a povedať, čo treba, vedela vždy, takže Viera sa upokojila. Tatko sa dal trochu do poriadku, a pred Vianocami už dievčatá boli na ceste k novej mame.
Vzťahy? Viera bola šťastná. Lichotilo jej, že Marianna im dáva istotu a domov. Keď ich vzala pred seba a povedala, že mama je len jedna a tak to musí zostať mama budete volať mamku, mňa volajte Marianna Viera si bola istá, že majú šťastie.
No Maťa to nevedela tak jednoducho prekonať. Jej bolo po starej mame clivo najviac. Nech Viera vysvetľovala čokoľvek, Maťa si zapchala uši a monotónne mrmlala:
Nechaj ma, chcem len mamu!
Raz Viera stratila trpezlivosť:
Divíš sa? Nie je mama! Ja by som ju tiež rada mala! Ale nie je! A ja nechcem byť vaša mama!
Marianna ich našla ako nariekajú v kútoch. Vzala ich, natisla si ich ku hrudi, hladila všetky po lícach, hlavičkách aj nôžkach:
Dievky, mama tu už nie je. Ale ja tu som! Mamou vám byť nemôžem. Ale kamarátkou budem a v živote vás už nedám! Rozumiete?
Nariekali, poprvýkrát bez hanby. Maťa sa síce ešte chvíľu vzpierala, ale Svetla na ramenách Marianny zaspala. Prvý krok bol za nimi.
Uznanie a pochopenie prišlo neskôr. Za tie roky už bolo všeličo. Ale Marianna, ktorá chcela deťúrence, ale zdravotne sa nedalo, bola pre ne mamou naozajstnou.
Otec dievčat zomrel rok po sobáši. Zamyšlal, prešiel cez cestu a zrazilo ho auto…
Marianna, keď sa to dozvedela, rozbehla sa zo svojej ambulancie rovno do školy bez kabáta, v lodičkách. Vybehla po chodbách, stiahla riaditeľku bokom:
Ja si ich vyzdvihnem!
Vzala ich domov, nakŕmila a povedala:
Dievčatá… Otca už nemáme. Ale nie ste samé. Máte mňa. Nikdy vás neopustím.
Chápali, že sa stalo niečo zlé. Ale tá veľká ruka a sila v hrudi Marianny im dala pocit bezpečia. Nebolo im ľahšie, ale už nemali až taký strach.
Marianna splnila, čo sľúbila. Zverili jej deti bez väčších otázok, doklady o adopcii už začala vybavovať vopred. Z polikliniky síce odišla, ale chytila dve miesta v súkromných ambulanciách. Peniaze už stačili, a ona dávala život a rozum svojím dievčatám.
Každý mal iné sny. Maťa chcela byť herečka Marianna zohnala známosti v Divadle Astorka, zobrala ju na konkurz.
Svetla? Keď sa rozhodla, že bude jazdiť na motorke, kúpila jej výbavu, motorku, aby bola v bezpečí. Predala kvôli tomu starú chalupu. Neskôr zvyšok peňazí investovala do Svetkinho servisu s garážou. Priateľky sa pýtali:
Preboha, prečo motorky?
Kašli na normy! Hlavne, že je šťastná a peniaze má z toho slušné.
Vierka neotrhala Mariannu žiadnou lotrovinou. Bola zodpovedná, upätá už od piatich. Marianna ju niekedy všetku objala a šepkala do ucha:
Vierka, uvoľni sa, ja som s tebou.
V tých chvíľach bola Viera zas na sekundu malým dievčatkom s istotou ochrany.
Marianna sa snažila ako mohla ochrániť ich všetky. Nepodarilo sa vždy, ale spätne vedela, že nemusí ľutovať nič. Všetky vychovala, všetky postavila na nohy, už majú rodiny, deti… Život šiel no a čo viac si želať?
Šťastne plynuli roky, až pred troma dňami zazvonil telefón, starý, zabudnutý hlas vyslovil jej meno, a ona pustila šálku s horúcim čajom, odohnala vnučku Nastu a celá sa sesypala do kresla. Teda, chcela ale minula sa, spadla popri a chvíľu ešte ležala na dlážke, kým odpovedala na jej roztrasené volania.
Nasta, volaj mame! Potrebujem všetku psychickú podporu. Okamžite!
Vierka doletela za pol hodiny, hnala auto ako drak a popritom zbierala rodinu.
Marianna, čo je?
Asi som sa zbláznila!
To je mi novinka! Viera zhodila bundu a obzerala dvere. Svetla, pane bože, aj ty tu?
Pozri sa najskôr na seba! Svetla nechala helmu na mačke. Maroško, videla si nový výtvor na motorke? Krása?
Úžasné! Čo to vlastne je?
No, drak!
To je presne tvoj štýl! Marianna odvrátila oči od stropu. Devy, môžem ísť na rande?
Kam zas?
Všetky tváre zostali zarazené, mala čo vysvetľovať. Nasta ušla do kuchyne, variť čaj matematika dnes nebude. Záhada babkinho rande je viac!
Preberali to celé dni. Zvolali rodinu u Vierky a Marianna “trpela”:
Čo by ste chceli počuť? Bol to môj prvý frajer! Bože, to bol fešák! Vlasy, výška, a ten hlas…
Babka, ty si ho fakt milovala?
Šialene! Milovala a samozrejme, trpela.
Prečo si trpela?
Lebo som bola doňho bezhlavo, a výsledok bol len problémy. Stratila som v tom seba samu…
Povedz nám! Prosím…
Decko moje, to je na operu, nie na rozprávačku! Doslova balada z Trnavy! Ale keďže dnes neviem spievať, bude to len prozaické…
Menej drámy, viac faktov, babka! Svetla dopila slivky.
Neurážaj ma, dieťa moje inak ti ďalšie veterníky budem ukazovať iba na obrázku!
Dobre, mlčím! Nasta je už úplne na ihlách!
No čo, naša babka je záhada! Vždy rozumie všetko o nás, ale o sebe povie iba keď je to fakt veľké.
Tak radšej niečo utajať, než by ste poznali všetko! Autorita predsa!
Marianna sa zasunula do hojdacieho kresla, začala narábať s Nastinou zošitom ako s vejárom:
Počúvajte a nekomentujte! Táto kapitola patrí len minulosti!
Ako to už býva, prvá láska nevyšla. Mne šestnásť, jemu sedemnásť, jej osudnej osemnásť.
Bola staršia? Nasta radšej zahryzla do ďasien, Svetla jej pohrozila prstom.
Dnes ten rok neznamená nič, vtedy bol rozdiel priepastný. Ona už vysokoškoláčka, hneď z vedľajšieho bytu. Jej mama kamarátka s mojou, poznali sme sa odmala. Takže, Nastenka: nikdy žiadnej kamoške príliš nechváľ frajera! Závisť je pliaga! Plíži sa ako pleseň, a keď ju raz dom prepustí, ťažko vetráš…
Tak bolo aj u mňa. Závisť bola začiatok, potom už len smútok. Keď som zistila, že spolu chodia, už bolo neskoro. Mlčala som a trpela.
Nebola si Tatyána Larinová, babka?
Kdeže, mala som rada Štúra a Sládkoviča, tí ma na hlúposti nenahovorili. Asi by bolo všetko iné, keby som mu povedala, čo cítim, ale bála som sa budúcnosť sme nemali: on chcel ísť k námorníctvu, ja byť lekárka. V tom som sa aspoň nemýlila… Vieš, Marianna odhodila zošit ale on mi dvakrát písal. V prvom lete mi odpísal, priznala som lásku.
No teda! Nasta skoro spadla zo schodov.
Svetla ju rýchlo zachytila, ale keď počula Mariannin hlas, zneistela. Tam bolo viac smútku, než by sa zdalo.
A potom? Nasta vystrašene hľadela na babku.
Marianna mlčala, dlhá pauza. Svetla už chcela ukončiť rozprávanie, ale vtom Marianna zašepkala:
V druhom som mu odmietla…
Prečo?! Nasta nechápala.
Lebo som mu okrem lásky nemala čo dať. Niekedy muž potrebuje niečo navyše.
Čo?
Deti, miláčik. Pokračovateľa. A práve to by som mu nemohla ponúknuť. A tak sa to nedá. Ak naozaj miluješ, myslíš na jeho šťastie, nielen na svoje… Keď stretneš človeka, čo pre teba spraví viac ako pre seba, chyť ho a už nepusti. To je ten pravý…
Nasta hladila slivku a pozerala na babku, tá plakala. Nastena vyskočila, objala ju.
Nebreč, babka! Stačí! Zničíš si mejkap, ani make-up to nezachráni!
Veru musím si oddýchnuť a večer byť rozkvitnutá! Je to predsa výnimočný slávnostný deň!
Dievčatá ju mlčky vyprevadili. S Mariannou bolo jasno ak je kapitola otočená, neotáčaj sa, ale čítaj ďalšiu, hoci by koniec bol očividný.
Svetla odniesla slivky, Viera šla upratovať, Maťa si ľahla s knihou do hojdacej siete a zaspala za pár minút, len ešte raz si v duchu povzdychla nad nečakanou tichosťou domu.
A, joj, ako to neskôr ľutovala!
O dve hodiny pred bránou zaparkovalo auto a vystúpil z neho starší pán v módnej šiltovke. Poobzeral sa, tresol na bránku.
Dobrý večer, je tu pani Marianna?
Viera otvorila, užasla, ale pozvala ho ďalej človek predsa nikdy nevie, načo hostia chodia.
Až keď sa predstavil, mala nutkanie sa rozosmiať. Bol to presne ten princ z babkiných rozprávok.
Mali ste sa stretnúť až v meste, nie?
Áno, oslobodil som sa skôr a nevydržal som to.
Rozumiem. Počkajte, privediem vám ju.
Viera sa otočila, no zarazila sa na polceste.
To, čo videla na verande, vyrazilo dych úplne každému.
Mariannin slávnostný výstup…
Krása babky bola vylepšená prácou vnučiek stonásobne! Hustý čierny make-up dvojičky nešetrili fixkami také oči by závidela nejedna modelka, Nastena už išla hľadať handru na odstránenie a psík syčal spod stola.
Účes, na ktorom pol hodiny makali vnučky, kým babka spala, bol jak veža posiaty sponkami, gumičkami, kvetmi, celé šialenstvo budúcich majsteriek sveta v kaderníctve.
Ježiši! Marianna… Viera zalapala po dychu, potem sa rozosmiala. Nemáš konkurenciu!
Ale smiech sa už zvrhol na smiech roka, keď hosť zíval, stál na jednej nohe, zložil šiltovku a na čele mu zasvietila lysina od slnka. Viera sa už váľala od smiechu, dievčatá s ňou.
Ku… Ku… Kudrlinky!
Hosť síce nič netušil, poobzeral sa, chvíľu rozmýšľal potom sa tiež smial.
Áno, býval som pekný a nebezpečný! Teraz tie časy preč. Marianna, zdravím ťa!
Marianna prebrala rozum, pohľadom hľadala Nastenu, ktorá na ňu pozerala medzi úžasom a hrôzou, a ušla dnu. Z dverí sa ozval najprv tlmený výkrik, potom taký rehot, že Svetla schmatla kľučku na WC: Ja prvá! a zmizla.
Keď už bol dom na nohy, babka sa snažila odstrániť vylepšenia a na verande sedela celá rodina. Dlhý večer začal ďalšiu kapitolu v ich živote.
A opäť sa otočila jedna stránka.
Sestry Sokolové, každá za seba, pochopili, že dobrých ľudí nikdy nie je dosť.
A keď už muž, ktorý vôbec nepripomínal obraz z babkiných príbehov, prišiel sám a neutiekol, ba ešte sa smial s deťmi a vypytoval na všetky krásne make-up tajomstvá, potom je šanca, že by mohol byť dôstojný aj jej ich Marianny.
Ako vždy, čas ukáže. Hlavné je dať ho tomu, kto oň prosí.
A keď Viera položila ďalšiu šálku čaju pred mamu a objala ju okolo pliec, zašepkala jej do ucha:
Tak čo? Neboj sa ničoho! Sme s tebou. Ukáž sa!
