Sláva ti, Bože! Dožila som sa! babka ťažko dýchala, ale jej tvár žiarila úprimným šťastím. Suchými rukami pohladila po líci svojho vnuka a potom ich nechala klesnúť na prikrývku.
Oddýchni si, babka, šepkal Juraj. Zajtra je celý deň pred nami, porozprávame sa dosýta.
Nie, Jurko, babka sa smutne usmiala. Jedno som si u Boha vyprosila dočkať sa teba. Nič viac nepotrebujem videla som ťa, objala. Teraz si trochu oddýchnem a porozprávame sa, privrela unavene oči. Milka, nakŕm chlapca len čo z cesty došiel.
Babka na tom už nebola dobre. Vedela, že jej veľa času nezostáva. Juraj bol jej jediný blízky človek, tak ako ona jemu. Jurajovi rodičia zmizli kamsi do zabudnutia, najskôr obetovali zelenému drakovi všetko, čo mali od pohovky cez skrine až po byt. Nakoniec obetovali aj sami seba. Babke sa podarilo jedného vnuka vytrhnúť z pazúrov nešťastia, naučila ho čítať, donútila spraviť si vodičák na osobné aj nákladné auto a vyprevadila ho do kasární. No a dnes ho vítala. Predstava to síce nebola podľa jej gusta, ale čo už.
Kým Milka babkina dávna kamarátka a suseda Juraja hostila v kuchyni, babka so zatvorenými očami lovila vhodné slová, aby mu prehovorila nielen do rozumu, ale aj do srdca. Hlava už štrajkovala, myšlienky jej uchádzali. Poťapkala po svojej mačke obľúbenej Myške, ktorá sa od nej posledné dni ani nepohla, tušiac katastrofu. Nakoniec zavolala:
Jurko, príď sem. Keď si k nej sadol, začala potichu: Rada by som sa bola dočkala tvojich detí, ale asi už nie. Zostávaš tu sám, a sám je život ťažký. Keď stretneš dobré dievča, nepúšťaj ju hľadaj na celý život. Ľahký nebol nikdy a ani nebude. Vykašli sa na ľahkovážnosť a zabudni na prekliate víno! Jeden sa napije a trpí celá rodina. V živote je kopa ciest, vyber správnu, Jurko. Babka sa odmlčala, možno sa jej myšlienky rozbehli k Jurovým rodičom. Ale zmohla sa ešte: Byt som ti prepísala budeš mať kam mladú ženu priviesť. Na pohreb som si odložila, Milka ti ukáže kde. Zvyšok peňazí máš na karte, na začiatok to postačí. Myšku mi opatruj, nenechaj ju na pospas. Je rozumná, má dušu. Veď ju poznáš malé mača si ju domov privliekol… No, to je asi všetko. Choď si ľahnúť, ja tiež zaspím už na to nemám…
Ráno sa babka neprebudila…
Juraj nastúpil ako technik na montáž optických sietí, kam ho odporučili kamaráti. Bolo ich v partii šesť, ťahali káble, nahadzovali pripojenia. Pravda, ku koncu dňa býval ubitý ako pes, ale slušný plat a pocit, že robí zmysluplne, mu tieto mínusy vyvažovali.
Doma naňho čakala Myška, sivá domáca mačka, ktorú pred ôsmimi rokmi zachraňoval z dažďa pod balkónom. Po babkinej smrti bola úplne bez nálady, nejavila záujem o jedlo, civela hodiny z babkinho kresla na dvere, akoby mala každú chvíľu prísť panička. Ale tá neprichádzala.
Juraj sa ju snažil rozveseliť rozhovormi, bral ju na kolená a rozprával jej, čo zažil, vymýšľal pre ňu lahôdky. Ale až po mesiaci zareagovala.
V ten deň dostal prvú výplatu. Kamaráti samozrejme trvali na tom, že sa musí pochváliť, lebo kto to neoslaví, podľa nich nie je chlap. Pozval ich do podniku na Obchodnej, poriadne sa zabavili a Juraj sa domov šuchtal poriadne neskoro a veselý viac, než slušnosť káže. Pri dverách ho čakala Myška. Akosi sa jej nedalo dívať do očí tie veľké zelené oči všetko vedia. Juraj uhýbal pohľadom, ale Myška si ho našla. Keď jej došlo v akom stave je, zamraučala hrubo a zúfalo a odplazila sa pod gauč.
Nebuď taká, Myška, ospravedlňoval sa Juraj. Veď to kvôli chalanom, oni ma tam dotiahli, aj mi robotu vybavili, tak čo som im mal robiť?
Skôr sa cítil na výsluchu pred babkou než pred mačkou.
Na druhý deň už Myška pri dverách čakala, a keď zistila, že dnes je pán domácej v norme, natešene sa mu motala okolo nôh, od radosti až priasla. Večer ju opäť vodil po izbách, hral sa s ňou a ona si nakoniec priľahla k nemu na vankúš a spokojne zaspala.
Ty všetko chápeš, šeptal Juraj a hladkal sivý kožúšok. Ale neboj sa, už som predsa dospelý a za svoje činy zodpovedám. Dospelí vraj nevedia, čo robia, len keď sú pod parou. Ale ja sa toho bojím ako čert kríža veď viem, čo to spôsobí. Potrebujem zmenu, medzi elektrikármi sa to inak ani nedá na každý sviatok, piatok aj sobotu dôvody na pohárik vždy nájdu. A kto sa nepridá, ten je triedny nepriateľ. Ale ja chcem šoférovať, s deťmi snívam o kamióne, len k tomu nemám papiere, veď kto by mi zveril súpravu? Mal som ich len na starú dodávku…
V piatok ako vždy sedel s partiou v krčme. Partia sa smiala, opíjalo sa koniec týždňa. Juraj nenápadne usrkával minerálku a sledoval, ako jeho kolegovia gradujú od výbuchu radosti ku zborovému spievaniu. Slečna, čo ich obsluhovala, mladá, usmievavá, dostala niekoľko pozvaniek k ich stolu, brigadír ju chytil za ruku a ťahal k sebe. Chadná sa chcela vyšmyknúť, no usmoklenec mal riadny stisk a už nevedel, čo robí.
Pusti ju, vstával Juraj. V krčme stíchlo ozvať sa na brigadíra bolo ako vypýtať si výprask! Našťastie brigadír uvoľnil stisk, dievča zmizlo k baru, no pohľad upierala na Juraja.
Udalosti ukončil šéf podniku obrovitý chlap v bielej košeli s kuchárskou zásterou. Ako sa zjavil, partia zakopla stoličky a valila preč a akýmsi spôsobom to všetci vyhodnotili ako Jurajovu zradu.
Neteš sa, chlapče, zastavil ho šéf. Nech idú von vychladiť hlavy. Čo ty s nimi? Veď nepiješ, videl som. Načo ti je taká partia?
Práca. Makáme spolu, bavíme sa spolu, mávol rukou Juraj.
Nechaj, zamrmlal kuchár, predstavil sa ako Mišo. Taká partia, také priateľstvo. Janka, dcéra moja, urob nám čaj, veď vieš ako. Potrebujem si oddýchnuť, kým prídu hostia.
Dcéra? Juraj zašil pohľad za Jankou.
Hej, po škole mi chodí pomáhať. Sadli si s Mišom k stolu, čaj voňal, porcelán radostne cvendžal. Ale vieš, chlapče, budeš musieť meniť robotu. Tam ťa alebo požerú, alebo opijú pod čiernu zem. Aký máš papier?
Vodičák mám aj na náklaďák, na vojne som ich šoféroval. Vždy som chcel byť kamioňák, ale kto by mi dal takú zodpovednosť?
Hneď nie, prikývol Mišo. Ale viem, kam ťa odporučiť. Mám kamaráta, šoféruje kamióny už tridsať rokov. Kým čo, pojdeš ku mne, sadneš na dodávku, občas pôjdeme na západ, keď získame ďalšiu kategóriu, budeš môj pravý rukám.
Beriem! Žiaril Juraj. Mišo, čím dlhšie s ním sedel, tým viac si ho vážil obor s veľkým srdcom, navyše Jankin otec…
Mišo si všimol, že Juraj hádže očkom po Janke.
Utekaj, Janka, díky za čaj, Juraj ťa odvedie. Už len sledoval, ako im horia líca.
***
O päť rokov neskôr si Juraj razil cestu snežením s vlastným kamiónom.
Do mesta, kde naňho čakala manželka Janka, dcéra Maťka a ich veteránka stará dobrá Myška, mu zostávalo tridsať kilometrov. Pri kraji cesty zbadal postavu muža, v prechodnej bunde, ledva na tieto mrazy.
Zamrzne tu ako soľ na ceste, pomyslel si Juraj a zastavil. Keď muž nastúpil, hneď ho spoznal.
Brigadír?
Muž naňho pozrel vytúženými očami.
Ty… Bol som brigadír, teraz už nič nie som. Chalani sú inde. Niekto zmrzol v parku, druhý sa spláchol v rieke, niekoho zadržala policajná hliadka… Ostali len tí, čo žijú z príležitostných kšeftov. Vytiahol fľašku s čímsi, čo páchlo, a odpil si. Ale čo, život ide ďalej!
Juraj ho vysadil v centre mesta, chvíľu za ním pozeral s posmutnelým úsmevom a spomenul si na jeho staré opilecké reči…
Keď sa blížil domov, videl svetielko v kuchyni Janka nespí, čaká. Možno prišla Milka na pokec alebo postrážiť Maťku. Ale kdeže, malá už dávno spí vo svojej izbe, na stene visí fotka babky. Maťka rada rozpráva babke, ako bolo v škôlke a kto sa s kým pohádal. Že babka neodpovie? Ale má oči láskavé, úsmev múdry.
Myška už sedí na parapete, civí do tmy, keď zbadá Juraja, výskok, chvost do pozoru a zmizla šup k dverám privítať svojho pána.
Už nie som sám, babka, šepol Juraj do okna svojho bytu a usmial sa. Všetci sme tu, a ty tiež. Toto je tá moja slovenská cesta.
