Vďaka ti, Pane Bože! Dočkala som sa! vydýchla starká, tvár mala jasnú a šťastnú ako veľkonočná nedeľa v Orave. Suchou rukou pohladila vnuka po líci a ruky nechala padnúť na perinu.
Oddýchni si, babka, šepkal Jurko. Veď zajtra máme celý deň, ešte sa narečnujeme až až.
Nie, Jurko, pousmiala sa smutne starká. Len som prosila Boha, aby som ťa ešte raz mohla vidieť. Už nič viac mi netreba videla som ťa, objala som ťa. Teraz si poležím, nachvíľku si pospím a potom pohovoríme. Unavene privrela oči. Martinka, najedz chlapca, však je z cesty.
Starká už bola slabá. Sama vedela, že jej veľa času neostáva. Jurko bol pre ňu jediný na svete, tak ako ona pre neho. Jurkovi rodičia sa vybrali tou neslávnou cestou najprv rozobrali na fľaške všetko, čo vlastnili, byt skončil na kúsku papiera, všetko rozflákali, až nakoniec aj seba. Starká však stihla vytiahnuť vnuka z pazúrov tejto biedy dala ho do školy, dohodila mu vodičák aj na kamióny, vypravila ho do vojenčiny ako sa patrí. A teraz, vidzme, je doma. Pravdu povediac, o takejto chvíli nesnívala. Ale čo už, život je aj taký.
Kým Martinka dlhoročná suseda a vernica starkej pohostila Jurka na kuchyni, starká zažmurila oči a premýšľala, čo mu ešte povedať. Myšlienky sa jej pletú, pamäť už neposlúcha. Hladkala sivú mačku Miu, čo v posledných dňoch nespustila z babky oči, akoby tušila, že sa niečo končí. Nakoniec si Jurka zavolala:
Poď, synku. Keď si k nej prisadol, ticho povedala: Vieš, chcela som ešte mať na kolenách tvoje deti. Ale asi z toho nič nebude. Zostávaš sám. Sám je to ťažké, ale určite sa ti pritrafí dobré dievča nepusť ju, vyber si na celý život, aj keď bude ťažký. Život nikdy nie je jednoduchý, Jurko, a nikdy nebude. Nepotrebuj žiadnu zbytočnú zábavu, daj pozor pred tým prekliatym vínom! Jeden sa napije, a rodina je v troskách. Je mnoho ciest, vyber tú správnu. Odmlčala sa, zbierala dych aj myšlienky, zrejme spomínala na jeho rodičov. Potom sa znova premočená zľahla k slovu: Byt som na teba prepísala budeš mať kde mladú ženu priviesť. Na pohreb odložené, Martinka ti povie kde. Ostatné peniaze tie som ti poslala na kartu, na začiatok ti postačí. Našu Miu opatruj, ona je múdra, nikdy ťa nenechá samého. Je to predsa tvoje mača sám si ju našiel na ulici Nuž, to je asi všetko. Choď si ľahnúť, ja si tiež oddýchnem, hádam sa dorána zobudím.
Ráno sa starká už neprebudila
Jurko nastúpil do roboty ako technik na optické káble, po známosťach. V partii ich bolo šesť, ťahali internet cez celé Košice, pripájali paneláky, jazdili aj do okolia. Robota bola poriadne na nervy, ale výplata slušná, akurátna na slovenské pomery, a svoju hrdosť mal, keď sa mu podarilo dať rýchly net aj babke z deväťdesiatky.
Doma čakala Mia sivá kočka, ktorú pritiahol domov ako tigríka zo sídliska pred ôsmimi rokmi. Po starkinej smrti akosi ochabla, nejedla, sedela celé dni v babkinom kresle a civela prižmúrenými očami na dvere, ako keby čakala, že sa jej babka vráti.
Jurko sa snažil ju rozveseliť, kecal na ňu celými večermi, usádzal si ju na kolená a rozprával zážitky zo služby i roboty, nosil jej nové paštéty, ale Mia len po mesiaci trochu obživla.
V ten deň dostal prvú výplatu. Kamaráti sa samozrejme chceli zložiť, inak by bol za burana. Tak ich pozval do pivárne na Kováčskej ulici, naliali si a aj on trochu. Domov sa vracal neskoro, a s ľahučkým krajíčkom v hlave. Pri dverách ho čakala Mia. Pripadalo mu, že nechce, aby sa jej pozrel do očí tie jej zelené kukadlá všetko vedeli. Nevedel, na ktorú stranu pozerať, no Mia ho sledovala. Potom, keď pochopila, v akom je stave, jej uniklo srdcervúce mňau a zmizla pod gauč.
Mia, vravel ticho, veď som nemohol pánom povedať nie, oni ma pretlačili do firmy, aj sú to kamaráti, alebo nie? Nejako sa mu zdalo, že sa neospravedlňuje mačke, ale babke.
Na druhý deň už Mia veselo zamňaukala pri dverách a keď zistila, že je všetko v poriadku, obtierala sa mu o nohy tak, že Jurko ledva vyzul topánky. Dala si kapsičku, sprevádzala ho do každej izby, a nakoniec si ľahla ku jeho ramenu, akoby tam patrila odjakživa.
Všetko vieš, Mianka, šepkal jej do kožúška. Ale, upokoj sa, už som dospelý, viem si na seba dávať pozor. Len keď niekto začne piť, tam dospelosť končí veď to poznáš z rodiny Toto asi nie je robota pre mňa tam partia pije každý piatok či nie, vždy sa niečo nájde: na oslavu, na zahriatie, pripitok o tretej poobede. Odmietam, ako môžem, ale už na mňa pozerajú krivo. Budem musieť pohľadať inú robotu, ale akú? Od malička som chcel byť šoférom najlepšie kamionistom, ale s týmto vodičákom by som dostal tak akurát fúrik. Kto mi zverí súpravu?
Pri ďalšej piatkovej náťahačke sedel Jurko v pivárni partia veselo oslavovala koniec týždňa. Jurko, ako zvyčajne, cucal minerálku a obzeral sa po krčme. Za ich stolom servírovala mladá, usmiata slečna. Kamarátom to nedalo volali ju k stolu, jeden z nich, partajník, ju dokonca chytil za ruku a ťahal k sebe. Dievča sa vzpieralo, mala v očiach strach.
Pusti ju, postavil sa Jurko. Pri stole nastalo ticho kto už kontruje partajníkovi? Ten zmäkol, keď Jurko zvýšil hlas, dievča sa mu vytrhla a ušla. Zádrhel šmahom vyriešil majiteľ krčmy, chlap ako hora v bielom kuchárskom saku, akoby vyliezol z valalov. Keď ho zbadajú, idú chlapci rýchlo von, hádžu pohľady na Jurka, že by z nich aj bryndzu urobil.
Nespěchaj, mládenec, zastavil ho kuchár. Nech si na dvore vyvetrajú hlavy, možno budú zajtra múdrejší. Usmieval sa na Jurka vľúdne: A ty čo s nimi sa zodieraš? Veď nepiješ, vidím, že s takými kamošmi žiadna radosť.
Sme v partii, pokrčil ramená Jurko. Pracujeme spolu, pijeme spolu.
Nechaj to tak, zamrmlal kuchár a podal mu ruku. Volám sa Michal. A dcérka Julka, veď si ju minul. Sadli si ku stolu, Julka im zaliala čaj z rozprávkového čajníka, borievky voňali až do kuchyne. Michal si popíjal a dodal: Chlapče, po dnešku budeš musieť zmeniť robotu, zožrú ťa. Ale možno ti viem pomôcť. Šoféruješ?
Pred vojenčinou som spravil vodičák, a na vojenčine celý rok za volantom. Vždy som chcel byť kamionista, ale kto by mi to dovolil?
Hneď nie, ale hádam viem, ako na to. Mám známych medzi skutočnými kamionistami. Najprv začni u mňa mám GAZelu, jazdím medzimesto, potom, keď dorobíš vodičák, nasadíš aj na poriadny kamión.
Beriem, usmial sa Jurko. Michal mu čoraz viac sadol, pastiersky pokojný človek s veľkými rukami a srdcom, navyše Julkin otec to je kapitál. Michal zachytil Jurkov pohľad po Julke a so šibalským úsmevom povedal: Julka, dokonči, čo treba, choď domov Jurko ťa odprevadí. Videl, ako im obom horia líca.
***
O päť rokov neskôr, Juraj už viedol veľký kamión po zimnej ceste.
Do Prešova, kde ho čakala žena Julka, dcérka Maška a starnúca Mia ešte tridsať kilometrov. Pri ceste stál neznámy muž v tej najľahšej bunde, čo hádam ani v bazári nekúpiš.
Tu zamrzne, jak nič, pomyslel si Juraj a zastavil.
Partajník? spoznal bývalého šéfa, keď si prisadol.
Ten naňho zazrel smutnými očami, z ktorých chlapstvo vyvial alkohol:
A, ty si to zamrmlal. Partajník nie som, už je po partii. Tam, kde sme robili, je už nová patka. Polovica už nie je jeden zamrzol, druhý v kanáli, obaja opití, ešte jeden sa popálil čistiacim liehom. Tí, čo zostali, živoria ako ja. Vytiahol fľašu, lokol, hlavu zaklonil. Prerazím, určite
Juraj ho vysadil v centre, chvíľu sa za ním pozeral a usmial sa lenže tak trochu cez slzy. Spomienky sú všelijaké, aj tie smutné.
Keď sa blížil domov, z ulice videl, ako v kuchyni svieti. Julka asi ešte nespí, čaká. Možno prišla Martinka, poklebetiť a pohladiť Mašku. Alebo nie Maška už dávno spí medzi plyšákmi a nad posteľou jej visí fotka starkej. Malá jej rada vykladá svoje tajomstvá, školské dobrodružstvá, však čo na tom, že starká neodpovie veď oči má dobré a ústa tiež úprimne usmievavé. A Mia? Sedí na parapete, sleduje noc. Keď Juraj vošiel do vchodu, hneď zdvihla chvost a zmizla bežala mu otvoriť.
Už nie som sám, babka, zašepkal Juraj a usmial sa do okien svojho bytu. Všetci sú doma, spolu aj ty si s nami. Toto je moja cesta.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
