Ahoj, počúvaj, čo ti poviem. Kleopatra si v tom svoju vinu akosi nevidela. No, jednoducho to raz neudržala, vyrútila sa za mačkou, trhla povodkom silnejšie, ako bolo treba, a panička spadla. Ale veď Klepa nebola zlá – to inštinkty…
Život dával Samkovi poriadne po nose: „Neliezť tam, pre teba to nie je, radšej odstúp nabok.“ A Samko odstúpil. Mala pravdu, život – lepšie sa nestrkať, budeš zdravší. Príroda si na ňom poriadne vybila všetku svoju kreativitu: malý, chudý, slabý.
A tak ho v škole dráždili ako chudáka a občas mu dali pre istotu aj po papuli. Kamarátov Samko nemal veľa, iba jedného – Paľa. „To nič, veď ja vyrastiem, a toto všetko sa skončí,“ myslel si vtedy Samko. „Dospelí sú múdri. Nedávajú hlúpe prezývky a neodpalujú len tak za uchom.“ Ach, ako sa mýlil…
*****
S tými fackami v dospelosti to bolo o čosi lepšie. Nie je zvykom v dospelom svete rozdávať ich naľavo a napravo. Ale s prezývkami… Ako len Samka nevolali. Aj “kostra”, aj “ploštica”, aj “vrabec”, aj “myška”. On sa, pravda, hneval, ale ten malér – nevedel sa poriadne ozvať. Lebo k jeho malému vzrastu sa pridružila obrovská hanblivosť.
Tá mu teda strašne prekážala. Viac ako jeho neforemný zovňajšok. Nové vzťahy sa nedarili. A tak sa bavil len s kamarátom Paľom zo školy a s mamou, kým ešte žila.
Roky plynuli, Samko pracoval ako skladník v obchode a o osobnom živote ani len neuvažoval, aj keď kolektív v obchode bol z deväťdesiatich percent ženský. No ženy naňho hľadeli ako na takej „syna pluku“. Starali sa o neho, bránili ho, nosili mu domáce dobroty. A ako inak? Veď on je ten „chudáčik malý“. Navyše, keď mal Samko štyridsať, ostal úplnou sirotou. Takže ho tie dobrosrdečné ženy ľutovali.
Takto to išlo až do dňa, keď stretol Oľgu. Oľga bola žena s veľkým Ž. Jednoducho bolo nemožné si ju nevšimnúť! Spojila v sebe vysokú postavu, výrazné prednosti a hlasný hlas. Bola nádherná! Samko sa beznádejne zaľúbil. Bál sa k nej čo i len priblížiť. Čo je pre ňu on? Blcha, bledý moľ, molekula! Ale život má zvláštny zmysel pre humor. A podľa neho sa rozhodol spojiť malého, hanblivého chudáka a veľkú, hlučnú Oľgu.
Spôsob, aký si život vybral, bol dosť otrepaný, ale spoľahlivý. Koľko je príkladov, keď sa záchranca zamiluje do zachráneného? Mnoho! A tak aj Oľga raz zachránila Samka.
Bolo to takto. Samko stál v rade pri pokladni. Za pokladňou sedela nádherná Oľga. Samko bledol, červenal sa, nervózne presúval z ruky do ruky téglik kefíru. Zrazu sa zozadu prikradli dvaja mladíci s pár fľašami alkoholu, ramenom odsunuli útleho Samka: „Ideš za nami, strýko. Ponáhľame sa, povedal jeden. Inokedy by ich Samko mlčky pustil, ale dnes nie, veď naňho pozerala sama Oľga.
„No tak, chlapi, do radu. Mám aj ja obed na hranici,“ zapískal. „Nehnevaj sa! Povedali sme, ideš za nami, tak ideš!“ – jeden z nich už postavil svoju fľašu na pás. Druhý sa pre istotu otočil a zľahka strčil do Samka: „Drž odstup, strýko!“ Samko sčervenel, otvoril ústa, ale predbehli ho. „Do radu podľa poradia!“ zahrmela Oľga spoza pokladne. „A vôbec, mladí muži, dajte mi vaše doklady! Možno vám vôbec nemám právo predať alkohol!“
Samkovi protivníci zneisteli: „Ale no tak, máme doma sedemkrát po dvoch a vy – doklady!“ skúsili zažartovať. „Počúvajte, „mladí otcovia“, nerobte si zo mňa blázna. Buď mi potvrdíte svoju dospelosť, alebo frčte domov k mame a otcovi,“ rozkázala Oľga. Za Oľginým chrbtom sa už nakopol znudený ochrankár Petro. Takže „mladí otcovia“, nadávajúc si pod nos, radšej vycúvali. „Aké drzé decká!“ povedala nahnevane Oľga. Potom sa pozrela na Samka a už jemne dodala: „Poď, Samko, ja ti to odbiješ. Aby si nestihol obed. A ty potrebuješ jesť, si veľmi chudý. Aj takí malí výrastkovia ťa napádajú.“ „Ďakujem…“ zamrmlal Samko.
Chcel sa prepadnúť od hanby. „Teraz už nemám ani slabú nádej, že si ma Oľga všimne. Tak som sa musel zblamovať Ako som sa bál tých chalanov! Hoci ako som mal vedieť, že to sú len chlapci, veď sú veľkí!“ trápil sa Samko.
Ale ukázalo sa to presne naopak. Od toho dňa sa Oľga k nemu začala správať inak. Usmievala sa, flirtovala, nosila mu obedy z domu. Ostatné ženy z obchodu ustúpili. Samko nevedel, čo Oľga pre to urobila. Len raz začul, ako šepkali: „Naša myška je teraz Oľginým trofejom.“ „No nech, možno si ho vezme a potom poriadne vykŕmi.“ Samkovi prezývka trofej príliš nevadila: „Takže som jej drahý! – usúdil. – Takže si ma váži. A potom je už len krok k láske. Zatiaľ si vystačíme s mojou láskou. Na dvoch dosť.“
Tá myšlienka Samka postrčila k rozhodnému činu. A prekonal svoju hanblivosť a pozval Oľgu na rande. Súhlasila. Reč k reči, stretnutie po stretnutí – začali románik a potom aj svadbu mali…
Lenže rodinný život Samka sklamal. Oľga sa hneď ustanovila za hlavu rodiny. Všetko by bolo v poriadku, keby si túto hlavu rodiny Oľga nepredstavovala veľmi zvláštne. Podľa nej mal totiž nielen všetko rozhodovať a kontrolovať, ale mal aj plné právo vychovávať a trestať. Ach, koľkokrát sa Samkovi ušlo od nej za najmenší prehrešok. To zavesil luster zle, to podlahu zle utrel, to nádobu po sebe neumyl… Samko trpel. Napriek všetkému miloval svoju zachraniteľku Oľgu. A veľmi chcel, aby aj jeho mali radi. Dúfal, že všetko môže byť inak. Že sa zohrejú a budú žiť v láske.
Ilúzie, ako aj zvyšky lásky, vybil zo Samka len jeden jediný zauch. „Škodca, chudák, kosť!“ nadávala mu Oľga ten večer. „Vieš vôbec niečo urobiť normálne? Mlčíš? A to je škoda! Radšej mi povedz, kde mám nájsť druhý taký pohár? Toto bol od babičky, starý, môj obľúbený. Ty máš krivé ruky, umyť riad a ani to nevieš! Ach, ja na teba nemám nervy!“ Samko nestihol odpovedať. Keď Oľge došli slová, dala sa do činu! Mala ťažkú ruku. Ale ako sa Samkovi vyjasnilo v hlave, pochopil: „Je načase sa rozísť! Ja som mal šťastie už v detstve!“ S hádkami a nadávkami sa rozviedli. Samko sa opäť sklamal v ľuďoch a dal si závet, že sa už nikdy nezamiluje…
Kleopatra tiež dostávala od života. A to úplne nezaslúžene. Bola úžasná – čierna, dlhá, veľká. Celých dvanásť kíl šťastia! Lenže nikto o toľko šťastia, zdá sa, nestál. A tak Klepo putovala z rúk do rúk. Prvému pánovi sa nepáčil jej výzor: „To je nejaká pretaktická, alebo supertaktická! Niečo ako neštandard. To nepôjde. Nikdy som netúžil po krížencovi.“ A tak ju rýchlo podstrčil kamarátovi.
„Čo je to za plemeno? Takýto obrovský jazvečík? Zažartoval. Zdravá! Mama určite zhrešila s basetom. A aká je hlučná! Výborne, bude strážiť chalupu.“ Ale Klepe sa stráženie nedarilo. Áno, mala hlboký, hrozivý hlas. Ale štekala nie vtedy, keď videla potencionálnych nepriateľov a lúpežníkov, ale vtedy, keď sa jej zachcelo. „Si hlúpy pes,“ hnevali sa na ňu. „Prázdny štekl! Veľa žerieš, strážiť nevieš. Zato si pošliapala všetky kvety a vyryla trávnik. Treba ti hľadať iného pána.“
S ťažkosťami, ale nový pán sa našiel. Presnejšie, panička. Staršia, vo všetkom príjemná, len veľmi pomalá. Klepo si prisahala, že bude dobrý pes. Ale opäť sa to nepodarilo… Kleopatra, pravda, v tom svoju vinu nevidela. No, raz to neudržala, vyrútila sa za mačkou, trhla povodkom silnejšie, ako bolo treba, panička spadla.
Veď Klepo nebola zlá – inštinkty. A panička vyviazla s ľahkým úrazom, vďaka Bohu. Je to dôvod na rozchod? Ale ľudia sú nepochopiteľné stvorenia. „Ja s ňou nevládzem!“ sťažovala sa padlá panička niekomu po telefóne. „Život mi je drahý. Umiestni ju niekam. Alebo ju pustím von.“ A ten niekto sa zrejme snažil. Klepo dostala rodinu. Skutočnú rodinu z troch ľudí: muž, žena a dieťa. „Kleopatra, neubližuj Andrejkovi!“ prikázal pán. „Lebo ti dám poriadne po nose.“ Klepo ani nemala v úmysle ublížiť malému človiečikovi. No ten mal na psa svoje plány: „Budeš koníkom!“ vyhlásil štvorročný Andrejko a pokúšal sa osedlať Klepu. Tá sa vykrúcala a vrčala. Bola síce veľká, ale na koníka určite nestačí. Andrejko sa hneval a reval. Panička sa hnevala a nadávala. Pán sa chytal za opasok. Klepo sa schovávala. Vtedy pán sčervenal, kričal a vyhrážal sa, že Klepu dá do útulku.
Neznáme, ako by sa to všetko skončilo, ale jedného dňa prišiel k pánovi kamarát. Klepo vtedy vyliezla spod postele, aby sa pozrela, koho to prinieslo. Kamarát pána bol malý, chudý muž menom Samko. „Akýsi úbohý človek,“ pomyslela si Klepo. „Môj je oveľa väčší. Zrejme aj tento muž je neštandard, ako ja.“ „Ahoj, sto rokov som u teba nebol, Paľo!“ objal Samko Klepiného pána. „Máš, vidím, ďalšie prírastky. Zaviedol si psa? A ja som sa konečne rozviedol s manželkou.“ „Gratulujem, bolo načase! A ja by som sa rád „rozviedol“ s týmto psom. Už stokrát som ľutoval, že som si ho zobral,“ povzdychol si Paľo. „Nevychovaný, zlý, na Andrejka vrčí, a keď ho začneš hrešiť, schováva sa pod posteľ. Skrátka, rozmýšľam, že ho dám preč.“ „No čo ty? Prečo hneď dávať? – Samko so súcitom pozrel na Klepu. – Nevychovaný, vraj. A vychovával si ho? Hrešiť a trestať nie je výchova. Potreboval by kynológa. Ja, pravda, nie som psíčkar… Ale mňa sa tiež pokúšali nadávkami a zauchmi prevychovať – nepodarilo sa.“ „Aký kynológ, Samko? Ja nemám čas ani na rodinu, makám ako kôň! Manželka tiež na to nemá… Počúvaj, keď si taký múdry, možno by si si zobral našu Kleopatru k sebe? – Napadlo Paľovi. – Ty si teraz sám, voľný. A vychovávaj, koľko chceš. A čo? Je to dobrý nápad. Všetkým dobre: nám, Klepe aj tebe!“ „Ja by som si ju zobral, len či bude chcieť. Veď je u vás zvyknutá, nie? – Samko sa pýtavo pozrel na Klepu. „On sa mi rozhodne páči,“ pomyslela si. „Rozmýšľa zdravo, žiadne deti nemá, ako som pochopila, a sám je neštandardný. Takže skôr ako ostatní ma pochopí! Treba mu ukázať, že som za!“ A párkrát zavrtela chvostom. „Pozri, ona nie je proti! – potešil sa Paľo. – Dúfajme, že to s ňou zvládneš. A potom, ktovie, na nejakom psom ihrisku možno stretneš svoj osud.“ „To nie, toho som sa už najedol,“ odvrátil Samko. Večer odišli s Kleopatrou domov dvaja.
Ukázalo sa, že zvládnuť Klepu je oveľa jednoduchšie ako bývalú manželku. Nebola zlá, nekríčala kvôli maličkostiam a už vôbec nerozťahovala laby. Ak niečo nepochopila na prvýkrát, pochopila na druhý. Okrem toho milovala Samka! Bol pre ňu všetkým: kamarát, pán, celý svet. Spolu chodili do kynologickej školy, prechádzali sa na ihrisku, učili sa, hrali, rozprávali. A Samko bol šťastný, že ho osud ten večer posunul navštíviť starého kamaráta zo školy. „Psy sú určite lepšie ako ľudia,“ myslel si Samko. „Klepo je toho priamy dôkaz. Múdra, krásna, poslušná. No, možno ešte nie celkom poslušná, ale to sa dá napraviť.“ Však takto rozmýšľal len krátko. Ukázalo sa, že aj medzi ľuďmi sú úžasné typy: dobré, citlivé, ústretové. Len predtým Samko nevedel, kde sa vyskytujú. A teraz zistil – na psích ihriskách ich je plno. S mnohými sa Samko zoznámil vďaka Klepe. S niektorými sa spriatelil. A kto vie, možno príde deň, keď sa opäť zamiluje do nejakej majiteľky špica alebo dogy. Samozrejme, nie hneď teraz. Ale Samko to nevylučuje.
