Kleopatra na svojej vine nič nevnímala. No, raz sa neudržala, vyrútila za mačkou, trhla vodítkom silnejšie, ako bolo treba, a pani spadla. Veď Klepa to neurobila zo zlosti – inštinkty…
Život neustále udieral Saška po nose: „Nesiahaj, tu nie si vítaný, odtiahni sa nabok“…
Saško aj odtiahol. Mala pravdu, lepšie nestrkať hlavu – zdravší budeš. Príroda si na ňom poriadne vybila zlosť: maličký, útly, slabý.
Preto ho v škole volali chlpáčik a občas ho nakopali pre istotu. Kamarátov mal Saško pomenej, iba jedného – Paľka.
„Nič, vyrastiem,“ myslel si vtedy Saško, „a toto sa skončí. Dospelí sú múdri. Nedávajú smiešne prezývky a nepodávajú pohlavky len tak.“
Och, ako veľmi sa mýlil…
*****
S pohlavkami v dospelosti to bolo naozaj lepšie. Nie je zvykom vo svete dospelých rozdávať ich naľavo i napravo. Ale s prezývkami…
Aké len Saška nevolali. Aj vyžiadaný, aj chrobák, aj rybka, aj myšiak. On sa, pravda, hneval, ale bol problém – nevedel sa dôstojne ozvať. Lebo k neveľkému Saškovmu vzrastu patrila obrovská hanblivosť.
Och, tá mu poriadne prekážala. Ešte viac ako nevýrazný vzhľad. Nové vzťahy sa nedarili. Takže sa stretával iba so starým školským kamarátom Paľkom a s mamou, kým bola nažive.
Roky plynuli, Saško pracoval ako skladník v obchode a o osobnom živote ani neuvažoval, hoci kolektív v obchode bol na deväťdesiat percent ženský.
Lenže dámy sa na Saška pozerali ako na také „dieťa pluku“. Starali sa o neho, chránili ho, ponúkali domáce jedlo. Ako inak? Veď je „chudáčik, maličký“.
A keď mal skoro štyridsať, zostal úplnou sirotou. Preto ho ľutovali súcitné ženy…
Tak to pokračovalo až do dňa, keď stretol Martu. Marta bola žena s veľkým Ž. Nevšimnúť si ju bolo absolútne nemožné!
Spájala v sebe vysokú postavu, výrazné prednosti a hlasný hlas. Bola skvelá!
Saško sa do nej beznádejne zaľúbil. Bál sa k nej čo len pristúpiť. Kto je pre ňu? Blcha, belasá moľa, molekula! Ale život má zvláštny humor. A práve ten ho viedol k tomu, aby spojil malého, hanblivého slabocha a veľkú, hlasnú Martu.
Metódu na to život vybral dosť otrepanú, ale spoľahlivú. Veľa príkladov, keď sa záchranca zamiluje do zachráneného! A tak aj Marta raz zachránila Saška…
Bolo to takto. Saško stál v rade pri pokladni. Za ňou sedela skvelá Marta. Saško bledol, červenal sa, nervózne prekladal balík kefíru z ruky do ruky.
Vtom sa zozadu vynorili dvaja mladí výrastkovia s pár fľašami alkoholu, odtisli útleho Saška ramenom:
„Budeš za nami, ujo. Ponáhľame sa,“ hodil jeden.
Iný deň by ich Saško mlčky pustil, ale nie dnes. Veď na neho hľadela samotná Marta!
„Dajte si, chlapi, do radu. Aj môj obed nie je z gumy,“ vyhŕkol.
„Nerob kravy! Povedali sme: budeš za nami, tak za nami!“ – jeden z chalanov už položil svoju fľašu na pás.
Druhý sa pre istotu otočil a jemne strčil Saška do hrude:
„Drž odstup, ujo!“
Saško sčervenal, otvoril ústa, ale predbehla ho:
„V poradí!“ zahrmela Marta spoza pokladne. „A vôbec, mladí páni, ukážte doklady! Možno vám vôbec nemôžem predať alkohol!“
Saškovi útočníci zneistili:
„Ale no, doma máme sedem hladných krkov a vy chcete doklady!“ pokúsil sa o žart jeden.
„Počúvajte, „mladí otcovia“, nerobte si zo mňa bláznov. Buď potvrďte plnoletosť, alebo bežte domov k mame s otcom,“ rozkázala Marta.
Za Martou už ožil znudený ochrankár Jožko. Preto „mladí otcovia“, šomrajúc popod nos, radšej odišli.
„Akí drzí maloletí!“ nahnevane povedala Marta.
Potom sa pozrela na Saška a milo dodala:
„Daj, Saško, odbavím ťa. Lebo si nestihneš dať obed. A ty musíš jesť, strašne si chudý. Aj taká háveď na teba útočí.“
„Ďakujem…“ zamrmlal Saško.
Chcel sa prepadnúť do zeme.
„Teraz už nemám ani najmenšiu nádej, že si ma Marta všimne. Takto som sa zosmiešnil. Bál som sa chalanov! Hoci odkiaľ som vedel, že sú mladí, veď sú veľkí!“ trápil sa Saško.
Ale bolo to presne naopak.
Od toho dňa sa k nemu Marta správala inak. Usmievala sa, koketovala, nosila mu obedy z domu. Ostatné ženy z obchodu sa stiahli. Saško nevedel, čo Marta urobila. Len raz počul, ako si šepkali:
„Naša myška je teraz Martina korisť.“
„No a čo, nechajme. Možno si ho vezme, a potom ho poriadne vykŕmi.“
Saška titul korisť príliš netrápil:
„Takže som jej drahý!“ rozhodol. „Takže si ma váži. A odtiaľ je už len krok k láske. Zatiaľ sa uspokojíme s mojou láskou. Pre dvoch stačí.“
Táto myšlienka podnietila Saška k rozhodnému činu. A prehĺtajúc hanblivosť, pozval Martu na rande.
Súhlasila. Slovo za slovom, stretnutie za stretnutím – vznikol vzťah, a potom aj svadba…
Lenže manželský život Saška sklamal. Marta sa hneď ustanovila za hlavu rodiny. A bolo by to v poriadku, keby si tú hlavu nepredstavovala veľmi zvláštne.
Podľa nej mal nielen všetko rozhodovať a kontrolovať, ale mal aj plné právo vychovávať a trestať.
Och, koľkokrát Saško dostal za mierny priestupok. Raz visel luster zle, inokedy zle vytrel podlahu, potom neumyl tanier…
Saško to znášal. Napriek všetkému miloval svoju záchrankyňu Martu. A veľmi chcel, aby aj oni milovali. Dúfal, že to môže byť inak. Že si na seba zvyknú a budú žiť v harmónii.
Ilúzie, aj zvyšky lásky, vyrazil z neho jediný pohlavok.
„Škodca, slaboch, vyžiadaný!“ hnevala sa Marta ten večer. „Dokážeš urobiť niečo normálne? Mlčíš? Márne! Povedz mi, kde nájdem druhú takúto šálku?“
Táto bola po babičke, stará, moja obľúbená. Ruky máš krivé, umyť riad nevieš! Och, zlostí ma to!
Saško nestihol odpovedať. Keď Marte došli slová, prešla k činom! Ruku mala ťažkú.
Ale len čo sa Saškovi rozjasnilo v hlave, pochopil: „Treba sa rozísť! Pohlavkov som mal dosť v detstve!“
S hádkami a nadávkami sa rozviedli. Saško bol opäť sklamaný z ľudí a sľúbil si, že sa už nikdy nezamiluje…
Kleopátru život tiež bil. A úplne nezaslúžene. Bola nádherná – čierna, dlhá, veľká. Celých dvanásť kilogramov šťastia!
Lenže nikto nechcel toľko šťastia. Preto Klepa putovala z rúk do rúk…
Prvému majiteľovi sa nepáčil jej vzhľad:
„To je nejaká pretaktá, alebo supertaktá! Krátko, neštandard. Nepôjde. Nikdy som netúžil po krížencovi.“
Preto ju rýchlo podstrčil svojmu kamarátovi.
„Aká to je rasa? Taká pretaktá?“ žartoval. „Veľká! Mama určite hrešila s bassetom. A štekavá! Super, bude strážiť chatu.“
Lenže stráženie Klepe nešlo. Áno, hlas hlboký, hrozivý. Ale štekala nie vtedy, keď videla nepriateľov, ale vtedy, keď sa jej zachcelo.
„Nerozumný pes,“ hrešili ju. „Prázdny štekač! Veľa žerie, strážiť nevie. Zato všetky kvety pošliapala a trávnik prehrabala. Musíme ti nájsť iného pána.“
S ťažkosťami sa našiel nový pán. Presnejšie, panička. Staršia, vo všetkom príjemná, len veľmi pomalá. Klepa si sľúbila, že bude dobrá. Ale opäť to nevyšlo…
Kleopatra na svojej vine nič nevnímala. No, raz sa neudržala, vyrútila za mačkou, trhla vodítkom silnejšie, ako bolo treba, a pani spadla.
Veď Klepa to neurobila zo zlosti – inštinkty. A panička vyviazla s ľahkým strachom. Je to dôvod na rozchod? Ale ľudia sú nepochopiteľní.
„Nedokážem ju zvládnuť!“ sťažovala sa spadnutá panička po telefóne. „Je mi život drahý. Umiestni ju niekam. Inak ju pustím von.“
A ten niekto sa zrejme snažil. Klepa dostala novú rodinu. Skutočnú rodinu z troch ľudí: muž, žena a dieťa.
„Kleopatra, neubližuj Andrejkovi!“ prikázal muž. „Inak ti dám poriadny výprask!“
Klepa neplánovala malému ubližovať. Ale on mal na ňu svoje plány:
„Budeš koník,“ vyhlásil štvorročný Andrejko a pokúsil sa ju osedlať.
Klepa sa vykrútila a zahryzla. Je síce veľká, ale na koníka zjavne nemá.
Andrejko sa hneval a plakal. Panička sa hnevala a nadávala. Pán chytal opasok. Klepa sa skrývala. Potom pán červenal, kričal a hrozil, že Klepu dá do útulku…
Nevie sa, ako by to skončilo, ale raz prišiel k pánovi kamarát. Klepa vyliezla spod postele, aby sa pozrela.
Kamarát bol malý, chudý muž menom Saško.
„Nejaký vyžiadaný,“ pomyslela si Klepa. „Môj je oveľa väčší. Asi je aj on neštandard, ako ja.“
„Ahoj, dávno som ťa nevidel, Paľko,“ objal Saško Klepinho pána. „Máš, vidím, ďalší prírastok. Začal si s psom? Ja som sa konečne rozviedol s manželkou.“
„Gratulujem, dávno si mal! A ja by som sa rád „rozviedol“ s týmto psom. Už stokrát som ľutoval, že som si ho zaobstaral,“ povzdychol si Pavol. „Nevychovaný, zlý, vrčí na Andrejka, a keď ho karhám, schová sa pod posteľ. Chcem ho dať preč.“
„No čo, prečo rovno dávať?“ Saško sa súcitne pozrel na Klepu. „Nevychovaný, hovoríš. A ty si ho vychovával? Karhať a trestať nie je výchova.“
Mal by ísť k trénerovi. Ja nie som psíčkar… Ale aj mňa sa snažili karhaním a pohlavkami prevychovať – nepodarilo sa.
„Aký tréner, Saško? Na rodinu nemám čas, makám ako kôň! Aj žena nemá čas… Počúvaj, keď si taký múdry, nevezmeš si našu Kleopatru?“
„Teraz si sám, voľný. Vychovávaj, koľko chceš. Čo ty na to? Výborný nápad. Všetci budú spokojní: my, Klepa, aj ty!“
„Zobral by som, ale či bude chcieť. Zvykla si na vás, nie?“ Saško sa pýtavo pozrel na Klepu.
„Určite sa mi páči,“ pomyslela si. „Premýšľa rozumne, žiadne deti nemá, a sám je neštandardný. Rýchlejšie ma pochopí! Musím ukázať, že súhlasím!“
A dvakrát vrtela chvostom.
„Pozri, nie je proti!“ potešil sa Paľko. „Dúfam, že ju zvládneš. A možno na nejakom cvičáku stretneš svoju osudovú ženu.“
„To nie, dosť bolo,“ odbil Saško.
Večer odišli domov spolu s Kleopatrou…
Ukázalo sa, že zvládnuť Klepu je oveľa ľahšie ako bývalú manželku. Nezlobila, nekričala pre maličkosti a už vôbec nerozpúšťala laby.
Ak nepochopila na prvý raz, pochopila na druhý. Navyše milovala Saška! Bol pre ňu všetkým: kamarát, pán, celý svet.
Chodili spolu do cvičáku, na prechádzky, učili sa, hrali, rozprávali. A Saško bol šťastný, že ho osud toho večera priviedol k starému kamarátovi.
„Psy sú určite lepšie ako ľudia,“ myslel si Saško. „Klepa je toho dôkazom. Múdra, krásna, poslušná. Možno ešte nie celkom poslušná, ale to sa dá napraviť.“
Ale takto rozmýšľal len krátko. Zistil, že aj medzi ľuďmi sú skvelé exempláre: dobrí, citliví, nápomocní.
Lenže predtým nevedel, kde sa vyskytujú. Teraz zistil – na cvičákoch ich je plno. Saško sa vďaka Klepe zoznámil s mnohými. S niektorými sa spriatelil.
A čo čert nechce – možno jedného dňa sa opäť zamiluje do nejakej majiteľky špica či dogy. Nie hneď. Ale Saško to nevylučuje. Niekedy stačí len malý krok a nová šanca, aby ste našli šťastie tam, kde by ste to nečakali.
