Príbeh je založený na skutočných udalostiach, aj keď je neuveriteľný!
— Ja som chodila na 12. základnú školu. A ty?
— Aj ja, — povedal Anton, prekvapene pozrúc na dievčinu. To bolo zvláštne, ale život má niekedy pre nás pripravené prekvapenia.
Zaujímavé bolo, že ich mená sa tiež zhodovali. Anton a Antonína, akoby žiadne iné mená neexistovali. Ale to im neprekáža v tom, aby boli spolu zamilovaní!
S Tonou sa stretli nedávno v obchode. Príbeh na smiech, no zdá sa, že osud nevedel nič lepšie, než ich dať dokopy práve tam. Anton nevedel, aké olivy si vybrať, a Tonina mu náhodne poradila správnu značku. Nakoniec sa rozpovedali a vymenili si kontakty. Kto vie, kam každé stretnutie vedie? Preto, keď Toninu pozval na rande, súhlasila.
Anton už zažil manželstvo, pochopil domáce povinnosti a neveru, no Tona ešte do tohto sveta nevkročila. Nikam sa v živote neponáhľala, veriaca, že šťastie si ju určite nájde. A teraz majú piate rande. Anton vyzeral na svojich 35 rokov, stihol si vypestovať menšie brucho a ustupujúce vlasy. Vďaka dedičnosti po otcovej strane, kde muži začínali plešatieť od 30 rokov. Tmavovlasý s výškou okolo 180 cm, a ako hovorila jeho bývalá žena: celkom pohľadný, no to jej nezabránilo hľadať šťastie inde. K tomu pridajte jeho vzdelanosť, zmysel pre humor a dobré zvyky, a máte výbornú partiu.
Tona bola o desať rokov mladšia. Krásna dievčina s hustými hnedými vlasmi po plecia, štíhlou postavou a výraznými hnedými očami. Jej úsmev bol jej špeciálnou črtou, čo Antonovi neuniklo. Bola schopná si kohokoľvek získať. Muža fascinovala jej naivita, ale Tona nebola hlúpa. Druhou jej charakteristickou črtou bola jemnosť jej prejavu, utápal sa v jej hlase, rozplynul sa a chcel viac.
— Pamätáš si na profesorku Darinu? — začal si Anton spomínať.
— Áno, áno, — zasmiala sa Tona, — mala taký zaujímavý účes, — a ukázala tvar na svojej hlave, čo ich oboch rozosmialo.
— Anton Pavlovič?
— Čechov? — nepochopila Tona.
— Hrúzik.
— Áno, ten bol u chlapcov!
Prechádzali sa po parku, držiac sa za ruky, plánujúc budúcnosť. Antonovi sa páčilo, ako Tona rozprávala o živote, snoch a cieľoch, a tiež o svojej láske k literatúre. Zistil, že Tona nielen číta, ale má aj vlastné knihy, ktoré majú množstvo čitateľov online.
Bola to neuveriteľná žena: svetlá, jemná, cieľavedomá. Anton pochopil, že obava z druhého manželstva mizne s návratom istoty, že nie všetky ženy sú rovnaké.
Jedného dňa, keď boli u Tony doma, rozhodli sa prezrieť staré fotoalbumy.
— Bola si úžasná, — komplimentoval Anton.
— A teraz? — podpichla ho Tona.
— Teraz si skvostná!
Tona sklopila oči, od jeho lichotenia jej bolo na srdci teplo. Muž jej bol sympatický. Necítila medzi nimi žiadnu rozdiel, pretože s Antonom bolo všetko také prirodzené a domáce. Nemusela sa pretvarovať, mohla byť sama sebou.
— To nie je možné! — Anton bol ohromený, neveril vlastným očiam. Pred ním bola fotografia z jeho prvého septembrového dňa, keď prešiel do 11. ročníka. Teda takmer, bola odfotená z iného uhla, ale nepochybne bol na nej s nejakou neznámou dievčinou. Trochu vyblednutý obrázok prinášal spomienky z ďalekej minulosti, keď mal 17 rokov. Triedna učiteľka oznámila, že Anton dostal poctu niesť prváčku. Samozrejme! Z piatich tried maturantov vybrali len jeho: vynikajúceho študenta. Bol tam aj jeho večný rival Roman, ale vybrali jeho. Pri pohľade na zabudnuté obrázky sa Antonovi vynárajú spomienky.
Bol pekný, teplý deň. Biela nažehlená košeľa, čierne nohavice so šípkami a lesklé čierne topánky. K nemu priviedli dievčatko, samozrejme, že si ju nepamätal. Bola malá, chudá a trochu vystrašená. Pozerala na neho zospodu, zatiaľ čo on hľadal v dave Evu, dievčinu, ktorá sa mu dlho páčila. Prvého septembra sa odhodlal ju zaujať. Smiala sa a odmietla, ale aspoň to skúsil, preto si tento deň pamätá dobre.
A teraz je pred ním fotografia, kde na jeho ľavom ramene sedí dievčatko v bielej blúzke a rovnakých pančuchách, čiernej sukni, s lesklými topánkami a na hlave má dva veľké mašle.
— Kto je to? — Anton nedokáže odtrhnúť zrak od fotografie, stále nechápajúc, ako sa tam dostala.
— Ja, — odpovie Tona, nechápajúc, čo ho tak prekvapilo.
Pozorno si prezrie dieťa, potom presunie pohľad na dospelú ženu.
— To som ja, — ukazuje na sedemnásťročného chlapca, a na tvári sa mu rozľahne zvláštny úsmev.
— Ako je to možné? — nechápe Tona, približujúc si album.
Ona pozorne skúma mladíka, v ktorého črtách sa dá rozpoznať Anton.
— To je neuveriteľné! — teraz už vykríkne ona, ohromená pohľadom na Antona. — Takže…
— To je osud, — pokrčí on plecami, stále neveriac. A aké zvláštne náhody mohli viesť k tomu, že to práve prvé septembrové rande v strednej škole Anton považoval za dôležitý deň vo svojom živote. A hoci ho Eva odmietla a osud musel skúšať jeho trpezlivosť toľko rokov, až teraz pochopil, že v ten deň niesol na pleci svoju budúcu ženu. A Tona zvonila na jasné zvončeky, ktorých hlas sa šíril po okolí.
Vydali sa. Bola to jednoduchá svadba, ale také šťastie. Ako sa patrí, nevesta plakala, zatiaľ čo ženích ju objímal a cítil: Áno, to je tá, ktorú mu osud zoslal. Druhýkrát v živote Anton držal nevestu na rukách, ale teraz sa poznali.
Teraz majú Tona a Anton dvoch synov, vo veku 14 a 13 rokov. Tona zostala pri literatúre, obdarúvajúc čitateľov novými romantickými svetmi, pretože to, čo sa stalo jej, by si človek vymyslel len ťažko.
