Dnes mi hlavou prebehlo toľko myšlienkiek… Už dlho premýšľam o tom, ako odlišné boli naše detstvá s mojou sesternicou.
“Nataša, ako môžeš takto vychovávať dievča?” – opakovala moja sestra Zuzka, – “Veď je to dievčatko, nie chlapec.”
Nataša a Zuzka boli rodné sestry, obe už dávno vydaté, s vlastnými deťmi. Nataša mala dcéru Viktóriu a syna, zatiaľ čo Zuzka jedinú dcérku Zuzanku.
Stretávali sme sa často, väčšinou Zuzka so Zuzankou chodila na návštevy k nám, lebo sme mali dom s krásnym dvorom, kde sa dalo posedieť v altánku a deti si mohli pokojne hrať. Zuzka žila v byte.
Samozrejme, Zuzka bola presvedčená, že jej Zuzanka je krajšia, múdrejšia a talentovanejšia ako moja Viktória. Rozdiel medzi dievčatkami bol len rok, Viktória bola staršia.
“Nataša, tvoja Viktória zasa vliezla na strom, čo to má byť?” – pokúšala sa ovplyvniť sestru ohľadom výchovy.
“A čo je na tom zlé?” – divila sa Nataša, – “Je dieťa, má sa rozvíjať.”
“Ale nie lezením po stromoch, to je úloha chlapcov, nie dievčat,” – namietala Zuzka, no sestra sa len usmiala.
Dievčatá sa kamaráti, Zuzanka možno aj chcela hrať sa tak voľne ako Viktória, ale mama ju prísne hlídala. Nič také jej nebolo dovolené.
Viktória nikdy neverovala mojej sestre, že má Zuzanke závidieť, hoci Zuzka si to myslela. Počas škôlky aj školy jej to bolo jedno. Žila si svoj život, bola šikovná a všade stíhala.
Najradšej mala poriadok v garáži u otca. Viktória bola ozajstný “vôdca v sukni”, nič neustúpila chlapcom, liezla po stromoch, bila sa s nimi, bránila sa aj svojho brata, niekedy preliezala cez plot do susedovej záhrady pre jablká. S bábikami si takmer nehrala, nezaujímali ju účesy, mašle ani šaty. Najradšej sa hrabala s otcom v garáži, prezerala kľúče, skrutky a matice, a hlavne tam rada upratovala.
“Dievčatko, nepotrebujem v garáži tvoj poriadok, potom nič nenájdem. Radšej mi podaj kľúč na šestnásť,” – a ona mu ho okamžite podala. Rozumela tomu, otec ju chválil a ona bola hrdá.
Zuzka bola presný opak Viktórie. Obliekali ju ako bábiku – vždy v krásnych šatách, bielych pančuchách s mašličkami a obrovských ozdobách. Viktórii sa Zuzkine šaty nepáčili, lebo boli plné čipiek a vĺn.
Stále sa ozývali výkriky jej mamy:
“Zuzanka, nechoď do pieskoviska, ušpiníš si pančuchy! Nestoj pri dverách, táhne! Nedotýkaj sa cudzích hračiek, sú špinavé! Prečo si vzala špinavé jablko, sú na ňom baktérie!” – stále len “nesmieš”.
Viktória tomu nerozumela a práve v tomto ohľade jej teta Zuzka vadila. Príliš veľa vecí Zuzanke zakazovala, dokonca s ňou nebola ani zábava na dvore. Za bránu ju mama nepúšťala vôbec.
“Kam ideš, Zuzanka? Vonku sú špinavé psy a mačky, chlapci ťa môžu uraziť! Nech ide Viktória, ty zostan s nami.” – Viktórii bolo Zuzanku úprimne ľúto.
“Teta Zuzka, nech ide so mnou, nikto ju neurazí,” – snažila sa za ňu postaviť.
Ale teta Zuzka na ňu prísne pozrela.
“Nie, Zuzanka nikam nepôjde…”
V škole Viktória chodila na atletiku, hrala volejbal za školský tím a neskôr sa dala aj na sebeobranu. Tetke Zuzke vstávali vlasy hrkom, keď sa dozvedela, čím sa neterka venuje.
“Naozaj by sa dievčatá mali takto vychovávať?” – opakovala sestre.
“Nech robí, čo chce, a nech si v živote nájde svoju cestu,” – bránila ju Nataša.
Zuzanka chodila do hudobnej školy na klavír, mama ju prihlásila na spoločenské tance. Skúsila z nej urobiť maliarku, poslala ju do výtvarnej školy, no Zuzanku to vôbec nebavilo, nevedela kresliť, ani ju to netrápilo. Tak to vzdala.
Na internáte sa Viktória zoznámila s Jozefom práve na tréningu sebaobrany. Tiež tam chodil. Nebol žiadny krasavec, ale sympatický.
“Ahoj,” – pristúpil k nej prvý. – “Pozoroval som ťa, ide ti to výborne. Ja som Jozef, ty si Viktória, už som si o tebe zistil informácie,” – smial sa otvorene.
Jeho úprimný úsmev a veselé oči ju získali. Aj ona sa pri ňom usmiala. Bolo jej s ním ľahko, akoby sa poznali celé stáročia.
“Ahoj, ale v škole som ťa, asi, nevidela.”
“Ja neštudujem na tvojej škole, pracujem ako automechanik, študujem diaľkovo na autoškole,” – povedal Jozef.
Odvtedy sa začali stretávať. Obaja k sebe mali blízko, chodili spolu na tréningy, na prechádzky do parku, do kina. Spoločné záujmy ich veľmi zblížili.
“Mama, otec, zajtra prídem s Jozefom. Už ma zoznámil so svojou mamou. Teraz vás zoznámim s ním,” – oznámila rodičom.
“Dobre, príďte,” – súhlasili.
Jozef si rýchlo našiel spoločnú reč s rodičmi, hlavne s otcom. Hneď sa rozprávali o garáži, technike a autách. Otcovi sa páčilo, že Jozef pracuje ako automechanik a študuje autoškolstvo. Boli na rovnakej vlne.
Čas plynul. Viktória s Jozefom sa vzali a pred ukončením druhého ročníka oznámili rodičom:
“Mama, otec, rozhodli sme sa s Jozefom prenajať si byt a žiť spolu.”
Nataša bola proti:
“Dievča, je skoro, máš sa sústrediť na štúdium, nie na takéto veci,” – mrmlala.
No otec ju nečakane podporil. Jozef sa mu páčil. Keď k nám chodili, trávili čas v garáži, bastlili pri starých Škodovkách a obaja mali radi fut
