Vždy bol pravý
“Nastka, ako môžeš tak vychovávať dievča?” – opakovala sestra Marina, – “Veď je to dievčina, nie chlapec.”
Anastázia a Marina boli rodné sestry, obe už dávno vydaté, s vlastnými deťmi. Anastázia mala dcéru Alicu a syna, Marina jedinú dcérku Lienku.
Sestry sa často stretávali, väčšinou Marina s dcérou chodila na návštevu k Anastázii, lebo mali vlastný dom v mestskej časti s pekným dvorom, kde sa dalo posedieť v altánku a deti sa mohli hrať. Marina s rodinou bývali v byte.
Marina bola presvedčená, že jej Lienka je múdrejšia, krajšia a talentovanejšia než Alica. Dievčatá boli od seba len o rok, Alica staršia.
“Nastka, tvoja Alica zas vyliezla na strom, čo to má byť?” – snažila sa ovplyvniť sestru v otázkach výchovy.
“A čo je na tom zlé?” – divila sa Anastázia, – “Je dieťa, má sa rozvíjať.”
“Ale nie po stromoch skákať, to je pre chlapcov, nie dievčatá,” – presviedčala Marina, no sestra sa len usmiala.
Dievčatá boli kamarátky, možno aj Lienke sa chcelo tak slobodne hrať a vyliezť na strom, no matka ju prísne hlídala. Nič také jej nedovolila.
Alica nikdy nezávidela svojej sesternici, hoci jej matka Marina bola presvedčená, že by mala. Alicu to však v detstve vôbec netrápilo. Byla šikovná, rýchla a stíhala všetko.
Rada upratovala v otcovom garáži, pozerala sa na kľúče, skrutky, matice.
“Dievka, nepotrebujem tu tvoj poriadok, potom nič nenájdem. Radšej mi podaj kľúč na šestnásť,” – a hneď mu ho podala. Otec ju chválil a ona bola hrdá.
Lienka bola úplný opak Alicy. Obliekali ju ako bábiku. Vždy mala pekné šaty, biele pančušky s bambuľkami, obrovské mašle. Alici sa Lienkine šaty nepáčili, lebo mali priveľa čipiek a vĺn.
Stále sa ozývali výkriky jej matky Mariny:
“Lienka, nechoď do pieskoviska, zašpiníš si pančušky! Nestoj pri dverách, tam fúka! Neber si cudzie hračky, sú špinavé! Prečo si vzala špinavé jablko, sú na ňom mikróby!” – stále len “nesmieš”.
Alici sa to vždy zdalo divné a tetka Marina sa jej v tomto nepáčila. Príliš veľa vecí Lienke zakazovala, a tak s ňou ani nebola zábava. Na ulicu ju matka vôbec nepúšťala.
“Kam ideš, Lienka? Tam sú špinavé psy a mačky, chlapci by ťa mohli uraziť. Nech ide Alica, ty ostaň s nami.” – Alici bolo Lienky úprimne ľúto.
“Tetka Marina, nech ide Lienka so mnou, nikto ju neurazí,” – zastávala sa sesternice.
No Marina sa na ňu prísno pozrela.
“Nie, Lienka z dvora nikam nejde…”
Keď chodili do školy, Alica sa venovala atletike, hrala volejbal za školu a neskôr sa dala na sebeobranu. Tetke Marine sa kvapky potu liali po chrbte, keď počula, čím sa neter zaoberá.
“Majú sa dievčatá takto vychovávať?” – opakovane sa pýtala sestry Anastázie.
“Nech robí, čo chce, nech si v živote nájde svoju cestu,” – bránila dcéru Anastázia.
Lienka chodila do hudobnej školy, hrala na klavíri, mama ju zapísala na spoločenské tance. Snažila sa z nej urobiť maliarku, dala ju do výtvarneho krúžku, no Lienku to nebavilo, ani nevedela kresliť, a tak s tým prestala. Nevyšlo to.
Na prvom ročníku školy sa Alica zoznámila s Karolom práve na tréningu sebaobrany. Aj on tam chodil. Nebol žiadny krasavec, no sympatický.
“Ahoj,” – pristúpil k nej prvý. – “Pozorujem ťa, dobre ti to ide. Ja som Karol, ty si Alica, už som si zistil, kto si,” – smial sa úprimne.
Jeho úprimný úsmev a veselé iskry v očích ju oslovili. Cítila sa v jeho prítomnosti dobre, akoby sa poznali už večnosť.
“Ahoj, v škole som ťa asi nevidel
