Skutočná žena
– Vierka, kde sa túlaš?! Prines tie uhorky! Už ti to budem musieť kričať?!
Môj manžel už evidentne stratil trpezlivosť, keď tak zvýšil hlas, ale ja som bola zamestnaná sama so sebou. Opäť som si starostlivo natierala ľavé oko novou, neskutočne drahou špirálou, a obdivovala výsledok. Pravé viečko, už vyšperkované linkou a tieňmi, čo mi poradila kamarátka Hanka (že také sa hodia len na ples alebo do opery, ale človek má predsa snívať), vyzeralo dvojnásobne väčšie, ako mu príroda určila. Možno až trochu desivo. Ale veď predsa nezostanem len pri jednom oku!
Kto má čas sledovať uhorky, čo sa máčia vo vani?
Lenže celé to začalo pred týždňom, keď môj Peter, ktorý teraz čaroval v kuchyni pri zaváraných uhorkách, z ničoho nič zahlásil:
– Chcem, aby si bola ozajstnou ženou!
A podal mi svoju kreditku, na ktorú si celý rok odkladal úspory.
To bolo teda čosi! Najprv som mala chuť rozčúliť sa. Veď ak si Peter dokázal takto našetriť potajomky, možno nielen výplatu nedával celú, ešte aj v niečom inom klamal. Ako sa v tom mám vyznať? Myšlienky sa mi len tak hrnuli jedna za druhou. Takto sa nemá predsa vo vzťahu!
Ale hneď za tým prišla druhá myšlienka. A so všetkou eleganciou som si sadla na stoličku v kuchyni, nechala polovične uvarenú kapustnicu napospas osudu a zamyslela sa.
– A čo ty myslíš tou pravou ženou, prosím ťa?!
No to bolo…
Bolo mi do plaču i do smiechu. Najradšej by som rozbila ten pekný servis, čo mi nedávno darovala svokra, o ktorom som vždy len snívala. Bol drahý ako čert a ak by sa mi nesnívalo, ani by som neuverila, že ho mám doma. Svokra mi ho naozaj dala. Keď som si potom pri vybaľovaní poplakala od dojatia, ešte sa uškrnula:
– Vierka moja! Ty si ale čudná duša! Ja by som ti aj hviezdu z neba dala, hlavne žite šťastne!
Prečo to urobila, som sa nikdy nespýtala. Objala raz mňa, raz svojho syna, vybozkávala vnúčatá a šla domov. Netrávi rada veľa času mimo svojho gazdovstva večná robota, ak nestriehneš, všetko zarastie, hovorí.
A ja som jej nikdy neodporovala. Nosila som jej vnúčatká na víkend, dozerala, aby sa správali slušne, a pred každým takým výletom rozmýšľala, ako jej urobiť radosť.
Dôvodov na nespokojnosť so mnou mala dosť. Keď aj rodina sa zo začiatku ku mne stavala s rezervou, čo som mala čakať od cudzej ženy, ktorú som pred svadbou videla iba raz? Vtedy Peter ma i so synom vzal za svokrou. Dlho som sa bála vystúpiť z auta, raz som skontrolovala spiaceho syna, raz sa pýtala:
– Nemusíme tam ísť? Čo jej poviem? Čo ona mne? Určite nás vyhodí!
– A prečo by mala? divil sa Peter.
– Keď som porodila Olivera, vlastná teta ma vyhodila. Vraj som ich zahanbila! Takže tvrdíš, že tvoja mama ma prijme s otvorenou náručou, aj s dieťaťom?
– Neodsudzuj skôr, než uvidíš. Možno ťa prekvapí.
No mne k prekvapeniam nebolo. Ale čo som mala robiť? Vracať sa by už nebolo múdre. Zobrala som do náručia ospalého synčeka a šla za Petrom.
Anna Marišová, mama Petra, ma predsa len prekvapila. Pozdravila stroho, obzerala si ma kriticky, no potom natiahla ruky:
– Dôveruješ mi? Uložím ho vo svojej spálni, je chudáčik uťahaný.
A ja som, ani neviem prečo, Olivera hneď podala. Ani sa nestačil brániť, len otvoril očká, niečo zamrmlal, pevnejšie objal Annu okolo krku a zaspal.
Oliver začal Annu volať babkou hneď, ako slovo zvládol. Ona nenamietala tým si ma získala navždy.
Syna som mala skoro, krátko po osemnástke. Kto bol jeho otec, vedelo celé mestečko a ohovárali, či si ma Martin Bukovský vezme, alebo ma nechá, ako iné dievčatá predtým. Povesť mal veru nie najlepšiu. Všetci predo mnou ma varovali. Radšej som sa mu oblúkom vyhýbala.
Ale Martin bol potvora slizká. Vedel, ktorým slovom očariť dievča, aby sa mu rútilo do náručia. Kde nestačilo po dobrom, tam konal po zlom. A dievčatám potom len zostávalo mlčať a zakrývať hanbu.
Len ja som nemlčala.
Raz, keď som sa vracala domov z návštevy u tety v Nitre, zdržala som sa a už som musela ísť cez polia peši. Autobus šofér nechcel ísť ďalej Veď domov musím! Počasie dobré, prejdeš sa!
Čo som mala robiť? Šla som pešo.
Martinov starý Favorit ma dobehol pri dedine.
– Vierka, čo tu sama? Poď, zaveziem!
– Nechcem, Martin. Ďakujem! Sama dojdem! snažila som sa mu vyhnúť, ale už bolo neskoro…
Domov som sa vrátila s roztrhanými šatami a v slzách. Ani som k mame nezašla, utekala som rovno do kúpeľne, kde som sa do rána snažila zo seba zmyť potupu a hanbu. Plakala som, hnevala sa na seba a rozmýšľala, ako to mama nezistí. Lekár mi vedel jasne povedať, že mamine srdce už nevydrží žiadne nervy.
– Môže sa stať čokoľvek, chápete ma?
Chápala som až príliš. Okrem mamy som nemala nikoho blízkeho. Teta sa nepočíta to som vtedy ešte netušila. Pomáhala som jej s gazdovstvom, myslela, že rodina predsa musí byť.
Mama sa nikdy nedozvedela, čo sa stalo. Zomrela v spánku, keď som bola v piatom mesiaci. Zostala som sama na celom svete.
Teta, čo prišla pomôcť, sa ma zriekla rovno:
– Sama si sa do toho dostala sama si poradíš! Nemám čas! Načo si nešla rovno na políciu?! Keby si hneď povedala, mohla si už byť vydatá! No tak si rob, ako vieš, ja do toho nebudem ťahaná!
Ja, s plačom na kraji síl, som ani nechápala hneď, čo mi hovorí. Keď mi to naplno došlo, po pár dňoch, vydala som sa k policajtovi.
– Vierka, prečo si nepovedala?! chytil sa za hlavu policajt. Ja mu ukážem!
A Martin šiel nakoniec do basy.
Keď som prehovorila, vysvitlo, že detí nechal po dedine už sedem! Matky ich sa najprv zapierali, ale nakoniec priznali pravdu. A už to išlo.
Jeho mama, keď čítali rozsudok, ma prekliate na ulici a zaželala, aby dieťa bolo buď choré, alebo sa nenarodilo vôbec.
Ale spoluobčania sa ma zastali. V tú noc ich dom natreli smolou, o pár mesiacov dom predali a odsťahovali sa.
Ja som porodila zdravého, silného synčeka celý som bola ja, od nosa po vlasy. Vôbec po Martinovi.
Susedia mi pomohli, s gazdovstvom, s detskými vecičkami, jedna pani mi dala dokonca starú kolísku. Peňazí po mame veľa nebolo, ale snažila som sa rozvážne míňať s dieťaťom na krku to nebolo ľahké.
Len čo som sa trochu pozbierala, prišla teta aj s maminými bratmi. Tých som predtým nikdy nevidela.
– No, Vierka… Musíš sa vysťahovať! Toto bol dom našich rodičov a teraz ho chceme predať. Kým bola tvoja mama, bolo všetko v poriadku. Ale teraz ho budeme deliť.
– A ja kam?
– Niečo ti vyplatíme z podielu, ale potom už je to tvoja vec.
Premýšľala som za tie peniaze by som v dedine kúpila akurát tak rozvalinu. To znamenalo, že pôjdem do mesta. Ale ako tam vydržím sama? Tu aspoň pomôžu susedia. Teta sa len mračila. Ku kolíske sa ani len nepriblížila.
Nepočúvala som ju. Nebola to jej starosť, čo urobím so svojím životom!
Rodina odišla a ja som si poplakala. Rozlúčiť sa s vlastným domom, to bola bolesť!
Susedia už medzičasom doniesli novinu, že v susednej dedine jedna vdova predáva polovicu domu. Policajt mi ju odporučil: Poď v sobotu, odveziem ťa tam, pozrieš sa, spoznáš ju a potom sa rozhodneš.
– Ďakujem! skoro som ho objala.
– Ako sa má Oliver?
– Rastie!
A on s úsmevom odišiel, ja som pohladila mamin portrét.
– Neboj sa, mamka! My sa nestratíme. Bude dobre.
S pani Tatianou som si rozumela hneď. Bola srdečná, len nestrpela neporiadok. Sľúbila, že mi s Oliverom pomôže, keď pôjdem do práce. A že jej kamarátka zháňa predavačku do nového obchodu.
– Povedz, mám ti vybaviť miesto?
– Samozrejme!
– Paráda! Dobrý deň!
V obchode som sa zoznámila s Petrom. Pracovala som za pultom, on prišiel niečo kúpiť pre mamu. Ešte som sa stihla vykecať o všetkom o Oliverovi, o pani Tatiane, čo sa mu stala starou mamou, aj o sebe. A Peter len počúval.
Nevedel, ako mi povedať, že jeho prvá žena utiekla, zanechala dvoch malých synov. Matka mu so starostlivosťou veľmi pomôcť nemohla, musela sa starať o chorého muža. Synovia často plakali v noci, ani nevediac, koho volajú.
Petrovi trvalo dlho, kým sa vrátil. Tak som si zistila všetko o ňom ja A keď prišiel, hneď som sa ho spýtala:
– Koľko má starší?
– Bude mať tri roky.
– A mladší?
– Práve dovŕšil rok. Ako môj Oliver.
– Predstavíš mi deti? A potom sa uvidí.
A tak sme sa dali dokopy.
Svadbu sme mali malú, len tak pre najbližších. Potom sme šli s deťmi k Balatonu. Mne sa splnil sen nikdy som nikde nebola.
Ale šťastie som si musela vybojovať. Starší syn vážne ochorel dva mesiace som bola v nemocnici, mladších sa ujala svokra.
A potom sa objavila Petrova bývalá, že chce deti späť. Tu som ukázala pazúriky. Deti som nedala. Poradila som sa s policajtom v rodnej dedine, prešla všetkým byrokratickým peklom, až som sa stala chlapcom mamou aj oficiálne.
Bývalá už viac neprišla, hoci súd ani nedočkala. Svokra ma po obrade objala so slovami:
– Konečne mám pokoj na duši, viem, že deti sú v dobrých rukách.
Roky ubiehali, deti rástli a ja som ostávala taká istá tichá, usmiata, trochu upachtená, ale každé v dedine vedelo, že keď ide o moju rodinu, som línou mačičkou len dovtedy, kým mi niekto nehrozí. Vtedy sa zo mňa stane tiger.
No a potom to prišlo! Ja vraj nie som skutočná žena?!
Celú noc po tom, čo mi Peter dal kartu, som nespala. Prehadzovala som sa, postávala pred zrkadlom, obzerala sa zo všetkých strán a nechápala, čo je so mnou zlé. Hanbila som sa pýtať priamo muža. Tak som ráno, keď som vypravila deti, bežala za Hankou.
– Hanči, čo mám robiť?!
Hanka bola rovnaká zvláštna bytosť ako ja. Rozhodla, že poradí ženský časopis. Vraj tam píšu samé múdre rady. Zobrala z domu všetky, čo našla, a o polhodinu sme už vedeli, čo znamená byť pravou ženou dobre sa stravovať, dobre obliekať, maliarať sa, správne sa správať Inak to vraj nejde.
Mašľu som síce nekúpila, ale s Hankou sme zajazdili do Trnavy. Kúpila som si super kozmetiku, nočnú košeľu a nádherné topánky, ktoré som sa bála doma vytiahnuť z krabice, aby ich chalani nezničili.
Peter môj pokus ale neocenil.
Keď som sa práve snažila dokončiť očné tiene, vtrhol do kúpeľne, ja som si špricla špirálu rovno do oka, a hneď som si povedala, že asi ženou byť teda nechcem…
– Vierka, čo vyvádzaš?! zľakol sa Peter, keď videl, ako poskakujem po jednej nohe a revem.
– To všetko kvôli tebe! zasyčala som, uvedomujúc si, že treba sa umyť, nie rozmazávať líčenie pre celé Slovensko. Ženu u teba treba?! A ja som čo, prosím pekne?!
Peter, keď mu došlo, čo sa stalo, ma objal, zastavil moju hystériu:
– Počkaj, moja, nechaj, pomôžem!
Nežne mi oplachoval tvár a dohováral:
– Jasné, že som blbec, ale ty tiež! Vieš, že neviem hovoriť veci nežne. Spýtať si sa mohla! Sama si totiž vymýšľaš a potom sa urazíš.
– A načo si mi dal tie peniaze a hovoril, že nie som žena? skúšala som zísť z témy, ale Peter ma objal ešte silnejšie.
– Pretože ty za celé roky na seba nikdy nemyslíš. Všetko deťom, mne, mame. Sebe nikdy nič. To je správne? Chcel som, aby si si spravila radosť, bola ako tie ženy, čo chodia po obchodoch a kúpia si čokoľvek.
Vtedy som sa rozosmiala. Až tak, že keby ma niekto vtedy videl, od smiechu by zaplakal. A keď pribehli deti, chvíľu nevedeli, či plačem alebo sa smejem.
Večer, keď deti zaspali, vyšla som na gánok, tvár umytá dočista, zdvihla som tvár k hviezdam a smiala sa potichu na sebe i na svojich pokusoch byť ženou.
– Všetko, už aj posledného som uložil! vyšiel za mnou Peter a sadol si na schod.
– Dobre si ich zakril?
– Jasné, uhorky budú prvá trieda!
– To dúfam, o chvíľku sa mi možno zídu! usmejem sa a jeho ruku si položím na brucho.
– Preboha! Veď ty… a nič si nevravela! chytí ma Peter do náručia.
– Kedyže by som ti to stíhala povedať? Ty si stále pri uhorkách alebo mám o svojich starostiach rozmýšľať! Na mňa už nezostáva čas!
Chcela som ešte niečo povedať, ale Peter ma už len pevne držal.
Pobozkal ma, aby som nezabudla, že žena nemá zabúdať byť ženou, a pritisol k sebe tam, kde srdce tlčie trochu do boku, kde duša dýcha.
