Skúška

Skúška

Už mám toho dosť! Stačilo! Ak mi ešte raz začneš vŕtať do hlavy, tak na tú skúšku vôbec nejdem! Proste tam neprídem! Čo potom budeš robiť?! No?! Simona hodila ruksak do kúta chodby a stiahla si z hlavy čiapku.

Mama jej nič neodpovedala. Len pokrútila hlavou a odišla do kuchyne.

Simona si vyzliekla bundu a už ju chcela hodiť k ruksaku, ale rozmyslela si to. Otvorila skriňu, starostlivo ju zavesila na vešiak a hlasno si vydýchla.

Bože, zas sme sa pohádali… A zase úplne zbytočne!

Prečo mama vždy musí vŕtať do nej s otázkami a radami. Čo som malé decko? Alebo nemám rozum?

Veľmi dobre si pamätá, že má dnes hodinu s novou doučovateľkou. A nemusí jej to niekto každú pol hodinu pripomínať!

Samozrejme, Simona to trochu preháňala. Mama ju neotravovala stále tým istým. Len sa opýtala, či nezabudla, že ju dnes čaká už tretia tento rok učiteľka slovenčiny a literatúry. Lenže Simonu znervózňovalo, že ju stále chce kontrolovať, a tak si už ani neuvedomila, ako často sa rozčúlila aj pre maličkosti.

Pomaly si umyla ruky a zadívala sa na seba do zrkadla nad umývadlom.

No veľká krásavica! Pupáky, otcov krivý nos a tie mamine ryšavé vlasy. Koľkokrát už žiadala, aby jej mama dovolila prefarbiť si hlavu! Ale kdeže! Mama stále dookola, že krása sa neberie na začiatku života a že raz jej ešte poďakuje.

No určite! Akurát utekám a ďakujem! Všetci sú normálni, iba ona ako nejaké strašidlo! Vrkoče… Aké, preboha, vrkoče? Kto to dnes ešte nosí?!

Simona sa neubránila úsmevu, keď si spomenula, ako bola mama nešťastná, keď jej tie nenávidené vrkoče odstrihla takmer do korienkov s tupými detskými nožničkami zo školskej výbavy na tvorivé práce. Iné doma nenašla. So zaťatými zubami rezala hrubé pramene, čakajúc na mamin prekvapený výkrik:

Simi, prečo?!

Preto! Lebo ma všetci už nebavia! Rozkazujte si sami sebe! Toto je môj život a moje pravidlá! A ja si môžem robiť čo chcem!

Neustále omieľajú, že sa mám poslúchať. Ale na čo? Načo mi ich zastarané názory na život?! Veď ja mám svoj vlastný! Taký, o ktorom sa im ani nesnívalo! Ako môžu chápať, čím žijem, keď v ich veku ani internet nepoznali? Ako vôbec žili? Nechápem! Nemožno im vysvetliť, že teraz je všetko inak! Že už nikto nepotrebuje takéto sprosté učenie nad knihami! Stačí klik na obrazovku a hneď všetko vieš. Tri sekundy! Hotovo! Čokoľvek hľadáš, všetko nájdeš, koľko len chceš! Pravda, mama vraví, že internet nikdy z človeka nespraví dobrého človeka ani nenaučí komunikovať, ale čo ona o tom vie? Mala by si skôr pozrieť nejaké kurzy, ako komunikovať s tínedžermi. Aspoň by sa niečo naučila!

Simona si odlúpila chrastu z ďalšieho “sopúcha” a zaškľabila sa. Dobré, že to mama nevidí. Zase by bol krik! Mama ju vláčila po doktoroch a stále omieľala, že jej ostanú jazvy, ale Simone to je jedno! Hodnota človeka nie je vo vzhľade, ale v tom, čo má v duši! Ako toto len vysvetliť mame?

No, to je slovo! “Rodičovka”… Áno, porodila ju, to je pravda. Ale to tým nezískala na ňu žiadne vlastnícke práva! Simona nie je jej vec! A už vôbec s ňou nemôže zaobchádzať tak, ako mama!

Simona žmurkla do zrkadla.

No čo, mamka, dostala si to? Nemala si ma tak terorizovať s doučovaniami! Ani mi nemala vnucovať právnickú kariéru! Ja už teraz viem o zákonoch viac než oni obaja! Keby oni aspoň z polovice toľko vedeli, tak by ten rozvod prebehol inak.

Mama nemá ani ambície, ani hrdosť! Otec odišiel k mladej, nechal ju so všetkým a ešte si rozdelil majetok podľa seba a mama sa ani nebránila. Áno, byt prepísali na Simonu, čo babka zanechala, ale to je normálne! A mama? Alimenty? A za premrhané roky nič? Kto lepšie pozná ich domácnosť ako Simona? Už dávno je po detskom veku. Všetko vidí, všetko chápe!

To mlčanie plné nenávisti, keď mama servírovala večeru… A nezáujem otca, ktorý sa sotva poďakoval za jedlo… Gauč v malej pracovni, kde nebolo ani skriňu kam dať, a tak otec chodil každé ráno do spálne po veci… Budík, čo si mama nastavovala, aby ju tam otec nenašiel spať… A to uvoľnenie, keď Simona dosiahla štrnásť a sama im povedala, nech sa už rozídu a neotravujú si život. Veď koľko už ešte môžu?!

Nie, dospeláci sú fakt zvláštni! Stále tie ich frázy: my žijeme pre teba! a si zmysel nášho života!

Lož! Od prvého po posledné slovo! Každý žije pre seba! Na druhých kašle! Dôležité sú len vlastné záujmy! Nech mi niekto povie, že je to inak! Simona má hromadu príkladov, že je to presne tak! Aj keď ide o tzv. jej záujmy, aj tam sledujú len svoje! Je to len výmenný artikel na vybavovanie výhod.

Aj ten byt, v ktorom teraz bývajú s mamou… Ten istý panelák ako predtým, len iný vchod a menší byt. Trojizbový bol, teraz len dvojizbák. Áno, je po rekonštrukcii, s pekným nábytkom, no mama ho vyhandlovala za otcov pocit viny voči nej. Akože dieťa musí bývať v slušných podmienkach! Otec šiel podľa jej želania. No, Simona má aspoň veľkú izbu, viac miesta než v pôvodnej detskej, ale to len preto, že rodičia chceli rozdeliť majetok bez väčších sporov a Simona im poslúžila ako dobrý nárazník…

Simona sa zamračila a predsa vzala z poličky tú masť, ktorú jej predpísal dermatológ. Nič to! To neznamená, že mama má pravdu! Ale masť naozaj pomáha. Vysuší a rýchlo odstráni vyhadzané pupáky. A práve dnes to Simona potrebuje.

Lebo je večer… Lebo strecha…

Strecha vstúpila do Simoninho sveta len nedávno. Pár mesiacov dozadu jej napísal správu Marek, ten, na ktorého sa Simona odvážila iba z diaľky pozerať. Ani si nedokázala predstaviť, ako osloviť najpopulárnejšieho chalana na škole: Pôjdeme sa prejsť?

Najskôr bola presvedčená, že je to nejaký hlúpy žart. Všetci v triede vedeli, že má slabosť pre Mareka. Smiali sa, ale v dobrom. Všetci ju mali radi. Simona nikdy nerobila prieky. Na písomkách dávala odpísať každému, kto poprosil, a na hodinách sa hlásila, ak vedela, že ostatní stoja neskoro pripravení.

Silvánová, už som sa ťa minule pýtala! Prečo sa zase hlásiš?

Ale viete pani profesorka, táto téma je taká zaujímavá! Povedzte mi, bol ten Štúr tyran? Dá sa jeho režim nazvať totalitným?

Odkiaľ máš také nápady? prísna dejepisárka, ktorú sa všelijakí báli, sa napriek tomu nechala vtiahnuť do debaty s Simonou a trieda si vydýchla, že dnes skúšať nebude.

Takže keď Simona ukázala Marekovu správu svojej úhlavnej kamarátke Zuzke, tá len mávla rukou:

No a čo? Aspoň sa spýtaj, či to je fakt on!

Ozaj, je to od neho?

Si čudná, Simi! Tak sa ho choď spýtať! Akú dámu sa tu hráš? Ved dnes baby volajú chalanov samé na rande a ty sa bojíš zistiť, kto to písal!

Simona Zuzane neodpovedala. Nedalo sa vysvetliť to búrkové pnutie v srdci, keď sa tie písmenká na displeji prestali kopiť a zrazu dostali význam.

Na stretnutie prišla. A tým začal pre ňu nový, úplne iný život.

Strecha starej opustenej bytovky, ktorú si mládež dávno obľúbila, nebola práve najbezpečnejším miestom. Simona to dobre tušila. Ale zakaždým, keď jej Marek chytil ruku a šepkal: Opatrne! Dávaj si pozor!, zrýchlil sa jej dych a počítala si schody popod nos.

Počítala a v duchu jej znelo víťazné:

Pätnásť, šestnásť… No poď! Tridsaťdva, tridsaťtri… Čoho sa bojíš?! Je pri tebe…

Na streche ju Marek prvý raz objal. Bez slov, priamo pred všetkými. Prisunul sa bližšie, položil jej ruku na plece, akoby celému svetu oznámil: Toto je moja frajerka!

Nikto neprotestoval, hoci Simona zachytila nepríjemné pohľady dievčat z paralelky. Marek chodil s nimi do školy od malého, ale vybral si ju, nie jednu z tých svojich.

Práve tam ju aj po prvý raz pobozkal…

V ten večer ostali napokon na streche sami ostatní išli do kina. Simona chcela tiež vidieť ten film, ale keď jej Marek jemne stisol prsty a zašepkal, že do kina pôjdu len oni dvaja inokedy, súhlasila bez reptania vedela, že ten večer bude výnimočný.

A aj bol. Simona si aj dnes niekedy spomenie na ten pocit šťastia, čo ju prekvapil, keď počula jeho slová:

Simi, vážne sa mi páčiš… Fakt… Neviem dobre rozprávať, ale chcem, aby si vedela lepšie dievča nepoznám… Môžem…?

A jeho teplé pery… Také iné, také zvláštne nežné…

Simona opäť zavrela oči, užívala si ten pocit šťastia, no v tom sa na dverách jemne ozvala mama:

Simi, zmeškáš… Obed máš na stole…

Zúrivosť ju celú zaliala. No dokedy to bude trvať!

Vyletela z kúpeľne ako víchor. Jej tvár bola skoro rovnaká, akú videla kedysi na obrázku v meme naštvaná žena z kreslenej scény, ktorá na niekoho vrieskala.

Čo ešte chceš?! Ja viem, viem všetko! Prestaň ma buzerovať! Otca si už vytáčala?! Ušiel od teba?! Teraz so mnou? Ja tiež odídem! K otcovi! Bývať s ním, počuješ? Len prestaneš…

Nestihla dohovoriť. Mama zvláštne vzdychla a treskla jej facku.

Choď! A keď sa večer vrátiš, nezabudni, že zajtra máš skúšobný test z literatúry. Mala by si sa vyspať…

Simona zbledla. Mama ju nikdy neudrela. Za celý jej krátky život ani raz. Ani to Simona nebrala úplne tragicky. Sama si to zavinila. Ale fakt, že mama konečne prestala všetko znášať, ju prekvapil.

Vzdať sa bez boja to nikdy nebolo jej štýl. Ruksak, bunda, slúchadlá… Mala chuť tresknúť dvermi, nech sa celé poschodie trasie, ale ovládla sa. Nebude ukazovať, že je hysterka.

Vybehla z domu a pozrela na hodinky. Hodina cesty tam a späť, hodina s doučovateľkou. S Marekom sa stihne stretnúť najskôr o šiestej. Aspoň niečo! Počká ho na streche, mama si trochu vymračí zlosť a nech odpočíva. Otec jej už ani na prvýkrát neberie telefón, tak Simona bude mať čas s Marekom všetko prebrať. Možno jej poradí. Jeho rodičia mu do života nezasahujú. Samostatne býva, vlastná karta s limitom, čo má od rodičov, top veci ale žiadny dozor. Hovorí, že mamina nemá čas a otec vraví, že šestnásť je správny vek dospieť. Umožňuje Marekovi privyrábať si a celú prípravu na skúšky nechal na neho. Veď budúcnosť si vyberie sám.

Vieš, že sú aj také rozumné mamy!

No jeho mama isto nie je tá jej…

Otec zavolal Simone, keď kráčala k doučovateľke.

Čo zas bolo u vás? Mama vravela, že chceš k nám bývať?

Ale tato! Čo zase riešiš?! Veď vy čakáte s Katkou bábätko, ja nebudem na stráži! Mám aj svoje starosti!

Dobre. Nehádaj sa s mamou. Inak ti stopnem vreckové, jasné?

Tato, na tebe sa mi páči, že si rovný chlap. Dobre, chápem.

No vidíš! A nechaj mame pokoj, to nezaslúžila.

Položil a Simona zlostne zaťala pery.

Vždy to takto skončí! Medzi sebou vojna, ale keď ide o jej veci, hneď stoja za sebou. Čudné!

Nová doučovateľka sa Simone veľmi nepozdávala. Na jej múdre reči o frazeologizmoch iba podpichla nos a podstrčila jej knihu, že má čítať vyznačené kapitoly do budúceho týždňa. Simona sa chcela hádať, ale po pár argumentoch uznala, že čítať navyše jej neuškodí.

Hlupaňou byť nechcela. Marek je múdry… Musí predsa “stačiť” jeho úrovni. Koľko len Simona napozerala videí o vzťahoch a všade to isté: Dievča má byť sebavedomé a múdre! Sebavedomie ešte nie, ale múdrosť sa dá získať. Tak hovorí mama, a v tomto má asi pravdu. Dokázala si sama po rozvode dorobiť školu.

Mama štúdium na univerzite prerušila, keď porodila Simonu. Najprv bola na materskej, potom zabudovala a už to nechala tak. Simona často bývala chorá a starých rodičov už nemali. Škôlku musela nechať po pár mesiacoch, hneď bola chorá. A Simona ju tam nemala rada. Zlá kaša, otravné deti a chýbajúce mamine teplé objatie. Otec jej raz povedal:

Veľmi ju na seba naväzuješ. Zvykne si, že si stále pri nej. Bude to ťažké, keď vyrastie…

Keď Simona prešla do druhej triedy, mama sa dohodla so susedkou, aby ju vyzdvihovala a sama nastúpila na externé a ešte aj do práce.

A dobre urobila. Inak by bola nespokojná a šomrala by na celý svet. Takto aspoň má svoju menšiu firmu, čo dekoruje svadobné sály. To, čím sa mama živí, Simone imponuje. Krásne, ženské. Ale na práci je iná než doma. Tam bola šéfka a Simona žasla nad jej energiou. Chcela by ju mať v sebe.

No materská kontrola! Už s otcom súhlasí, že je to na šialenstvo! Samozrejme, Simona si presadila klopať pred vstupom do detskej izby, a do svojich vecí veľmi vnikať nenechala, no mama aj tak vedela, kde čo robí a nenápadne mala prehľad. Nie príkazmi ako otec, ale milo:

Simi, čo dnes robíš? Aký máš program? Hladná si?

Táto starostlivosť Simonu otravovala tak, že by najradšej kričala:

Už ma nechaj! Som už dospelá!

Niekedy to aj urobila. Kričala a trieskala dverami, zlostila sa, že mama jej výbuchy vnímala ako detinské výčiny.

Snažila sa utekať zo školy rovno na miesto, kde ju mal čakať Marek. Chcela len jeho náruč, aspoň na chvíľu zabudnúť na rodičov, skúšky a zvyšok sveta. Už jej všetci liezli hore krkom!

Pri školskom plote, kde ju Marek bežne čakal, ho dnes nenašla. Postála, nahnevane prešla okolo, nakoniec sa rozhodla ísť na strechu sama. Na telefonáty Marek nereagoval, čo sa ešte nestalo. Simona cítila, že niečo nie je v poriadku.

Stúpala po schodoch a nevedela prečo, ale mala strach. Ešte včera by tam vyletela s istotou, s Marekovou rukou v dlani. Dnes to šlo ťažšie.

Na streche ju privítal len studený jarný vietor a ticho.

Nebolo tam nikoho…

Už už chcela odísť a vylovila mobil, aby si zasvietila. Noc sa blížila. Práve, keď mávala zipsom v bunde, niečo sa pohlo pri okraji a Simona stuhla. Chcela kričať, keď však spoznala známe plecia.

Marek…

Sedel na samom okraji, nohy nad prázdnotou, ramená zvesené. Hoci Simona Mareka poznala len krátko, vedela, že sa mu dejú hrozné veci. Stalo sa niečo veľmi vážne, alebo až strašné bol zlomený. V tej chvíli pochopila, že môže nastať niečo nenapraviteľné…

Strach jej dal silu. Potichu zložila ruksak na schody a vykročila ku streche, bojazlivo, nechcela volať Marekovo meno.

Ahoj…

Sadla si vedľa neho na múrik, ktorý oddeľoval strechu od priepasti, ktorej hĺbku už nebolo v šere vidno. Simona si netrúfla sadnúť ako Marek. Nohy mala pevne na streche, dole sa nepozerala. Výšok sa bojala odmala a sama nechápala, prečo vlastne teraz šla na strechu za Marekom, keď doteraz by si tam ani nesadla.

Ahoj… Marek ani neotočil hlavu, ale Simona našla jeho ruku a stisla tie studené prsty.

Je ti zima…

Čo? jeho hlas ju donútil, aby sa pozrel. Marekove oči, prázdne ako nikdy, ju zarazili a zneistili.

Možno práve vtedy Simona pochopila, čo mama cíti, keď sa hádajú. Ten zvieravý strach, že neprenikne k tomu, koho ľúbi…

Práve to zacítila, keď mal Marek ruku v jej, chladnú, ochabnutú.

Ako ti je?

Zazdalo sa jej, akoby ju celú počúva z diaľky. Jej hlas znel teraz presne ako mamin… Tie isté tóny, ta istá naliehavá prosba…

Povedz mi! Čo ťa trápi?! Povedz! Veď nechcem ti ublížiť!

A zabralo to.

Zle… Marek odvetil ticho, ale predsa stisol jej prsty. Ja zle, Simi…

Čosi sa stalo.

Nehovorila otázku. Konštatovala. Aj to zabralo.

Áno.

Môžem vedieť čo? No ak nechceš, nemusíš hovoriť, hoci by som rada vedela, možno by som pomohla…

Marek na ňu pozrel tak čudne, že Simona mimovoľne nadskočila.

Myslíš, že nie sme si blízki ľudia?

Nie. Zle si pochopil. Myslím ťa za veľmi blízkeho, len neviem, aké to je pre teba.

Simi, prečo takto? Nemám na svete nikoho okrem teba.

Siminino srdce sa rozbúchalo tak silno, že mala pocit, že už-už ho Marek začuje.

Nikoho? A rodičia? vyhŕkla, ešte omámená, no jeho reakcia ju hneď zrazila na zem.

Marek sa zatriasol, prudko zakrútil hlavou.

Daj si pozor!

Hej! Drž ma! Alebo ma rovno zhoď! Ako to urobili oni!

Kto?!

Tí, čo mi boli rodičia! Už nie sú! Simi, dnes mi mama dala papier a povedala mi, ako som sa k nim dostal. Ja som adoptovaný! Chápeš?! Adoptovaný! Sú mi cudzí! Vždy som tošil, ale dnes už to viem. Nebol som sám sebou, žil som cudzie! Zaujal som niečie miesto, Simi! Nerozumieš? Žijem život niekoho iného!

Marek kričal a Simona sa mu zovrela do ruky, bála sa pustiť. Vedela, že keby sa naozaj rozhodol skočiť, neudrží ho.

Skoro nemala pochýb, čo má v úmysle. Pre iných macher, ale ona poznala, že pod tou pózou je krehký človek. Všetky tie hry opustil, keď boli spolu. Simona videla, ako v ňom horí svetlo, a hanbila sa za vlastnú zúrivosť na rodičov a na život.

Prečo cítila nespravodlivosť, by nevedela vysvetliť. Zrazu si uvedomila, že všetko jej boje o “dospelosť” sú vlastne nezmysel. Pred ňou sedel niekto, kto musel dospieť okamžite, a nemá za sebou zázemie, ako ona, aj keď medzi rodičmi to bolo všelijaké.

Marek, bojím sa! Simona ani nevedela, kedy sa rozplakala, a Marek sa odrazu spamätal.

Hej! Čo sa deje? objal ju a ona sa ho chytila, obímajúc tak silno, ako vládala.

Nesmieš! Prosím! Nerob to! Aj keď ťa vyhnali, ja nikdy neodídem od toho, čo je medzi nami. Chápeš?! Nikto pre mňa nie je viac!

Ja už nie som Marek… z jeho hlasu znelo beznádejné ticho a Simona cez slzy hľadala jeho tvár. Volal som sa inak.

Ako?

Alexej. A aj priezvisko iné.

Na tom nezáleží! Si to ty! Poznám ťa, mne je jedno, ako sa voláš! Chápeš?!

Možno… No nie každému bude jedno… Simi, čo mám robiť? Kam ísť?

Nemôžeš domov? Naozaj ťa vyhnali?

Nie. Mama plakala. Prosila, nech ostanem. Ale otec… Udrel som ho…

Prečo?

Chcel zamknúť dvere a nepustiť ma. Kričal, že nič nechápem…

A ty? Rozumieš už? Všetkému? Si si istý?

Čo myslíš? Čo by som ešte mal chápať?! Marek znova zvyšoval hlas a Simona počula, ako v ňom zvoní až bolestná tenzia.

Prečo ti to povedali práve teraz?

Otázka padla a vietor ju odfúkol. Marek sa ešte viac schúlil, hľadal odpoveď.

Neviem… vydýchol napokon. Simona si oddýchla.

V jeho hlase už nebola beznádej, ale otázka. Teraz vedela, že ho strecha ešte chvíľu podrží.

Chceš, pôjdem s tebou?

Kam?

Domov… Marek, pôjdeme spolu a tvoji rodičia vysvetlia, prečo ti povedali pravdu práve teraz. Potom, ak budeš chcieť, môžeš sa sem vrátiť. Ja ti stáť v ceste nebudem.

Marek ju prekvapene sledoval. Potom prijal jej ruku a dovolil sa odviesť preč od okraja.

Poď!

A Marek skutočne opustil okraj strechy, presedlal nohy na bezpečnú stranu, Simoninými rukami vedený. Krok za krokom ho viedla k schodom a sústredila ho na to, čo treba urobiť, nie na to, čo zostalo tam.

Som slaboch…

To nie je pravda! Simi sa urazila a ťahala Mareka za ruku dolu schodmi. Každý by bol na tom podobne! Počuješ?

Simona zakopla, Marek ju stihol zachytiť.

Opatrne!

Pozri, kto to hovorí, čo? Simona stisla jeho dlaň a zapla baterku. Poď! Máme toho ešte veľa!

Tento večer im ostane navždy v pamäti.

Rozhovor s Marekovými rodičmi, ťažký, dlhý.

Zmierenie, keď sa Marek dozvedel, že jeho skutočný otec má čoskoro vyjsť z väzenia a chcel by s ním rozprávať o minulosti.

Plač ženy, čo mu nahradila mamu a prevzala zodpovednosť za malého, len ročného chlapčeka, ktorý bol syn jej najlepšej kamarátky a tá zahynula pri nešťastnej láske.

Moju skutočnú mamu… začal Marek.

Áno, Marek, to urobil tvoj otec…

A on teraz chce, aby som…

Chce sa s tebou stretnúť.

Ja nechcem!

My ťa chápeme. Preto sme ti to povedali teraz. Nebolo ľahké, dúfali sme, že ešte chvíľu zostane čas. Ale pustili ho skôr.

Ja ho vidieť nechcem.

Je to tvoje právo. Rozhodneš sám.

Rozprávali sa dlho, Simona pochopila, že na strechu sa s Marekom už nikdy nevrátia. Ani dnes. Ani inokedy. Čosi sa pohlo v ich dušiach, zmenilo smer a otvorilo sa niečo nové.

Neskoro v noci, po polnoci, sa Simona potichu vráti. Odomkne si sama, v bunde prejde na špičkách do tmavej kuchyne, kde pri okne čaká mama. A Simona ju objíme, pritlačí nos na jej kučery na zátylku a hlboko vdýchne vôňu maminých parfumov, tak známe až do špiku. A zaznie to jediné slovo, ktoré prinesie novú nádej:

Prepáč…

A ozve sa odpoveď, pre ktorú nikdy nič nebude dôležitejšie než Siminine starosti a radosti:

Aj ty mňa… Si hladná?

Nie, mama, ďakujem… Vieš, myslím, že som dnes spravila skúšku…

Akú skúšku, Simi? Veď ešte nie sú…

Myslím tú najhlavnejšiu, mama… Poviem ti neskôr.

Prečo neskôr?

Lebo zajtra mám skúšobný test a potrebujem sa vyspať…