Skúška
Mám toho dosť! Dosť bolo! Ak mi ešte raz budeš vyčítať, prisahám, že nepôjdem na tú skúšku! Nikam nejdem! Čo potom spravíš, mama? Čo? Kristína zahodila ruksak do kúta chodby a stiahla z hlavy čiapku.
Mama sa iba smutne usmiala, pokrútila hlavou a odišla do kuchyne.
Kika si vyzliekla bundu, chcela ju tresnúť k ruksaku, ale nakoniec otvorila skriňu a starostlivo ju zavesila na vešiak. Hlavu schovala do dlaní a ťažko vzdychla.
Dočerta, zase sa pohádali Ako obvykle, úplná zbytočnosť!
Prečo sa mama vždy musí vŕtať v jej veciach a stále niečo rozprávať? Vari je malé decko? Alebo neschopná rozmýšľať sama za seba?
Veď dobre vie, že dnes ju čaká prvá hodina s novým doučujúcim. Načo jej to mama pripomína každú polhodinu?!
Kika si priznala, že preháňa. Mama ju neotravovala neustále, len sa normálne spýtala, či vie, že dnes ju čaká už tretí doučujúci zo slovenčiny a literatúry tento rok. Ale jej prekážalo, že ju mama chce stále kontrolovať, tak si zvykla vybuchnúť aj bez príčiny, akoby už bola jej reakcia reflex.
Umývala si ruky a uprene hľadela do zrkadla nad umývadlom.
Fešanda! Veď jasné! Pupáky, tatkov krivý nos, mamkine ryšavé vlasy. Koľkokrát ju už prosila, nech jej dovolí prefarbiť ich na čierno! Ale mama nie a nie, tvrdí, že na kráse nezáleží, a raz jej za to ešte poďakuje.
No jasné! Určite! Kika je dúfa jediná na svete, kto má ešte zapletené vrkoče! Pripadá si ako strašiak na poli. Aké, preboha, vrkoče, kto ich dnes nosí?!
Nechtiac sa pousmiala, keď si spomenula, ako bola mama nešťastná, keď si tie nenávidené vrkoče odstrihla, takmer pri koreni, tupými školskými nožnicami. Iné ani nenašla. Zatla zuby, potiahla pramene a už sa tešila na mamin vydesený hlas:
Kikinka, prečo?!
Preto. Lebo ju všetci nútia a rozkazujú jej. Je to jej život, jej pravidlá. Bude si robiť toto po svojom!
Všetci jej kážu poslúchať ich. Ale načo? Načo jej sú tie ich staromódne rady o živote?! Ona má svoj svet, o akom nemajú ani tušenia! Ako sa môžu do nej vcítiť, keď v ich veku ani žiadny internet neexistoval? Ako ste mohli vôbec fungovať, mami?! Ale vysvetliť im dnešný svet je nemožné! Načo sa učiť celé hodiny, keď si všetko môže pozrieť na mobile za tri sekundy? Ale mama tvrdí, že žiadny internet ju nenaučí byť človekom či rozprávať sa s ľuďmi. Čo môže ona vedieť?! Mala by si radšej pozrieť kurzy o komunikácii s tínedžermi, možno by konečne niečo pochopila!
Kika sa rýchlo dotkla ďalšieho krátera na brade a odtrhla chrastu s grimasou bolesti. Dobre, že ju mama nevidí. To by bol koniec svetu! Mama ju vláči po kožných lekároch, tvrdí, že jej ostanú jazvy, ale Kika sa len uškrnie. Aj tak ju budú ľudia hodnotiť podľa toho, aká je vo vnútri! Ako to má mame vysvetliť?
Och, aké vznešené slovo jej napadlo rodičovka Áno, narodila ju, ale to neznamená, že ju vlastní! Nie je jej vec a nemusí s ňou narábať, ako uzná za vhodné!
Kika žmurkla na svoj odraz.
Čo teda, mami? Už ťa nemám dosť? To si nemala nútiť ma chodiť z doučovania na doučovanie! A ani ten tvoj sen o právničke mi nedávaj! O zákonoch a právach viem viac než vy dvaja! Keby ste vy napravili svoj rozvod aspoň trocha rozumne, nemuselo všetko takto dopadnúť.
Mama nemá hrdosť ani ambície! Otec odišiel za mladšou, zanechal mamu ako starú haraburdu a ešte podelil majetok, ako sa mu zachcelo. Mama ani nebojovala. Áno, byt napísali na Kiku, čo jej zanechala babka. Ale to je normálne! A mama čo? Súdne určené výživné a koniec? Kde je odškodné za stratené roky? Kika predsa vie, ako to u nich posledných päť rokov vyzeralo. Už nie je kocúrik, ako ju volával otec! Vie a chápe všetko.
Tá nevyslovená nenávisť, s akou mama stláčala tanier na stôl, nezáujem v otcovej vete Ďakujem za večeru…, pohovka v malom pracovnom kútiku, kam sa ani skriňa nezmestila, budík nastavovaný tak, aby mama nezostala s otcom v jednej miestnosti… Čisté úľava, keď Kike bolo štrnásť a sama im povedala, nech sa rozídu a netrápia sa ďalej. Stačilo!
Dospelí sú divní! Tie ich vety: Žijeme pre teba! Ty si naša radosť!
Klamstvo! Každý žije pre seba! A je mu jedno, čo ostatní. Hlavné sú vlastné záujmy! Kika by teraz uviedla kopec príkladov, že to je čistá pravda! Aj mama s otcom využívajú Kiku hlavne kvôli svojim vlastným záujmom je medzi nimi akási výmenná minca, potrebná len na dohody.
Napríklad ten byt, kde teraz bývajú s mamou. Ten istý panelák, iný vchod, menší byt. Z veľkého trojizbáku ostala dvojka. Áno, s pekným zariadením, ale mama si ho vyrokovala iba preto, lebo otca tlačil pocit viny pred dcérou. Dieťa predsa potrebuje slušné prostredie! Keď už ideš za mladou, zariadi dcére aspoň byt! A otec nakoniec súhlasil. Teraz má Kika väčšiu izbu, ako bola jej stará detská, ale nie preto, že sa o ňu niekto staral, ale lebo rodičia museli rozdeliť spoločný majetok tak, aby sa neťahali po súdoch. A Kika bola vhodný nárazník medzi nimi
Kika si zamračene otvorila poličku a vytiahla mastičku, čo jej predpísal kožný. Nie, to neznamená, že mama má pravdu! Ale tá mastička naozaj pomáha. Dnes to potrebuje.
Veď dnes večer Strecha
Strecha sa objavila v jej živote iba nedávno. Pred pár mesiacmi. Vtedy jej Adam, na ktorého sa dovtedy len z diaľky pozerala a ani netušila, ako ho osloviť, napísal správu: Ideme sa prejsť?
Najskôr si myslela, že je to zlá žart. Všetci v triede vedeli, že z Adama je paf. Smiali sa jej, ale neškodne. Kiku mali radi, bola férová, pokojne nechala spolužiakov odpísať, keď mohli, a hneď sa hlásila, ak vedela, že nikto iný nie je pripravený.
Kováčová, teba som vyvolala minule! Čo zas zdvíhaš ruku?
Ale, pani učiteľka, téma je taká zaujímavá! Môžem sa opýtať, bol Štúr diktátor? Jeho režim by sme nazvali totalitný?
Učiteľka dejepisu, ktorú sa všetci báli, sa nechala vtiahnuť do diskusie a trieda si oddýchla, lebo opakovanie nepríde.
Takže keď Kika ukázala správu najlepšej kamarátke Erike, tá iba pretočila oči:
A čo? Prestaneš sa stresovať?
Ale je to určite od neho?
Kik, nevymýšľaj! Choď a spýtaj sa! Žijeme v dvadsiatom prvom storočí! Baby volajú chalanov na rande samy, ty sa bojíš napísať, že ti prišla správa od Adama?!
Kika neodpovedala. Lebo nedokázala vysvetliť ten chaos v srdci, keď písmená v Adamovej správe konečne dávali zmysel.
Na stretnutie prišla. A odvtedy sa jej svet zmenil.
Strecha starej opustenej bytovky, obľúbená medzi mladými, nebola práve najbezpečnejšie miesto. To Kika dobre vedela. Ale vždy, keď ju Adam chytil za ruku a povedal: Pozor, pozeraj pod nohy!, zastavilo sa jej dýchanie a priamo za ním kráčala so stiahnutým žalúdkom.
Počítala schody, v hlave sa ozývalo:
Pätnásť, šestnásť… No choď! Tridsaťdva, tridsaťtri… Čoho sa bojíš?! Je tu s tebou
Na streche ju Adam prvý krát objal. Bez slov, len jej položil ruku na plece ako keby pred celou partou povedal: Toto je moja dievča!
Nikto neodporoval, hoci videla závisť v očiach dievčat z vedľajšej triedy. Adam ich poznal od malých rokov, ale vybral si ju.
Na rovnakej streche ju po prvý raz pobozkal
V ten večer zostali na streche sami, ostatní išli do kina. Aj Kika chcela ísť, ale keď jej Adam pošepol do ucha, že do kina pôjdu spolu inokedy, ostala pri ňom, tušiac, že dnes to bude výnimočné.
A aj bolo. Kika si často v tých najnevhodnejších chvíľach spomenula na jeho hlas:
Kik, páčiš sa mi… Veľmi… Neviem dobre rozprávať, ale ty si najlepšia baba, akú som kedy stretol… Môžem, prosím…
A jeho pery, ich jemný dotyk, ktorý nikdy nezabudne
Oči sa jej zaliali šťastím, ale v tom zabúchala mama na dvere kúpeľne:
Kik, meškáš… Obed je na stole
Zúrivosť Kristínu celú prepadla. Ešte aj teraz?!
Vyletela z kúpeľne ako víchor a tvár jej pripomínala tú divoko zlostnú ženu zo vtipného obrázku na internete.
Čo chceš odo mňa?! Všetko si pamätám! Daj už pokoj! Otca si už otrávila, až odišiel, teraz si začala so mnou? Aj ja odídem! Pôjdem za otcom! Budem bývať u neho! Chápeš? Ak neprestaneš…
Nedopovedala. Mama zvláštne vzdychla a uštedrila jej poriadnu facku.
Tak choď! A keď prídeš večer, nezabudni, že máš zajtra písomku zo slovenčiny. Treba sa vyspať
Kika stratila reč. Mama ju nikdy neudrela. Ani raz za celý jej doterajší život. Nebolo to ani tak, že by ju to ranilo, skôr fakt, že mama stratila trpezlivosť, ju šokoval.
Ale vzdať sa bez boja to v Kikinom charaktere nebolo. Ruksak, bunda, slúchadlá… Dvere by bola najradšej tresla, aby sa zatriasol celý panelák, ale ovládla sa. Nebude mama myslieť, že je hysterka.
Kika vybehla z vchodu a pozrela na hodinky. Čas na cestu tam aj späť, hodina doučovania. S Adamom sa tak stretne najskôr o šiestej. Aj dobre. Mama nech sa medzitým trochu znepokojí. Je to len pre jej dobro. Otcovi už na prvý raz nikdy nezdvihne, Kika tak bude mať dosť času dohodnúť sa s Adamom. Možno jej poradí, čo robiť. Adam má rodičov, ktorí sa nestarajú, nechajú ho žiť po svojom. Má svoju kartu, limit na nej mu rodičia nastavili, najlepšie veci, žiadna kontrola. Mama pracuje a otec tvrdí, že šestnásť je presne ten vek, keď si musí všetko zariadiť sám.
Takí múdri ľudia existujú!
A nie jej mama…
Otec Kike zavolal cestou k doučovateľovi.
Čo sa zase deje? Tvoja mama mi povedala, že sa chceš ku mne nasťahovať?
Och, tato! Povedz jej, nech si nevymýšľa! Ja sa nestarám do vašich starostí! Tvoja Katka môže každú chvíľu porodiť, čo tam budem robiť ja? Deti strážiť? Sama mám dosť vlastných problémov!
Hej. Nehádaj sa s mamou. Ináč ti stopnem peniaze. Jasné?
Tato, na tebe obdivujem, že aspoň vieš byť priamočiary. Jasné!
No vidíš! A už jej nerob nervy. Nezaslúži si to.
V uchu jej zapískali tóny a Kika sa zamračila.
Oni si medzi sebou môžu vyčítať, čo chcú, ale ak ide o Kiku, vždy držia spolu. Čudné toto všetko!
Nový doučujúci sa jej nepáčil. Pri jej mudrovaní o frazeologizmoch len otrávene odfrkol a podsunul jej knihu, nech si naštuduje vyznačené časti. Najprv sa rozhorčila, ale napokon súhlasila tieto vedomosti sa možno zídu.
Hlúpa predsa nechcela byť. Adam je chytrý… Musí mu stačiť! Koľko len videí videla Kika o vzťahoch, a všade ten istý záver: Dievča musí byť samostatné a múdre! Samostatná ešte nie je úplne, ale múdrosť sa dá naučiť. To mama stále vraví a mala v tom asi pravdu. Veď sama dokázala doštudovať a získať titul popri rozvode.
Mama zanechala vysokú, keď sa narodila Kika. Najprv išla na materskú, potom sa zamotala, rozhodla sa, že dieťa je dôležitejšie než škola. Kika bola malá, stále chorá, babky už dávno nežili. Do škôlky chodila ledva týždeň, potom zas doma, horúčka… Aj tak sa jej to tam nikdy nepáčilo. Zlá kaša, otravné deti, chýbajúce mamine objatia. Otec jej raz povedal:
Priveľmi ju k sebe púšťaš. Bude sa jej ťažko osamostatňovať, keď si zvyknutá, že si stále nablízku.
Keď už bola Kika druháčka, mama poprosila susedu, nech ju vezme po družine, a vrátila sa na externé štúdium aj do práce.
A dobre spravila! Inak by teraz sedela doma a nenávidela celý svet. Takto má aspoň vlastnú maličkú firmu, čo zdobí sály na svadby a oslavy. Kike sa tá práca páčila. Taká ženská, estetická. Ale… v práci sa z mamy stane úplne iný človek sebavedomý šéf, presný, rozhodný. V tých chvíľach Kika obdivovala jej silu tú, ktorú by raz chcela mať aj ona sama.
Ale mama aj tak kontrolovala všetko. Naoko jemné, milé:
Kik, ako si na tom? Čo dnes v pláne? Nehladuješ?
Takéto starosti Kiku niekedy až ťažili: najradšej by zvrieskla na celú bytovku:
Nechaj ma už! Som už veľká!
Niekedy to aj spravila. Kričala, dupala, hnevala sa, že jej mama berie tie výbuchy ako decké trucovanie.
Kika utekala z hodiny na miesto, kde sa mali stretnúť s Adamom, a túžila skryť sa v jeho náručí, aspoň na chvíľu zabudnúť na rodičov, skúšky a celý ten cirkus. Život medzi prsty preteká, a oni stále len riešia svoje!
Pri školskej bráne, kde sa bežne stretávali, Adam nikde. Kika chvíľu čakala, pobehovala sem a tam, ale nakoniec sa rozbehla sama na strechu. Adam nebral telefón, čo nebolo uňho zvykom, čo ju znervóznilo.
Stúpala po schodoch, so strachom, ktorý predtým necítila. Obvykle vnímala len pevný stisk Adamovej ruky, dnes jej každý krok pripadal ťažký.
Strecha ju privítala studeným jarným vetrom a tichom.
Nikde nikto
Chcela odísť, už vyťahovala mobil, nech si posvieti, keď v tom niečo zašuchotalo pri okraji strechy. Kika stuhla, zadržala dych a stlmila vystrašený výkrik, keď rozoznala známu siluetu.
Adam
Chalan sedel na samom okraji, nohy viseli cez parapet, plecia zvesené. Kika, hoci ho poznala krátko, zrazu jasne cítila, že ho niečo strašne bolí, že je stratený. Niečo vážne sa stalo.
Vystrašená o jeho život, nabrala Kika odvahu, potichu odložila ruksak a pristúpila ku chalanovi bez oslovenia.
Ahoj
Sadla si vedľa na múrik, nohy jej pevne stáli na streche, dolu sa neodvažovala pozrieť. Výšky ju vždy desili, sama nerozumela, čo ju sem hnalo, prečo dokázala tento strach prekonať práve dnes.
Ahoj… Adam ani neotočil hlavu, tak Kika našla jeho studenú ruku a pevne ju zovrela.
Mrzneš…
Čo? jeho pohľad bol prázdny, taký iný, než aký Kika poznala; roztrasľ ju a zároveň ju k nemu ťahal.
Možno v tej chvíli prvýkrát pochopila, čo cíti mama, keď ju v hádke stratí. Ten instinctívny strach, že človek naozaj neprenikne k srdcu toho, koho ľúbi
Presne to zažívala teraz, keď Adamova spotená dlaň nereagovala, studená a akoby bez života.
Ako ti je?
Kika akoby počula vlastný hlas odzadu, presne tým maminým tónom Snažiacim sa dostať pod povrch:
Povedz mi! Povedz! Nechcem ti nič zlé!
A zrazu to zabralo.
Zle… Adam zašepkal ozvenou a predsa zovrel Kikiné prsty. Veľmi zle, Kik…
Niečo sa stalo.
Nepýtala sa, konštatovala. Aj to zabralo.
Áno.
Môžem vedieť čo? Chápem, že nie sme spolu odjakživa, ale možno mi povieš?
Adam konečne obrátil tvár a zadíval sa na Kiku divným pohľadom, až sa zachvela.
Myslíš si, že nie sme si blízki?
Nie, zle si to pochopil. Ty si môj najbližší človek, len pochybuješ či som to aj pre teba ja?
Kik, nemám nikoho iného okrem teba.
Jej srdce vynechalo úder, potom zbesilo bilo, až sa bála, že to Adam začuje.
Nikoho? A čo rodičia? vyhŕkla, stále ešte omámená tým vyznaním, no Adamova reakcia ju uzemnila.
Chalan sa zachvel a zavrtel hlavou, až Kika vykríkla:
Pozor!
Áno! Drž ma! Alebo radšej pusť! Ako oni!
Kto?!
Tí, ktorých som volal rodičia! Pre nich nie som nič! Mama mi dnes vrátila doklady a konečne mi povedala, odkiaľ som. Kik, som adoptovaný! Chápeš to? Adoptovali ma! Nie som ich! Vždy som to tušil! A dnes som si uvedomil, že som žil cudzí život! Zobral som niečí iný príbeh, Kik! Chápeš? Nie svoj, cudzie miesto!
Adam kričal, Kika sa ho bála čo len na sekundu pustiť, rozumieť jeho bolesti bolo ťažké, ale vedela, čo musí spraviť.
Adam sa za všetkým teatrálnym škrupinou skrýval. Nie bol superhrdina, ktorý hrá pred svetom frajera, ona v ňom vždy cítila viac, niečo svetlé a zraniteľné. Hanbila sa za všetky svoje výbuchy a zlostné nálady doma.
Spravodlivosť? Aká spravodlivosť? Až teraz mala pocit, že to celé hľadanie dospelosti je len divadlo. Tu pred ňou sedí človek, ktorého tvrdá skutočnosť dospelosti práve premohla. Nie je na to sám, ale nemá žiadnu oporu, akú mala ona, nech sa doma dialo čokoľvek.
Adam, bojím sa! Kika sama netušila, kedy sa rozplakala, ale jeho to trochu prebralo.
Hej, čo je? Adam sa k nej naklonil, objala ho, najpevnejšie ako vládala.
Nerob to! Prosím! Aj keby ťa poslali preč, ja ťa za nič na svete neopustím. Si môj najdrahší človek, Adam, rozumieš?
Nie som Adam… chlapcov hlas bol tichý a zvláštny, Kika sa cez slzy dívala do jeho tváre. Mal som iné meno.
Aké?
Ondrej. Aj priezvisko som mal iné.
To je jedno! Záleží na tom? Aj keby si bol pápež! Ty si ty! A ja ťa poznám, to je dôležité. Nezáleží mi na mene!
Ale… Nie každému bude jedno… Kik, čo mám robiť? Kam mám ísť?
Domov nemôžeš? Vyhodili ťa?
Mamina plakávala, prosila, aby som ostal. Otec… Udrel som ho.
Prečo?
Chcel zamknúť dvere, aby som nemohol odísť. Kričal, že nič nechápem…
A ty? Pochopil si všetko?
Ako myslíš? Čo ešte mám chápať, Kik?! jeho hlas bol znova napnutý ako struna, plný bolesti.
Prečo ti to povedali práve teraz?
Otázka zostala visieť vo vzduchu ako vietor, Adam sa znovu zhrbil, zaľutoval.
Neviem… napokon zašepkal, Kika vydýchla.
Už v jeho hlase nebola úplná beznádej, objavil sa v ňom otáznik. Kým bude hľadať odpoveď, strecha ho podrží.
Chceš, aby som šla s tebou?
Kam?
K tvojim… Poďme tam spolu, povedia ti, prečo pravda vyšla na povrch dnes. Potom, ak budeš chcieť, sa vrátim s tebou aj sem. A urobíš, čo uznáš za vhodné. Nebudem ti brániť.
Adam ostal prekvapený, ale pohľad uniesla. Potom ho pevne chytila za ruku a stiahla späť od okraja.
Poď!
Adam preložil nohy na strechu, podľahol Kikiným rukám, urobil krok, druhý, ona ho silno objala a viedla ho v ústrety tomu, čo mal ešte urobiť.
Som slaboch
To nie je pravda! Kika pohoršene frkla a ťahala ho k schodom. Každý by sa na tvojom mieste zrútil! Každý! Počuješ?
Kika zakopla, Adam ju zachytil.
Pozor na kroky!
To hovoríš práve ty, čo? Kika stisla jeho ruku a rozsvietila mobil. Ideme! Máme toho veľa!
Ten večer sa im vryl do pamäti.
Rozhovor s Adamovými rodičmi, ťažký a plný sĺz.
Zmierenie prišlo, keď Adam zistil, že jeho biologický otec má onedlho vyjsť z väzenia a chce sa s ním stretnúť.
A slzy ženy, ktorá mu nahradila mamu, vzala zodpovednosť za malého chlapca po smrti svojej kamarátky, čo zomrela kvôli zlému vzťahu
Moja mama… Tá mama…
Áno, Adamko, tvoj otec jej ublížil…
A teraz chce, aby som
Chce sa s tebou stretnúť.
Ja nechcem!
Rozumieme. A preto si zaslúžiš vedieť pravdu. Mysleli sme, že ešte máme čas, ale jeho prepúšťajú skôr.
Ja ho nechcem vidieť.
Je to tvoje právo. Stojíme za tebou, nech sa rozhodneš ako chceš.
Hovorili spolu, hovorili dlho a Kika vedela, že na strechu sa s Adamom už nikdy nevrátia. Dá sa pokračovať. Niečo v ich srdciach sa pohlo, past zostala minulosťou, budúcnosťou sa stalo teraz.
A keď sa Kika neskoro v noci vráti domov, otvorí si dvere vlastnými kľúčmi, v bunde potichu vojde na tmavú kuchyňu, kde na svojom mieste pri okne bude mama. Prikryje ju rukami, oprie si tvár o tie nepoddajné vlny na temene a hlboko sa nadýchne známej zmesi maminých parfumov. A zaznie to jediné slovo, ktoré dá novú šancu, odfúkne zbytočné a uchová to hlavné:
Prepáč…
A odznie ešte tichšie z úst tej, ktorej nie je a nikdy nebude nič vzácnejšie než Kikin život, radosti a starosti:
Aj ty mne… Si hladná?
Nie, mami. Ďakujem… Vieš, myslím, že dnes som urobila skúšku…
Akú skúšku, Kik? Veď na škole sú ešte ďaleko!
Myslím tú najdôležitejšiu, mami… Potom ti poviem.
Prečo potom?
Lebo zajtra je písomka a potrebujem sa vyspať…
