– Už mám dosť! Stačilo! Ak mi ešte raz budeš vyjedať mozog, na ten skúškový termín kašlem! Normálne tam ani nepôjdem! Čo potom budeš robiť, ha?! Kristínka treskla ruksakom do kúta predsiene a ešte so “švihom” zhodila z hlavy svoj obľúbený baret.
Mama sa na ňu iba neveriacky zadívala, pokrútila hlavou a zmizla smerom ku kuchyni.
Kika vyzula špinavé tenisky, chvíľu váhala, či bundu len tak hodí, ale nakoniec, zázrak, otvorila skriňu, slušne ju zavesila a pri tom si ešte mohutne vzdychla.
No do kelu, zas sme sa dohrýzli A ako vždy kvôli absolútnej hlúposti!
Prečo jej mama furt musí liezť do života, otravovať s otázkami a radami, ako keby mala päť a ešte nepoužívala vlastný rozum?
Samozrejme, Kristína zveličovala. Mama sa jej nešklbala o dušu každých päť minút, len sa nesmelo pripomenula, či nezabudla, že dnes má prvé hodiny u ďalšej doučovateľky slovenčiny a literatúry už tretia za tento školský rok! Lenže Kristínu to kontrolovanie nahnevalo na maximum, až sa jej tieto výbuchy stali zabehnutým rituálom. Odráža už aj to, čo vôbec nemá význam riešiť.
Kristína si umyla ruky a zamračene zízala do zrkadla nad umývadlom.
No ozaj, gratulujem, kráska stoletia! Pupáčiky, papekovský nosík po tatovi, ryšavé kučery po mamine. Koľkokrát už prosila, nech si môže dať iný odtieň vlasov? Mama zásadne nie “Krása je otázka času, ešte mi poďakuješ”. Jasné, samozrejme!
Jasné, všetci vo svete žiaria, len ona je vyňatá zo šablóny. A tie vrkoče! Kto ich teraz nosí? Kika musela potajme cez minulé prázdniny zobrať tupé papierové nožničky z kutilského setu, vyšmyknúť sa do kúpeľne a ostrihať, čo sa jej z tých vrkočov nevidí, až do koreňa. Ešte teraz si spomenula na ten mamin zhrozený výkrik:
– Kristínka, preboha na čo?!
Na to! Lebo už stačilo! Veď je to jej život a bude si ho žiť podľa svojho, hotovo!
Každý všetko lepšie vie Ale čo vedia? Ona žije úplne iný svet wifi, ťukne do mobilu, za tri sekundy má odpovede na všetko aj s ilustráciou. Mama jej samozrejme stále trepe, že žiadny internet nenaučí človeka normálne žiť ani rozprávať s ľuďmi, no to je taká rada veď ona si tiež mohla pozrieť nejaké školenie na komunikáciu s “problémovým tínedžerom”, aspoň by sa priučila!
Kika si s nechuťou odlúpila chrastu z ďalšieho “sopečného” pupáčika. Našťastie mama nevidela inak by bola prednáška! Mama by ju ešte po doktoroch vláčila, že vraj ostanú jazvy, lenže Kike je to jedno veď hádam si ju ľudia budú vážiť kvôli tomu, čo má v hlave!
O, aké múdre slovo! “Rodičovka” Len preto, že ju mama porodila, ešte nemá vlastnícke právo! Predmet nie je!
Kika žmurkla na seba do zrkadla.
Čo, mamka, nečakala si, že z tých doučovaní s právničkou nič nebude? Už teraz mám v “paragrafoch” viac skúseností, než vy obaja! Keby ste boli aspoň polku tak v obraze, nerozvádzali by ste sa ako amatéri.
Mama: bez ambícií, bez hrdosti! Otec sa zbalil k mladej, ešte aj byt rozdelil ako chcel, mama ani slovo. Na Kristínu aspoň prepísali tú starú babičkinu, akože nech dieťa žije slušne. Matka? Výživné na dieťa a šmitec. O nejakom “očkodnení za život v pasci” ani šepot. Ona už nie je žiadne “krpaté Medvedíča”, čo ju tak volával otec všetko vidí a chápe.
Nemenej jasná bola aj tá nenávisť, čo mama dávala najavo, keď podávala taniere na stôl… Nezáujem z otcovej strany… Gauč, ktorý nahrádzal pracovňu, lebo miesto na skriňu nebolo, takže otec si chodil pre veci do spálne aj tak… Budík, čo si mama nastavila, len aby ju otec ráno nenašiel v posteli… Ich spoločné uľahčenie, keď Kike konečne bolo štrnásť a sama im oznámila, nech sa už v kľude rozídu. Veď dokedy sa budú týrať?
Dospelí sú záhada. S ich nezabudnuteľnými “žijeme len pre teba!” a “ty si náš zmysel života!”.
Klamstvo! Každý žije len pre seba! Nikto sa nenechá pripraviť o vlastné pohodlie. Kika by mohla o tom prednášať stokrát to zažila, dokonca aj v prípadoch, ktoré sa tvárili “akože v jej záujme”. Ona je pre rodičov len hráčska karta.
Aj ten byt, kde s mamou bývajú rovnaká bytovka, iný vchod, byt menší. Trojizbák nahradený dvojizbákom, síce so super nábytkom, ale to len preto, že matka otcovi hrala na svedomie dieťa musí mať podmienky! No a čo, že Kika má veľkú izbu, nie kvôli starostlivosti, ale preto, že rodičia potrebovali rozdeľovanie zvládnuť bez desaťročných sporov. Z Kikinej izby sa stal vzduchový vankúš medzi oboma…
Zamračene siahla po mastičke od lekára. Čo, veď to ešte neznamená, že mama má pravdu, len sa jej to hodí a tá ozaj pomáha! Večer, lebo ideme na strechu
Strecha sa v Kristíninom živote objavila len nedávno. Pár mesiacov dozadu jej Tomáš, chalanko, na ktorého len tajne zízala na chodbe a netušila ako ho vôbec osloviť, napísal správu: “Pôjdeme sa prejsť?”.
Najskôr si myslela, že je to žart, všetci vedeli, že sa jej Tomáš páči. Smiali sa, ale brali ju Kristína bola vždy tá, čo požičiavala poznámky a snažila sa zachraňovať triedu pred vyvolaním.
– Krajčovičová, teba som minule vyvolala, čo sa tlačíš?
– Ale pani profesorka, veď dnes je to zaujímavé Naozaj bol Ľudovít Štúr diktátor? Dalo by sa to už nazvať totalitným režimom?
– A to kde si nabrala? prísna históriačka hneď zabudla na skúšanie, trieda si vydýchla, lebo otázky už dnes nebudú.
Keď to Kika ukázala “úhlavnej” kamarátke Martinke, tá len prevrátila oči:
– Tak čo stresuješ?
– Je to určite on?
– Kika, prestaň sa toľko pitvať. Oslov ho. Žijeme v ktorom storočí? Ak zistíš, že je to nejaký vtip, aspoň nečakáš ďalší polrok.
Kristína radšej mlčala, jej vnútro bežalo na turbo pohon, až kým tie písmená v Tomášovej správe nedali dokopy význam.
Prišla na dohodnuté miesto. A odvtedy sa jej život zmenil.
Strecha starej rozpadávajúcej sa bytovky, ktorú mladí okupovali, nebola práve najbezpečnejšia, to Kristína vedela. Ale zakaždým, keď jej Tomáš podával ruku a vravel: “Dávaj bacha, pozeraj pod nohy”, srdce jej tĺklo tak, že radšej počítala schody, než sa ním zaoberala.
A v nej hlaholil malý, slávnostný hlások: “No poď, ešte trinásť, štrnásť už len tridsať neboj sa, vedľa teba je”.
A na streche Tomáš ju len tak objal. Bez zbytočných rečí, len si prisadol, ruku položil na plece, akoby povedal: “Toto je moja baba!”
Nikto neprotestoval, hoci Kika postrehla zavistlivé pohľady z vedľajšej triedy. Tomáš bol medzi nimi od prvej triedy, ale vybral si práve ju.
Tam na streche ju aj pobozkal. Zostali tam len oni dvaja, všetci ostatní išli do kina. Kika tiež chcela ten film, ale keď jej Tomáš stisnul ruku a zašepkal, že raz pôjdu sami, aj tak ostala tušila, že tento večer bude výnimočný.
A bol. Niekedy ešte teraz, v úplne nevhodných chvíľach, zatvorí oči a počuje jeho hlas:
– Kika, páčiš sa mi Fakt veľmi Neviem rozprávať také tie reči, ale chcem, aby si to vedela nikoho lepšieho som nestretol Môžem ťa
A tie jeho pery… Také teplé, nežné, čudne milé…
Kristínu vytrhla zo spomienok mama, vyklopkala na dvere:
– Kika, budeš meškať… Obed máš na stole…
Kike stúpla žlč až nad hlavu. No dokedy ešte?!
Vyletela z kúpeľne ako fúria a tvár mala ako z mock-upu, kde nejaká zlostná čarodejnica reve na kameramana.
– Čo od mňa chceš?! Ja viem! Nerýp do mňa! Otecka si už vypekala, ten odišiel, teraz chceš vyštvať mňa?! Aj ja odídem! Pôjdem za otcom a budem bývať s ním! Jasné?! Ak neprestaneš…
Nestihla dohovoriť, mama len divne vzdychla a… tresla jej jednu poza ucho.
– Chodˇ teda! Ale keď večer prídeš, nezabudni, že máš zajtra písomku zo slovenčiny. Potrebuješ sa vyspať…
Kike padla sánka. Mama nikdy na ňu ruku nezdvihla! Nebolo jej to až tak ľúto zaslúžila si. No fakt, že sa mama rozhodla už neustupovať, bol pre Kiku šok.
Ale Kika sa predsa nevzdáva bez boja! Ruksak, bunda, slúchadlá… Najradšej by treskla dverami, nech sa trasie celý vchod, ale ovládla sa. Nebude predsa pôsobiť ako hysterka.
Vyštartovala z vchodu, mrkla na mobil. Hodina cesty, hodina doučko. Takže s Tomášom sa stretne až okolo šiestej. Výborne! Strecha bude, mama aspoň trochu vychladne a postresuje si. Možno sa jej to hodí. Otec aj tak už na maminé volania neberie hneď, takže Kika má čas poradiť sa s Tomášom. Tomášovi sa do života doma nikto nemieša. Má vlastnú kartu, stanovený limit od rodičov, oblečko top, ale nulová kontrola. Tvrdí, že mama nemá čas a otec zastáva názor, že šestnásť je vek na dospelosť. Nechá ho zarábať a učiť sa podľa seba. To je rozum!
To nie jej mama…
Otec zavolal práve, keď Kika stála pri bráne k doučovateľke.
– Zasa máte doma vojnu? Mamka vraví, že sa chystáš za mnou bývať?
– Ale, prosím ťa, otec, teba len počúvam Katarína každú chvíľu rodí a mám sa starať o vaše bábätko? Sama mám dosť!
– Fajn. Nehádaj sa s mamou, inak ti stopnem vreckové. Jasné?
– Toto na tebe milujem, otec, vo všetkom jasno! Jasné!
– Tak buď rozumná a neprovokuj mamu, nezaslúži si to.
V uchu jej dohrkalo spojenie, Kika naštvane prevrátila oči.
Vždy rovnaké: medzi sebou vojna, ale keď ide o ňu, tvária sa ako najspokojnejší pár. Zvláštne!
Nová doučovateľka jej nesadla. Pri jej mudrovaní o frazeologizmoch len potiahla nos, dala jej čítať nejakú knihu a zvýraznila kapitoly na nabudúce. Kristína bola naštvaná, ale po pár príkladoch uznala, že to nie je na škodu.
Nechcela byť za hlupaňu pred Tomášom. Veď on je šikovný Musí byť na jeho úrovni! Všade vo videách “buď nezávislá a múdra”. Nezávislosť jej zatiaľ chýbala, ale “múdrosť sa dá dobehnúť”, hovorí mamina. V tom má raz pravdu. Dokázala to aj mama popri všetkom si dokončila titul.
Mama univerzitu zabalila, keď porodila Kristínu. Najskôr akademická dovolenka, potom už to šlo od ruky, rozhodla sa, že dieťa je viac než diplom. Kika bola odmalička chorľavá, o babky núdza. Aj škôlku po polročnom trápení stopli Kika bola týždeň, potom mesiac doma chorá. Ani sami jej tam nechýbalo cudzie deti, odporná krupica a hlavne žiadne mamkine objatia.
Otec raz aj poznamenal: “Mala by si ju trochu pustiť, raz jej to bude ľúto.” Keď prešla do druhého ročníka, mama poprosila susedu, nech ju vyzdvihuje z družiny a šla do školy ešte na externé štúdium a do práce.
Dobre spravila. Teraz má svoju maličkú firmičku na výzdobu sál a banketov. Kika bola vždy pyšná, keď mamu videla v práci bola tam generál. Vedela porúčať, usmerňovať, všetko krásne, ženy ju brali. Kristína by tak chcela cítiť takú silu!
Aj tak, rodičovská starostlivosť to je sila, z ktorej sa dá poblázniť! Keby Kika mohla, zakázala by mame chodiť aj len klepkať na dvere, nieto ešte riešiť každý jej deň otázkami:
– Kika, ako bolo v škole? Máš dnes niečo v pláne? Si hladná?
Niekedy by najradšej zavýjala, nech ju mama už nechá na pokoji: Už som dospelá!!!
Niekedy to aj spravila. Kričala, capkala nohou, nepochopila, že mama to berie ako detský výlev.
Na rýchlo sa ponáhľala z doučka na klasické miesto stretnutia s Tomášom, túžiac stratiť sa v jeho náručí a aspoň na chvíľu zabudnúť na rodičov a všetky skúšky. Život beží, a oni, trúbky, stále len o skúškach!
Pri školskej bráne, kde sa obvykle stretávali, Tomáš nebol. Kika tam chvíľu prestupovala, nakoniec sa vybrala sama na strechu. Tomáš nebral mobil, nikdy sa to nestalo, bolo jej to hneď podozrivé.
Kroky na škrípajúcich schodoch boli ako zo zlého filmu, strach jej zvieral hrdlo. Kdysi túto cestu vybehla, šťastná s Tomášovou rukou v dlani. Teraz každý krok akoby vážil kilo.
Na streche ju privítal ostrý, ešte jarný vietor. Ticho.
Ani noha…
Chcela sa otočiť, vytiahla mobil, teda aspoň zapla blesk… keď tu na kraji strechy niečo zašuchotalo Zatajila dych, chystala sa zvriesknuť, kým nepoznala tú siluetu.
– Tomáš…
Sedel na úplnom kraji, nohy spustené cez parapet, ramená padnuté, akoby mu niekto vyšiel dych. Kristína ho síce dobre nepoznala, ale teraz presne vedela, že ho niečo strašne zlomilo.
Ten jeho postoj chrbtom k svetu, tvárou k ničote… Zľakla sa, že sa stane niečo neodvratné.
To jej dalo odvahu. Potichu položila ruksak na schody, vyšla na strechu a posadila sa vedľa, o krôčik od neho.
– Ahoj…
Nepozrela dole, nohy pevne na streche, lebo výšky neznáša od mala.
– Ahoj… Tomáš ani neotočil hlavu. Kristína vystrela ruku a chytila chladné prsty.
– Zmrzol si…
– Čo? Konečne na ňu pozrel a tie jeho oči, vyprázdnené a cudzie, ju rozosmútili aj vydesili.
V ten moment asi prvý raz Kika pochopila, čo cíti mama, keď ju nezvláda, bojí sa a kričí na ňu, že chce len dobre.
Prvý raz pochopila, čo znamená báť sa, že stratíš niekoho milovaného.
– Ako sa máš?
Jej hlas znel ako mamin, intonácia tiež. Prosba: “Povedz mi to! Odkry sa mi! Nechcem ti ublížiť!”
A Tomáš to pochopil.
– Zle… jeho odpoveď bola tichá, ale stisol jej prsty. Mám sa zle, Kika…
– Stalo sa niečo vážne.
Už sa nepýtala. Konštatovala.
– Áno.
– Môžem vedieť čo? Alebo to nechceš povedať ani mne?
Tomáš sa na ňu pozrel tak čudne, až sa Kika mykla.
– Myslíš si, že nie sme si blízki?
– Nie, to nie. Myslím, že tebe sa zdám blízky, ale neviem, či to platí aj opačne.
– Kika, prosím ťa. Okrem teba nemám nikoho.
Kristíne vynechalo srdce, sánka jej spadla, tlčie jej tak, že si myslela, že ho Tomáš začuje.
– Prečo nikoho? A rodičia? Plácla to bez rozmýšľania a Tomášovo trhnutie ju zaskočilo.
– Drž ma, prosím, alebo ma radšej pusti, ako to oni spravili!
– Kto?!
– Tí, čo som si myslel, že sú rodičia! Nie sú! Chápeš? Mama mi dnes dala papiere a vysvetlila, ako som sa dostal do ich rodiny… Som adoptovaný! Chápeš?! Mal som to tušiť! Celý čas som žil cudzí život! Zabral niekoho miesto!
Tomáš kričal a Kristína sa bála povoliť v zovretí jeho chladnej ruky.
Bola si istá, že niečo takéto Tomáš naozaj chcel spraviť, nebol to len teatrálny výjav pre efekt. Ona jediná poznala jeho skryté slabosti. Tá maska superchlapa padala, keď boli sami a Kika túžila byť pri tom srdci, kde bolo čisto, kde jej bolo dobre. Začalo jej byť výsostne ľúto, že na svojich vlastných rodičov spráskala toľko zlosti.
Aká nespravodlivosť? Keby sa jej niekto teraz spýtal, už by o tom vedela povedať len ťažko. Všetka tá snaha “vyhrať dospelosť” bola zrazu malicherná.
– Tomáš, ja sa bojím! Ani si neuvedomila, ako začala plakať, až to Tomáša trošku prebralo.
– Hej! Čo je? natiahol sa k nej a ona ho objala, tak silno, ako vedela.
– Prosím, nerob to! Aj keby ťa doma nečakali, mne na tebe záleží najviac, rozumieš? Bez teba som nikto, Tomáš!
– Volali ma inak jeho hlas bol zvláštne dutý. Volal som sa Lukáš. Iné priezvisko, iný život…
– To je jedno! Nech si aj pápež! Ty si ty! A ja ťa poznám! Slyšíš?!
– Ale nie všetkým je to jedno Čo mám robiť, Kika? Kam ísť?
– Nedá sa ísť domov? Vyhodili ťa?
– Nie. Mama plakala, chcela, aby som zostal. Otec… toho som udrel…
– Prečo?
– Chcel zamknúť dvere, aby ma nepustil von. Kričal, že nič nechápem…
– A ty chápeš všetko? Si si istý?
– Ako to myslíš? Nie je to jasné? Tomáš bol opäť napätý ako struna.
– Prečo ti povedali pravdu práve teraz?
Jej otázku odvial vietor. Tomáš sa znova scvrkol do seba.
– Neviem… šepol a Kika si vydýchla.
Hlas už nemal v sebe beznádej, ale otázku. Pokiaľ sa odpovede nedočká, zrejme ostane visieť na okraji.
– Chceš, aby som šla s tebou?
– Kam?
– K vám. Odpovedia ti, prečo ti to povedali práve teraz, a potom, ak chceš, vrátime sa sem. Urobíš, čo uznáš za vhodné. Nebudem ti brániť.
Udivenému Tomášovi vydržala pohľad do očí, potom ho potiahla od okraja.
– Poď!
Tomáš váhavým pohybom stáhol nohy z parapetu. Urobil jeden, potom druhý krok a ona ho objala, odvádzala ďalej. Premýšľala už nie o minulosti, ale o tom, čo teraz.
– Som zbabelec…
– Vôbec! Kika pobúrene odsekla, ťahajúc ho k schodom. Každý by bol mimo! Chceš vidieť, ako by som ja reagovala?!
Kika zakopla, Tomáš ju zachytil.
– Dávaj bacha!
– No kto to hovorí, ha? usmiala sa, zapla baterku. Ideme, máme ešte veľa na práci!
Túto noc nezabudnú.
Rozhovor s Tomášovými rodičmi bol ťažký, no potrebný.
Napokon, keď sa ukázalo, že jeho skutočný otec sa chystá z väzenia von a chce sa so synom stretnúť, Tomášova “mama” konečne priznala, že mala priateľku s ročným synom, ktorá tragicky zomrela pre nesprávneho chlapa.
– Moju mamu… tú mamu…
– Áno, Tomáš, to spravil tvoj otec…
– A teraz chce, aby som…
– Chce sa s tebou stretnúť.
– Ja nechcem!
– Chápeme. Preto sme ti to povedali my. Aspoň sme dúfali, že to stihneme, kým to spraví on.
– Ja ho nechcem vidieť.
– Tvoje rozhodnutie. Podporíme ťa.
Rozprávali sa a Kika vedela, že na strechu už s Tomášom nikdy nepôjde. Niečo sa v nich oboch zmenilo, všetko sa obrátilo. Prišlo nové.
A keď sa už neskoro v noci vrátila domov, otvorila dvere svojím kľúčom a v topánkach prešla cez tmavú kuchyňu, kde pri okne stála mama, Kika ju objala, pritúlila sa k jej ryšavým kučerám a zhlboka nasala známy voňavý parfém. A konečne vyslovila tú najdôležitejšiu vetu:
– Prepáč…
A od mamy zaznelo tak, ako to vedia len mamy, ktoré nemajú nič vzácnejšie než starosti svojej dcéry:
– Aj ty mne… Si hladná?
– Nie, mami. Vďaka. Vieš, myslím, že dnes som urobila skúšku…
– Akú skúšku, Kika? Veď maturity máte až o pár mesiacov!
– Myslím tú najhlavnejšiu, mami… Ale dám ti vedieť, až neskôr.
– Prečo nie teraz?
– Lebo zajtra mám prípravnú písomku a fakt sa potrebujem vyspať…
