Žurnál
Zase som sa práve prebudil a stále mám v zraku ten den. Pracujem už viac ako rok v reznícke v Maďarkách, malom obci niekoľko kilometrov od Popradu. Leňo som tu, medzi lesmi a mrzľavými miestnosťami, ktoré vyzerala do skla. Rodina môjho otca, Petrovičovcov, žije tu už desiatky rokov. On však nič sa nememení. I keď je to len technologický pokrok, čo okolo nás nepadá, on to nevníma.
Toho som si už vyratal. Je šialený zo sporenia. Od momentu, keď vstane ráno o šiestich, začína klasifikovať každú kopečku, všetky slovné instrukcie, koľko múky, soli, kaštanov, všetko presne odmerné, niekedy až s presvedčením, že to bude presne toľko, koľko by mohol dostať aj v časoch, keby bol v kauze.
Dnes ráno opäť zariadenie v chodbe. Tam, kde je bezpečnú vrecú s všetkým, čo by nám mohlo ušetriť. Otca, Ivana Petroviča, to stále zaujíma. Je veľký, hubený muž s stále zamračeným výrazom. Mladší, jaký bol v mojej zmie, by ste tomu rozumeli. Ale on je teraz ako lešný strom, držiace klesajúce listy zimnými námrazami.
Moja mama, Mariánka Petrová, už dávno prestala bojovať. Bola kráskou osobou, povedala ma svedec, ktorý ju pozná z minulosti. Teraz je ticho, stíha to budovať existovať, ako keby žila len v časoch, keď všetko odmietla. Mami je účtovníčka pre reznícku kanceláriu, pracuje s číslami, ako keby to bolo kľúčové pre všetko. Ak by mala čas na nejaký sen, možno by to bola nádoba v záhrade, kde by zase mohla zase klesať.
Ja, Juraj, rád prežívam, ale niekedy vracíma otca. Tak tomu som sa naučil, kedy som zrelý. V sedemnástich rokoch už poznám, čo sa deje. Že sporením už ničim nie je lepšie. V kúpele, keď sa voda ohrieva ráno, stále vidím tie obrazovky, ktoré spravieme spolu, čo by mohlo byť to, čo by sme mali robiť.
Včera som sa opäť dočkal nechcu. Mám kupečnú katarinky, čo som našiel v kúpe. Otca to nechcelo. “Preč s tou, Juraj!” Ozval sa, keď som ho žiadal, čo by som mohol spraviť s ďalším. Ale on bol zhromaždený len tým, čo by sa nahralo. A tak som ho poslal vychodiť do zimy, kam sa chyť a zahelix.
Mama sa opäť nesledovala. Bola sťažená. Myslím, že nechcela, aby som to zmenil. Ale nevedela to zabrániť.
Nikdy som v bloba do skúšok nevedel zmeniť. Skúsil som sa prijať do techniky v Nových. Mal výhodné kurzy, ale bičevsky nevedel živiť. Padkom som sa naučil opätovať spôsob života. Už pár dní som sa nevšimol. Ale v jednom momente ste zmenili.
Zoznámil som sa s Zuzkou, rozkvitnou dievča z našej školy. Ona pozerala na svet inak. Kúpila mi kávu, nechcela, aby bolo sporené. To ma zbavilo veľa opatrenia, ktoré som vytvoril pred tým. Ale hlavne ma nauči, že peniaze nie sú cieľom, ale cestou.
Ale otca som nepojmom. On je teraz ešte železný. Každý stratený cent je ďalším úderom. Dnes ráno som sa dočkal, keď mi padal z kancelárie. Sedel na svätosťa, keď som palil proti tomu, že doteraz už niečo kúpim. Ale nebol som schopný toho udržať.
Dnes odchádzam Zuzku. Nevedel som to, ale ona sa rozhodla, že už nemam stratiť. Zakázala som, aby už žil v bolestiach otca, ktorý zmenil všetko. A možno má pravdu.
Zapíšem to sem, čo by som mohol. Peniaze sú cestou, nie cieľom, Juraj. A srdce, rád by som účtovníctvo zmenilo, na niečo viac.
Dnes zistil, že najdôležitejšou vecou je práve to, čo som zmenil. Vodiči, peniaze, ale aj srdce. A s tým vrátil do domu.
