Ráno zomierať
Prechádzam temným mestom, kolíšem sa po silnom pohári alkoholu. Kam som sa zapletol, ma zaujíma málo. Mesto je moje a nohy ma povedú späť domov. Skôr však rozmýšľam nahlas.
Prečo, prečo je môj život taký? Hovorím si. Dvadsaťsedem rokov kamaráti už posielajú deti do školy, a všetky dievčatá mi odchádzajú do mesiaca aspoň najhoršie. Som hrubý? Nie, nie som Ale síce trochu. Takýto chlap by mal byť, usmejem sa. Jediné, čo som doposiaľ dosiahol, je podnikanie. Milionár som ešte ďaleko, ale na pekný život stačím.
Náhle zastavím sa, uchopím si hlavu a z očí mi tiekli slzy.
Dala som toľko peňazí tomu doktorovi a on povedal: Nič vám nepomôžem. Tu je adresa jedného bratislavského svetca, ale ani on vám nezvládne pomôcť. Ťažko. Musím ísť k tomu svetcovi zajtra.
Stojím pri moste nad Dunajom a pozerám sa na temnú hladinu rieky.
Utopiť sa, čo? Rieka je hlboká všetko končí v vode. Pozriem sa znova. Nie, nebudem sa topiť. Je zima. A Sokrat, môj mačka, nie je kŕmený. Vrátim sa domov.
Prechádzam mostom, keď uprostred stretnem mladú ženu s batohom na hrudi a s malým dieťaťom v náručí. Stojí a pozerá sa na vodu, potom sa vyberie na zábradlie, rozkročí sa na horný pás a ja bežím k nej. Zachytím ju za pás, priťahujem k sebe a spoločne spadneme na prašnú štrbinu pod mostom. Dieťa začína plakať.
Si blázon? kričím, hneď ako sa vyjasním.
Čo chceš? Prečo zasahuješ, kde nie si pozvaný? vraví a plače.
Myslel som, že je ti skoro zlé umrieť, prikývnem k plačúcemu dieťaťu. A zvlášť mu. Postav sa a choď domov k manželovi alebo k mame! Kto ťa tam má?
Nemám ani dom, ani manželka, ani matku. Nemám nikoho!
Tak som ťa prilepil na nohy s dieťaťom. Poďme.
Nikam s tebou nepoďem. Možno si maniak!
Topiť sa je kedykoľvek, prosím! A s maniakom? To je strašidelné? ťahám ju za ruku. Poď!
***
Chodíme temným mestom, zatiaľ čo dieťa plače. Nakoniec neznášam viac:
Prečo stále brečí?
Má hlad? žena pritiskne dieťa k sebe.
Daj mu mlieko.
Nemám mlieko, nemám peniaze.
A ani rozum. povieme. Pozri, tam je nocný obchod, poďme kúpiť mlieko.
***
Predajca a bezpečnostník pozerajú na nás podozrievavo, no ja si sebavedome chytím košík a prikryjem kamarátku rukou.
Poď, kde máte mlieko? opýtám sa pokladníčky.
Tu, ukáže prstom.
Stojíme pri výklade.
Ber, koľko chceš! prikážem.
Zoberie jeden balíček.
Vezmi viac. Koľko potrebujete, tam si vezmi! čakam, kým si naplní košík.
Čo ešte?
Plienky.
Plienky čo sú?
Ležia tam, usmeje sa a na tvári jej zasvieti úsmev.
Ber!
Môžem ešte vlhké obrúsky?
Môžeš.
Ideme k pokladni. Vkladám kartu.
Bereme len hotovosť, hovorí predavačka.
Vytiahnem prehnutý balíček dvadsaťeurových bankoviek a podám jednu.
Žiadny drobný nie je.
Dajme ho na čokoládu, vravím štipľavo a ukazujem na kúsok.
***
Vstúpíme do bytu. Žena sa pozrie prekvapene, potom sa usmeje. Majiteľ si vyzlieka topánky, beží k chladničke, chytil rybu a hodí ju nahnevanému mačacovi, potom si nalial džús a vypil ho s chutiou. Po napití sa otočí k hosťke:
Budeš spať v tejto izbe, ukáže na nocľah, kuchyňa, toaleta, kúpeľňa. Ja idem spať.
Odíde do inej miestnosti, zvráti sa, pozrie sa späť:
Ako sa voláš?
Viera.
***
Zdá sa, že nie som maniak! vstúpi do kuchyne, zapne plynovú plotňu, postaví varnú kanvicu. Ach, blázin! Takmer som sa utopila! Keby to nebol tento šialený muž. Čo by sme s Ruslanom robili vonku v noci? Zmrzli by sme. Zajtra nás aj vyhodia. Dobre, aspoň budeme dnes v teple.
Varná kanvica sfúkne. Beží do izby, kde mi ukázala posteľ. Položí plačúce dieťa na posteľ, vyberie z batohu fľašku s mliekom, vracia sa do kuchyne, umýva a naleje mlieko, zriedi ho vodou.
Mäkké bábätko vypije všetko a pomaly usne. Upratuje ho vlhkou obrúskou a nasadí plienku. Zaspí.
Chodí na toaletu, umýva sa. Znovu vstúpi do kuchyne a spomenie si, že dlho nič nejedla. Otvorí chladničku, pochytil kúsoč údenej klobásy a zamáčal ho. Medzitým si uťal kus chleba, klobásy a syra.
Keď sa hlad utišil, uvedomila si, že to nebola najzdvorilejšia úprava. Zamávala rukou, lehla si vedľa syna a hneď zaspala.
***
Ráno. Nocou vstala niekoľkokrát, kŕmila syna. Má osem mesiacov stále chce jesť. Počula, ako sa v noci zobudil majiteľ. Teraz vstáva.
Je čas, šepne, aby nenápadne nezobudila dieťa. Dobre veci nemôžu trvať večne.
On niečo robí pri sporáku. Rýchlo sa umýva a vstúpi do kuchyne.
Sadni si! prikývne na stoličku. Uvarím ti vajíčka.
Lepšie si sadni ty! odráža ho a odhýna od sporáka.
Vytiahne čerstvý kôpor, naseká ho na jemno a posype vajíčka. Pozorne sa pozerá na poháre, dobre ich umýva. Pripraví kávu.
Celý čas telefonuje, niekomu rozkazuje, s niekým sa háda. Viera má pocit, že ho neberá vážne. Zje, vypije kávu, vstane.
Žena sa napína, očakávajúc:
Teraz ho vyhodí!
Viera, pozri sa! Idem na týždeň do Bratislavy. Najdôležitejšie kŕmiť mačku, volá sa Sokrat. Nekŕm ho žiadnym ‘Whiskasom’! Daj mu čerstvú rybu, čerstvé mäso. Nechoď do môjho štúdia! V ostatných izbách rob, čo chceš.
Z izby sa ozve plač. Viera vyskakuje z kresla, pozerá ho otázne.
Choď! prikývne on.
O pár minút sa vráti s dieťaťom v náručí. Na stole ležia niekoľko dvadsaťeurových bankoviek:
Myslím, že ti na týždeň stačí, ukáže na peniaze. Ja idem.
Urobí krok k dveri, a dieťa mu natiahne ruky a zamrkne slová ako papa. Zdá sa, že ho to zasiahlo. Nikdy nebude otcom.
Viera, môžem ho vziať na ruky? spýta sa nečakane.
Ber! podá mu dieťa a na tvári sa jej zjaví úprimný úsmev. Nikdy si nepovalil dieťa v náručí?
Takto treba!
Dieťa vydáva radostné zvuky a veselo máva rukami. Viera ho so zaujatím pozoruje.
Nikdy nebudem mať syna, zamračí sa a vráti dieťa matke. A odchádza.
***
Vracia sa domov. Ten bratislavský svetec mu povedal, že nebudú deti. Jeho nálada podľahne:
Na čo mi toľko peňazí, štvorizbový byt, Škoda Octavia? Muž by mal zarábať pre rodinu. V byte je neustále špina a neporiadok. V Octavii je sedem miest.
S mrzutým výrazom vstúpi do svojho bytu Všade čistota. Na žene sa zjaví vinný úsmev.
Papa! preletia mu pred očami malé detské ruky.
Taška s vecami spadne na podlahu, a ruky sa automatiky natiahnu k maličkému
