Skorá jar
Štvorročná Zuzanka pozorne sledovala nového prichádzajúceho, ktorý sa nedávno objavil v ich dvore. Bol to šedivý dôchodca sediaci na lavičke. V ruke mal palicu, o ktorú sa opieral ako čarodejník z rozprávky.
Dedo, ste čarodejník? spýtala sa priamo Zuzanka.
Keď dostala zápornú odpoveď, trochu sa zamračila.
Tak načo máte tú palicu? pokračovala.
Potrebujem ju na chodenie, aby som sa ľahšie pohyboval, vysvetlil Jozef Novák a predstavil sa.
Takže ste veľmi starý? nenechala sa vybiť z miery zvedavá Zuzka.
Podľa tvojich mier áno, podľa mojich ešte nie. Len ma bolí noha, nedávno som si ju zlomil. Spadol som. Takže zatiaľ chodím s palicou.
V tom vyšla Zuzkina stará mama a, zoberúc ju za ruku, viedla ju do parku. Mária Jozefová pozdravila nového suseda, ten sa usmial. Ale väčšie priateľstvo nadviazol dvaašesťdesiatročný muž práve so Zuzkou. Dievčatko, ktoré čakalo na babku, často vyšlo na dvor skôr a stihlo povedať svojmu staršiemu kamarátovi všetky novinky: o počasí, o tom, čo babka varila na obed, alebo čo bolo týždeň dozadu s jej kamarátkou
Jozef Novák vždy ponúkol svojej malej susede dobrú čokoládovú cukríku. A vždy sa čudoval: dievčatko sa pekne poďakovalo, rozbalilo ju, odhryzlo presne polku a druhú polovicu opatrne zbalilo do obalu a schovalo do bundy.
Prečo si nezjedla celú? Nepáčila sa ti? spýtal sa Jozef.
Bola veľmi dobrá. Ale musím dať aj babke, odpovedala Zuzka.
Dôchodca bol dojatý a nabudúc priniesol dve cukríky. Dievčatko však opäť odhryzlo polovicu a zvyšok schovalo.
A teraz pre koho šetríš? spýtal sa Jozef, udivený jej šetrnosťou.
Teraz môžem dať mame a otcovi. Aj keď si vedia kúpiť sami, veľmi sa tešia, keď ich niekto pohostí, vysvetlila Zuzka.
Aha, už rozumiem. Asi máte veľmi zjednotenú rodinu, uhádol sused. Máš šťastie, dievčatko. A máš aj dobré srdce.
A babka tiež. Lebo ona všetkých veľmi miluje, začala rozprávať Zuzka, no v tom už babka vyšla z domu a podala jej ruku.
Ach, mimochodom, Jozef, ďakujeme za cukríky. Ale vnúčke, ani mne by som nemala jesť sladké. Prepáčte
Ale ako mám byť? Čo vám teda môžem doniesť? spýtal sa.
Všetko máme doma Nič nepotrebujeme, usmiala sa Mária.
Nie, takto to nejde. Chcem vás pohostiť. A navyše budujem dobré susedské vzťahy, usmial sa Jozef.
Tak potom prejdime na orechy. A jesť ich budeme len doma, umytými rukami. Dohodnuté? obrátila sa Mária na suseda aj vnučku.
Zuzka aj Jozef súhlasne prikyvli a nabudúc Mária objavila v Zuzkiných vreckách vlašské orechy alebo lieskové.
Ó, ty moja veverička. Nosíš orechy. Ale vieš, že teraz sú drahé a dedovi treba lieky? Vidíš, že kulhá?
Vôbec nie je starý a ani nekulhá. Noha sa mu už hojí, zastala sa kamaráta Zuzka. A do zimy chce znova ísť na lyže.
Ešte na lyže? pochy
