Rannej jari
Štvorročná Zuzanka pozorovala nového prichádzajúceho, ktorý sa nedávno objavil v ich dvore. Bol to šedivý dôchodca, sediaci na lavičke. V ruke držal palicu, na ktorej sa opieral ako čarodejník z rozprávky.
Zuzanka sa ho teda spýtala:
Dedo, ste čarodejník?
Keď dostala zápornú odpoveď, trochu sa zamračila.
Tak na čo vám potom palica? pokračovala dievčina.
Potrebujem ju na chôdzu, aby som sa ľahšie pohyboval… doplnil Ján Hruška a predstavil sa dievčaťu.
Takže ste veľmi starý? zvedavo sa spýtala opäť Zuzanka.
Podľa tvojich mier starý, podľa mojich ešte nie tak veľmi. Len ma bolí noha, nedávno som si ju zlomil. Nešťastne som spadol. Takže zatiaľ chodím s palicou.
Vtom vyšla Zuzankina stará mama a vzala ju za ruku, aby ju zaviedla do parku. Mária Hrušková pozdravila nového suseda, on sa usmial. Ale väčšie priateľstvo nadviazal dvaašesťdesiatročný muž práve so Zuzankou. Dievčatko, ktoré čakalo na starú mamu, chodilo von o niečo skôr a stihlo povedať svojmu staršiemu priateľovi všetky novinky: o počasí, o tom, čo mama pripravila na obed, a čo trápilo jej kamarátku pred týždňom…
Ján Hruška vždy ponúkol svojej malej susede dobrú čokoládovú cukríku. A vždy sa čudoval: dievčatko sa pekne poďakovalo, rozbalilo cukrík, odhryzlo presne polovicu a druhú polovicu opatrne zbalilo späť do obalu a schovalo do kabátika.
Prečo nesníš celú? Nepáčila sa ti? spýtal sa Ján.
Bola veľmi dobrá. Ale musím sa podeliť so starou mamou… odpovedala Zuzanka.
Dôchodca bol dojatý a nabudúc priniesol dievčatku už dva cukríky. Ale Zuzanka znova odhryzla polovicu a zvyšok schovala.
A teraz pre koho šetríš? spýtal sa Ján, udivený šetrnosťou dieťaťa.
Teraz môžem dať aj mame a otcovi. Aj keď si vedia kúpiť sami, veľmi sa tešia, keď ich niekto pohostí, vysvetlila Zuzanka svoje plány.
Tak, už chápem. Asi máte veľmi zjednotenú rodinu, domyslel si sused, máš šťastie, dievčatko. A máš aj dobré srdce.
A stará mama tiež. Lebo ona všetkých veľmi miluje… začala rozprávať Zuzanka, ale stará mama už vyšla z domu a podala jej ruku.
Ach, mimochodom, Ján, ďakujeme za pohostenie. Ale vnúčke, ani mne by sladké neprospievalo. Odpusťte…
Tak ako mám byť? Som v úzkych… Čo vám teda môžem ponúknuť? spýtal sa.
Všetko máme doma… Ďakujeme, nič nepotrebujeme, usmiala sa Mária.
Nie, takto to nesmie byť. Veľmi by som vás rád pohostil. Navyše sa snažím budovať dobré susedské vzťahy, a nehanbím sa to povedať, usmial sa Ján.
Tak potom prejdime na orechy. A jesť ich budeme len doma, čistými rukami. Dobre? Mária sa už obracala na suseda aj na vnúčku.
Zuzanka aj Ján súhlasne prikývli, a nabudúc Mária objavila vo vreckách vnučky niekoľko vlašských orechov alebo lieskových orieškov.
Oj, ty moja veverička. Nosíš oriešky. Ale vieš, že to je teraz drahé potešenie, a dedo potrebuje lieky, vidíš, je chromý?
Vôbec nie je starý dedo, a nie je chromý. Nohu sa mu zlepšuje, zastala sa priateľa Zuzanka, a do zimy chce znova stáť na lyžiach.
Ešte aj na lyžiach? pochybovala stará mama, no, potom je šikovný.
A kúpite mi lyže, babka? poprosila Zuzanka, a budeme s Jánom spolu lyžovať. Sľúbil, že ma naučí…
Mária, ktorá chodila s vnúčkou do parku, začala vídať aj suseda, ako aktívne kráča po aleji už bez palice.
Dedo, počkaj na mňa! Zuzanka dobehla Jána a kráčala vedľa neho energickým krokom.
Počkajte aj na mňa, ponáhľala sa za vnúčkou Mária.
Tak začali chodiť traja a čoskoro sa Márii táto chôdza zapáčila, pre Zuzanku to bola zábavná hra. Jej energie bolo na rozdávanie: stíhala sa prebehnúť, zatancovať pred staršími na chodníku, vyliezť na lavičku, kým babka so susedom prídu, a potom znova kráčať vedľa nich a veliť:
Raz-dva, tri-štyri! Pevnejší krok, pozeraj sa pred seba!
Po prechádzke sa stará mama a sused posadili na dvornú lavičku, zatiaľ čo Zuzanka hrala s kamarátkami, a vždy pred odchodom prijala od Jána niekoľko orieškov.
Prehnane ju rozmaznávate, hanbila sa stará mama, nechajme tento zvyk na sviatky. Veľmi vás žiadam.
Ján začal Márii rozprávať, ako sa pred piatimi rokmi stal vdovcom, a až teraz sa mu podarilo vymeniť svoj trojizbový byt za dva: garsónku, do ktorej sa práve nasťahoval, a dvojizbák pre synovu rodinu.
Tu sa mi páči. Aj keď nie som veľmi spoločenský, priateľov treba, najmä v susedstve.
O dva dni zazvonili u Jánových dverí. Na prahu uvideli Zuzanku a Máriu s tanierom koláčov.
Aj my vás chceme pohostiť, privítala suseda Mária.
Čajník máte? spýtala sa Zuzanka.
Samozrejme, aká radosť! Ján dvere otvoril dokořán.
Pri čaji bolo všetkým príjemne a teplo. Potom Zuzanka so záujmom pozerala susedovu knižnicu a zbierku obrazov, zatiaľ čo Mária sledovala vnúčkinu radosť a to, ako trpezlivo jej Ján ukazoval a rozprával o každom obraze.
Moje vnúčatá sú ďaleko… A už sú študenti. Chýbajú mi
