Školská hodina alebo Zdenička
Juraj Kováč vychádzal z jedálne. Už stál na prvom schode, keď pod schodmi začulo šustenie. Zahliadol sa a zbadal Peťka s Miškom.
„Čo tu robíte?“
„Nič. Choď, kam si išiel,“ zamával Peťko rukou.
V tom zazvonilo. Peťko s Miškom vybehli z úkrytu, niečo schovávali v kapsách, a všetci traja sa rozbehli do druhého poschodia, preskakujúc dve schody naraz. Do triedy vošli v úplnom závere.
Zdenička písala na tabuľu príklady na písomku. Žiaci sa ponáhľali do lavíc. Juraj sa obzrel. Spolužiaci šuškali a schovávali učebnice, aby mohli odpísať.
Zdenička sa prudko otočila a trieda stíchla.
„Ak niekoho chytím pri odpisovaní, hneď dvojku dostane,“ povedala prísne a začervenala sa. Potom sa znova otočila k tabuli. Šuškanie sa okamžite obnovilo.
V ich škole učila iba druhý rok po skončení pedagogickej fakulty. Svoju mladosť skrývala za strohosťou a veľkými okuliarmi s obyčajnými sklami v čiernej obrúčke. Keď zvýšila hlas, vždy sa začervenala. A Jurajovi sa veľmi páčila.
Vďaka nemu ju celá škola láskavo volala Zdenička. Tento rok sa stala triednou sedmej „B“. Chlapci, ale aj dievčatá často výstredne vyvádzali a rušili hodiny. Zdenička strácala rozvahu a neobratne usilovala o kázeň. Raz sa Jurajovi zdalo, že sa každou chvíľou rozpláče. NezvNevedel, či má vstať a zakričať na spolužiakov, ale v tom momente sa rozhodol, že už nikdy nedopustí, aby sa Zdenička cítila bezmocná.
