Denník, 5. mája 2024
Bratislava
Toto je koniec! vykríkla mama, teda pani Lívia Štefanová, a bielou vreckovkou si utrela slzy v kútikoch očí tak naliehavo, že otec, Štefan Štefan, celý vystrašený vyskočil z kresla.
Lívi, čo sa deje?! Zase tie tvoje kvapky na nervy?
Nechaj už tie kvapky, Štefan! Ty nič nechápeš?! To je hanba! Celá naša rodina je zosmiešnená! Pozri sa na ňu! Ani len štipku výčitiek!
Ich jediná dcéra, Sofka, teda ja, som sa rozhodne netvárila ako kajúca hriešnica. Neprevracala som očami dramaticky k stropu, nepleskala sa do čela ani nenasadzovala unavený výraz márnotratnej dcéry. Namiesto toho som vykladala dlhé nohy cez zábradlie verandy, ako to vraj v detstve robila babka primabalerína Slovenského národného divadla. Vyberala som si čerešne z veľkej fajansovej misy a s chuťou ich hádzala do úst, kým som kôstky presne mierila do malinčia pod schodmi. To moju mamu privádzalo do bledého zúfalstva.
Sofinka! Okamžite s tým prestaň! Nebudeme sa tu predsa takto rozprávať! Takéto hlúposti!
Mama odkráčala do domu po ďalšiu dávku svojich kvapiek na upokojenie.
Otec, síce tradične pokojný, sa nahol ku mne: Sofka, myslíš to vážne?
Áno, oci. Nie je to žart. A povedz mame, že jej snaha dohodnúť mi sobáš s Martinom je úplne márna. Vdávať sa nebudem. Ani nech sa nesnaží.
Zlomíš jej srdce.
Nezveličuj, oci.
Možno by si to predsa mala ešte zvážiť?
Nie. Už som mu povedala nie. Dnes sme si to vydiskutovali. Ak potrebuješ počuť odpoveď ešte raz nie. Svadba nebude.
V obývačke sa ozval nový nárek a otec tam hneď bežal utešovať mamu. Ja som si pokojne vzala ďalšiu čerešňu.
Preboha, čo ja poviem všetkým?! Hanba na tri generácie! Reštaurácia objednaná, pozvánky rozoslané!
Mami, ja som ťa o rozosielanie neprosila, šepla som z verandy. Sama si sa rozhodla, sama si to daj do poriadku!
To je kruté, dieťa moje!
Chcela si najlepšie a zase… Nuž, vieš, sama ako to býva. Mama, mám vlastné plány! Zaujímavo, že? Nie som figúrka!
Sofi! Čo to so sebou robíš?!
Nič výnimočné! Jednoducho som pozbierala hrnčeky s vychladnutým čajom a len tak, ako povinnú jazdu, sa rozlúčila. Neboj sa, tie tri hrnčeky zvládnem umyť aj sama. A nerozbijem ich!
Z kuchyne som, trochu spokojná, pozorovala rodičovskú drámu.
Naša babka, legendárna slávna tanečnica Regina Lackovičová, bola roky mamina večná téma. Mama tvrdila, že si po svadbe zaslúži rešpekt a obdiv ako dospelá žena, ale Regina mala vlastný štýl. Lívia, čo to za vôňu cítiť, keď vojdeš do izby? pýtavala sa potajme a so smiechom si zakrývala nos.
Nový parfum, nezdám sa ti? odvetila mama s vysokým obočím.
Určite super, ale veď nemusíš použiť celý flakón naraz!
Mama bývala urazená a na otca sa sťažovala: Prečo takto? Ja to už nevydržím! Ak to nezmení, neprezývaj ma miláčik, lebo!
Samozrejme, Regina nič meniť neplánovala. Jej komentáre vytáčali mamu do červena. Chvíľu to viedlo k hádkam, no keď mame v divadle raz niekto v zlomyselnom poklone povedal: Lívia, ste ozajstná dáma Regina vás vyučila! Ste jej roztomilá kópia!, mama síce zmrzla, ale lichôtka zabrala. Regina bola vskutku ikonou štýlu, a mama sa upokojila. Bola predsa rozumná.
Po narodení Sofky sa Regina zmenila na milujúcu babku. Zbožňovala ma a vždy rada strávila čas so mnou.
V celej rodine panoval pokoj, každý mal aké-také umelecké sklony, len mama bola zubárka. Bola prísna, ale priala mi lepší život než mala ona.
O minulosti mama nikdy nerozprávala. A ja som sa nikdy nepýtala. Otec vedel len to, čo povedala nie veľa. Viac nepotreboval počuť.
O svojej mame, teda mojej starej mame, sa mama nezhovárala vôbec. Ja som len vedela, že v krásnom medailóne na jej krku nosí zastrčenú fotku malého, kučeravého chlapčeka. Medailón nikdy neotvárala. Pamätám si, ako raz v lete babkinou vinou prišli o malého brata Bola to pre mamu rana, z ktorej sa nevedela spamätať. Kvôli škole vtedy nemohla doma byť Po rozchode so svojím vtedajším mužom sa mama presťahovala natrvalo do Bratislavy, zmenila život a začala odznova.
Potom stretla otca. Prvýkrát k nej prišiel s bolestivým zubom
Ako dlho vás to trápi?
Týždeň, pane doktorka.
A prečo ste neprišli hneď? Veď ste už dospelý!
Pravda, ničomu nerozumiem usmial sa cez bolesť.
Jeho úsmev mal v sebe čosi upokojujúce. Prvýkrát po rokoch sa mamine pohyby znova stali jemnými. Po čase ju večer vždy odprevádzal. Rozumeli si aj bez slov. Keď jej navrhol svadbu, mama váhala:
Vieš, je mi s tebou dobre Ale neviem, či ťa spravím šťastným nechcem deti Vieš, prečo Poviem ti, ale nie do detailov. Potom si rozmysli, či chceš ostať. Porozprávaj sa aj s mamou. Máš k nej blízko, však?
Otec sa samozrejme nešiel matere pýtať. Regina tiež vždy tvrdila, že dospelého človeka netreba poučovať radami. No keď jej syn predostrel situáciu, potiahla si z cigarety, ticho počúvala a napokon sucho povedala:
Máš ju rád?
Áno.
Tak nešpekuluj! Láska je poklad, syn môj, za ktorý by si zaplatil, aj keby ti zaň pýtali celý svet. A aj tak by to bolo málo No nie je zadarmo niekedy je ťažká, vyčerpávajúca, ale stojí za to.
A tak sa stala mama súčasťou rodiny Štefanových s hrdosťou jej odovzdali tradičné rodinné šperky. Ale do Tesca v briliantoch nechoď si predsa nie v Košiciach, smiala sa Regina.
Keď mama otehotnela, oznámila to prvej svokre. Regina hneď rozhodla: Rodiť budeš u doktorky Zuzany. Najlepšia v meste! A mamina neistota ustúpila jeho podpore. Regina bola po celý čas po jej boku a neubránila sa dojatiu, keď ma po narodení zobrala do náručia.
Žiadna mama v Bratislave nemala takú babku, ktorá by si nasadila zástenu, vyprala plienky domácim mydlom, kŕmila a spievala pesničky a popri tom v duchu citovala Gogoľa aj Hviezdoslava.
Občas sa mama do minulého mesta vracala. O Pavlovi, nenávratne preč, však nikdy nehovorila. Nevstúpila do centra, navštívila len cintorín s otcom, potom ušla z hotela čo najskôr späť domov.
Roky utekali. Keď som mala desať rokov, mama dostala list od starej mamy. Ukázala ho Regine. Choď za ňou. Možno neodpustíš, ale zabudnúť nemôžeš. Bola ti kedysi mama, na to nezabúdaj, povedala jej Regina.
Mama šla, vrátila sa o pár dní, v očiach ticho. Regina spokojne pokývala hlavou. Správne si urobila.
Pokoj? Mali sme byť všetci spolu, no mama stále cítila vnútorný strach, úzkosť, ktorá nás dusila všetkých. Otec aj babka sa snažili odľahčiť môj režim, aby som mohla robiť niečo, čo ma naozaj baví. Regina prišla s nápadom: Dajte Sofku na tanec, ale nie len na hocijaký štandardné tance v páre.
A tak som sa dostala na tanečný krúžok. Môj partner bol Matej zo začiatku trochu neohrabaný, no so svojou babkou mal za sebou trénovanie od mala. Po dvoch rokoch už s úsmevom bral víťazné poháre. Tréneri boli na nás hrdí, regionálne súťaže sme ovládali.
Nástojčivosť rodičov však neutíchala. Po maturite mama vytiahla žolíka svadba na jeseň a je rozhodnuté. Nevedela som, či sa mám smiať či plakať. O svojich plánoch som hovorila jasne: Chcem študovať medicínu. Sama a dobrovoľne.
Ale Sofi, a čo Matej? Dohodli sme jeseň, babka vybaví spoločenskú sálu v Redute Ty si predsa dobré dievča, snúbencov si nevyberá mama len tak náhodou!
A mňa sa spýtať nemusíš? odvetila som štíplavo. Chytila som ruksak, vyšla na ulicu a zamierila rovno k babke.
Keď dorazila mama za babkou, tá bola priama: Čo si si myslela? Že zo Sofie spravíš porcelánovú princeznú len tak? Dobre vieš, že má vlastnú hlavu!
Mama sa urazila. Týždne nebrala telefón, nebola na promócii, nevedela nič o mojich prijímačkách až kým jej to otec nepovedal.
Jedného večera, keď si s otcom sadli v kuchyni, jej povedal: Lívia, nechceš už zmier? Keby si radšej objala dcéru, namiesto toho, aby si noci prerevala nad jej vankúšom trápíš všetkých, najviac seba. Sofka na teba myslí. A aj ty ju potrebuješ.
Mama sa konečne rozplakala a priznala, že nevie, ako začať znovu. Neviem žiť bez nej bolí to ako keď som stratila Paľka
Otec ju pevne objal: Sofi žije, čaká na teba. Nech je z nej tvoje dieťa, nie len sklenná ruža pod troma zámkami!
A tak ma vzala navštíviť. Čo sme si povedali, ostalo za zatvorenými dverami. Zmizlo medzi slzami a úsmevmi, no už nikdy sme to nerozpitvávali pred svetom.
Súd pán Boh však usúdil, že jedna rodinná búrka nestačí na to, aby človeka otestoval. Keď som začala pracovať ako mladá lekárka v Ružinove, jedného rána k nám priviezli akútneho pacienta s podozrením na zápal slepého čreva.
Sofi, pohotovosť, máš akútneho apendicitídu!
Zhupla som za stôl, dopila silnú kávu a vkráčala do boxu. Na lôžku sedel Matej. Snažil sa o úsmev, no tvár mal skrehnutú od bolesti.
Tak čo, dôveruješ mi?
Tebe stále
Nakoniec všetko dobre dopadlo. A po troch rokoch som matejovi na rodičovskom dvore poháňala syna Pavolka (áno, pomenovali sme ho tak na pamiatku maminho brata).
Pavol, poď ukázať babke, čo už vieš! Mami, chyť ho!
Malý Paľko vykríkol od radosti a bežal rovno k mame do náručia.
Moje zlato, ako si mi chýbal!
Mami, ahoj. Je babka doma?
Ale, tá je zase vysmiata v Tatrách nového známeho tam má! Vraj je sochár. Matej už parkuje?
Už áno, už ťahá futbalovú tašku
Poriadne si umyte ruky, polievka vrie a koláč sa akurát pečie. Ja Paľka uložím a prídem!
Jasné! Budeš s ním spievať, poznám ťa, smejem sa.
A je to zlé? usmieva sa mama a bozkáva vnuka.
Je to najlepšie na svete, mama
Tak to máme my, Štefanovci v dobrom aj v zlom.
