Sivina do brady. Životný príbeh
“Fero, Fero? Ako to ide v práci? Všetko v poriadku?”
“Normálne. Ako vždy.”
“Fero, Ferko, poďme večerať! Urobila som halušky, ako máš rád. Poď, dobre?”
“Nie som hladný.”
“Fero, Ferko, no ako to tak? Čakala som na teba, sama som nesadla.”
“Počuj, Zuzka, čo si za človeka? Prilepíš sa ako mokré listie, no úprimne! Už ma nebavíš, nemám síl. Čo si, malé dieťa, že bez mňa ani jest nevieš? Zas taký hlady nezomrieš!”
“Fero, Fero, nehnevaj sa, dobre?”
“Fero, Ferko! Fuj! Už je mi z teba na zvracanie! Nebaví ťa to, Zuzka? Čo sa tu predo mnou plazíš? Nič nechápeš? Dusíš ma svojou starostlivosťou, čo? S tebou sa nedá dýchať, čoskoro sa úplne zadusím. Si otrava, a tá tvoja starostlivosť… už nemôžem, Zuzka, nemám silu. Nežijem s tebou, trápim sa. To tvoje Fero, Fero! Koľkokrát som ti povedal, že počujem, netreba opakovať!”
“Fero, Ferko. Poď, daj si pohárik, uľaví sa ti. Potrebuješ oddych, si unavený.” Zuzka sa vinným pohľadom pozerala na muža a mäla si v rukách lem zásterky.
“Si naozaj taká hlúpa, alebo sa len tváriš? A tú zásterku čo máš! Inú mám, rozumieš, inú! Milujem ju, len pre ňu dýcham! Odchádzam od teba, Zuzka.”
“Odchádzaš? Dobre si to premyslel? Nečakaj, že som taká mäkká, cesty späť už nie je. Poznáš ma. Ak pôjdeš, choď, ale pamätaj, že späť ťa neprijmem. A si si istý, že ťa tá druhá potrebuje? Myslíš, že je mi ľahké sedieť s tebou pri stole a vedieť, že máš inú? Pozri, Fero, poriadne si rozmysli, či je tvoja láska taká silná, aby si kvôli nej rozbil rodinu v jednej chvíli?”
“Nevrátim sa, nečakaj to.”
Ferko, bez zúvania, prešiel do spálne. Na čistých domácich kobercoch ostali špinavé stopy po jeho topánkach. Vytiahol batoh a začal sa zbierať. Obzrel si izbu, nepozeral sa na Zuzku a vyšiel do predsiene. Ako kráčal z jedného konca dediny na druhý, v hlave sa mu míhaly myšlienky.
Je to správne? Robí dobre, že odchádza od manželky? Veď spolu žili cez 20 rokov, majú dobrého syna, vojak je. Lenže býva ďaleko, len po telefóne sa rozprávajú. Do takej diaľky sa nedá často chodiť. Ako to syn zoberie? Ale nie je už malý, musí pochopiť. Všetko vo Ferovi vyhorelo, nezostalo nič, ani rešpekt k žene. Práve kvôli tomu jej “Fero, Fero!” Veď už dávno všetko vie, len mlčí, pozerá sa mu do očí. Iná by mu už vrazila facku, roztrhala ho, ale ona len ticho hľadí s výčitkou. Za čo ju má rešpektovať, keď ona sama k sebe úctu nemá? A tá jej starožitnosť. Úplne sa zbláznila. Normálna žena bola, a teraz si namietla do hlavy, že potrebuje kuchyňu z dreva, starožitnú, nevyhnutne s samovarom a domácimi kobercami. Ako blázon, úprimne, po celej dedine zbierala tie koberce, rozbila podlahu, aby ju obložila drevenými doskami.
Nie, Silvia je úplne iná. Už jej meno hovorí za všetko. Žena s oceľovou vôľou. A pritom ešte mladá. Len o niečo staršia ako ich syn. Mohla byť jeho nevestou, ale nie, bude jeho ženou, a taká blízka, s ňou sa Fero opäť cítil mladý, naučil sa znova dýchať. Žiadne koláče, kapustnica a koberce so samovarom. Ona ani nehovorí ako Zuzka.
Zuzka so svojou starožitnosťou úplne stratila rozum, nielen v dome, ale aj v hlave. U Silvie je všetko moderné. Farbené skrine, módne oblečenie. A postavu má úplne inú ako Zuzka. Zuzka sa úplne zanedbala, rozplynula sa, ako loď, stále mu nahlína do očí, snaží sa potešiť. Jeď chlap, že odišiel. Mal to urobiť dávno. No nič, teraz bude všetko inak.
***
Zuzka sedela uprostred kuchyne, pozerala sa na špinavé škvrny na kobercích a ticho plakala. Veď on nič nepochopil! Nechápal, prečo všetky tie starožitnosti, koberce, samovar. A ona čakala, hlupák! A tie škvrny, ako by mu prešli špinavými topánkami priamo cez srdce!
Obzerala sa okolo seba, vstala zo zeme a rozhnevan
