**Filter dobra: sen, ktorý by sa mal stať skutočnosťou**
„Samo, pamätáš si, ako si ma prosil, aby som ti povedala, keby som niekoho potrebovala pomôcť ešte predtým, ako si to uvedomí? Tak práve teraz mám taký prípad,“ stála Zuzka na prahu manželovej pracovne a pozerala naňho s nádejou.
„Už ma zaujímaš, Zuzi. Rozprávaj.“
„Vieš, čo mi v tom online svete strašne chýba?“ Prešla k nemu a dodala tichšie: „Filter dobra. Taký zvláštny prekladač svetla, ktorý by z hrubosti, drzosti a sarkazmu urobil reč plnú úcty a rozumu. Aby som sa pri čítaní komentárov alebo pracovných správ necítila, že sa musím schovať pod perinu.“
„Zuzana, niekto ťa urazil?“
„Nie, zlatko, nikto konkrétny. Ale… v posledných mesiacoch, keď čítam sociálne siete, fóra, pracovné chaty, mám pocit, že na mňa zhadzujú sudy zlosti, podráždenosti a agresie. Ľudia sa neovládajú. Útočia, vysmievajú sa, ponižujú. Ako keby už neexistovali brzdy.“
Na chvíľu sa odmlčala a sklopila pohľad.
„Niekedy si myslím, že je to moja chyba. Možno som príliš citlivá? Ale na druhej strane… je v poriadku, že si na drzosť zvykáme ako na hluk v pozadí?“
Samko si povzdychol. Vedel, ako každý deň číta desiatky správ, analyzuje verejnú mienku ako špecialistka vo veľkej agentúre.
„Bohužiaľ, najagresívnejší sú vždy najhlasší. Nikdy ich nebolo veľa, ale internet je pre nich dokonalý inkubátor. Anonymita im dáva slobodu, zmizne zodpovednosť, ostáva len čistá emócia. Ale máš pravdu. Svet je čoraz viac toxický. A tvoj nápad znie silno. Reálne. Povedz mi viac, ako to vidíš ty.“
„Chcela by som, aby to bola aplikácia alebo rozšírenie. Napríklad čítaš komentáre pod videom – a všetky sú automaticky upravené: nie „blázon“, ale „nerozumiem tvojmu názoru“, nie „drž hubu“, ale „možno by sme sa na to mohli pozrieť inak?“. Vieš si to predstaviť?“
„Počkaj, takže navrhuješ nie blokovať, ale prepisovať?“
„Áno! Ale dobrovoľne. Používateľ si sám zapne filter a rozhodne, kde a pre koho funguje. Možno len pre konkrétne stránky, možno len v pracovných chatoch, kde je dôležitý konštruktívny rozhovor.“
„A čo keby to fungovalo aj opačne? Aby tvoje vlastné správy pred odoslaním boli upravené?“
„To by bolo perfektné! Veď ani my nie sme vždy svätí. Obzvlášť v stresových dňoch. Niekedy chceme len „vybuchnúť“ – a potom čítame, čo sme napísali, a je nám hanba. A tu by filter zafungoval, poradil: „daj to jemnejšie“, „skús inak“. Možno aj ponúkol alternatívu.“
„Znie to ako vnútorný psychológ s funkciou autocenzúry. Len bez mentorovania.“
„Presne tak! Hlavne, aby to fungovalo bez zbytočnej starosti – netreba kopírovať text do iných programov. Všetko hneď, na jednej obrazovke. Pokoj je tiež zdroj, a dnes má cenu zlata.“
Samko na chvíľu zmlkol. Pracoval v IT a dobre vedel, že Zuzkin nápad môže nielen uspieť, ale aj zmeniť samotné vnímanie digitálnej komunikácie.
„Preberieme to s tímom. Zajtra. Určite. Toto nie je len geniálne – je to potrebné. Ľudia potrebujú dýchať. Bez jedu.“
Zuzka si úľavne vydýchla a prvýkrát za celý deň sa úprimne usmiala.
„Ďakujem, Samko. Vážne. Už som sa začínala báť, že sa zblázním – že snívam o nemožnom. Ale možno dobro je len niečo, čo sme raz stratili. A je čas to vrátiť.“
Samko vstal, objal ju a pritlačil k sebe.
„Už dosť negativity na dnes. Je čas zapnúť náš osobný filter dobra: ticho, objatia, čaj a láska. Bez podmienok. Bez sporov. Bez filtrov.“
Zasmiala sa a zabořila sa mu do ramena.
Niečo za oknom stále klapkalo, niekto písal rozhorčený komentár, niekto sa dohadoval, až chrípel. Ale v tejto izbe sa rodila myšlienka, ktorá mohla zmeniť aspoň malý kúsok sveta. A možno ho spraviť o trochu teplejším.
